Internetové kaviarne by z internetu nevyžili

Prvá internetová kaviareň na Slovensku začala fungovať 1. augusta 1996 v Banskej Bystrici. Otvorila ju miestna spoločnosť Web, s.r.o., ktorá sa zaoberala poskytovaním služieb prístupu do internetu a prevádzkovaním vyhľadávacej služby Zoznam.sk.

„Internetovú kaviareň sme založili ako pridruženú výrobu. Chceli sme umožniť prístup do internetu aj pre širokú verejnosť,“ spomína jeden zo zakladateľov Webu Dušan Debnár.

Názov podniku Ďatelinka vznikol poslovenčením anglických slov data (dáta) a line (linka). Druhá slovenská i-kaviareň začala komerčnú prevádzku dvanásť dní po Ďatelinke – v Košiciach. Bratislava nasledovala začiatkom septembra.

Pribudla konkurencia

Šesť rokov je v každom type podnikania dlhý čas – pre internetový biznis to platí obzvlášť. Na Slovensku vyrástli desiatky internetových kaviarní, čajovní či herní. Nie všetky prežili.

Ďatelinka ešte funguje. D. Debnár ju prevádzkuje sám ako živnostník. Konkurencia mu podľa jeho slov pribudla najmä potom, ako Slovenské telekomunikácie (ST), a.s., Bratislava prišli s výhodnou ponukou digitálnych ISDN liniek.

„Podniky s ISDN pripojením majú nižšie náklady ako Ďatelinka, ktorá využíva rýchle bezdrôtové pripojenie,“ vysvetľuje. Keďže im chcel konkurovať, musel znížiť ceny.

Nevidí to však ako existenčný problém: „Ekonomická situácia firmy sa nezhoršuje, pretože počet záujemcov o využívanie internetu neustále stúpa.“

Internetové kaviarne priťahujú rozličné skupiny zákazníkov. Tradičná predstava, že ich navštevujú najmä mladí študenti, pomaly stráca opodstatnenie. Vo väčších mestách ich do značnej miery využívajú obchodní cestujúci alebo zahraniční turisti.

Posielajú domov e-mailové správy alebo si zisťujú informácie o meste, ktoré práve navštívili. Vďaka internetovým kaviarňam sa s počítačovou megasieťou naučili pracovať aj mnohí starší ľudia.

Väčšinou sú to rodičia, ktorých deti študujú v zahraničí. Zistili, že mailovanie do USA či Kanady ich vyjde podstatne lacnejšie ako telefonovanie.

„Raz Ďatelinku navštívila skupina turistov z Fínska a Švédska,“ spomína si D. Debnár. „Boli príjemne prekvapení. Tvrdili, že u nich takéto podniky neexistujú.“

„Internetové kaviarne sú v západných krajinách skôr raritou,“ potvrdzuje majiteľ bratislavskej čajovne Internet Tea Peter Kalina. „Na Západe omnoho viac ľudí využíva internet doma. Na Slovensku si ľudia často nemôžu dovoliť ani len kúpiť počítač.“

Na druhej strane sa v Internet Tea sa zastavujú aj takí, ktorí pripojenie doma majú: „Prídu si posedieť s priateľmi alebo si narýchlo potrebujú pozrieť niečo na webe.“

Podľa P. Kalinu internetové kaviarne na Slovensku plnia dôležitú úlohu – pre veľkú časť obyvateľstva sú jedinou ekonomicky prijateľnou možnosťou prístupu do internetu.

Pritom obyvateľstvo schopné pracovať s modernými komunikačnými prostriedkami je nevyhnutným predpokladom rozvoja informačnej spoločnosti.

Ceny klesli

Internetové pripojenie v kaviarňach je pomerne rýchle, väčšina prevádzkarní má minimálne 128 kbit/s digitálnu ISDN alebo pevnú či mikrovlnnú linku. Na porovnanie – na bežnej analógovej linke možno dosiahnuť maximálne 56 kbit/s.

Pokiaľ ide o ceny služieb, vo väčšine kaviarní sa pohybujú okolo jednej koruny za minútu pripojenia. Každá prevádzkareň však môže mať inú politiku. V niektorých sa od začiatku platí za každú minútu pripojenia, v ďalších treba počítať so základným poplatkom za prvú štvrťhodinu, po ktorej uplynutí sa účtuje každá minúta navyše.

Existujú tiež zariadenia, v ktorých je potrebné dopredu zaplatiť za celú hodinu pripojenia. Občas sa možno stretnúť aj so špeciálnymi víkendovými zľavami či permanentkami, pri ktorých si zákazník predplatí určitý počet hodín za zvýhodnenú cenu.

Keď v septembri 1996 v Slovenskom národnom divadle rozbiehali prvé bratislavské on-line café, hodina surfovania vyšla na 75 korún. V košickej Internet Café pýtali dokonca o tridsať korún viac. V súčasnosti možno v hlavnom mieste nájsť kaviarne s cenou o takmer polovicu nižšou.

O podnikanie s verejnými internetovými službami už v súčasnosti nie je taký záujem ako kedysi. Podľa D. Debnára to však nespôsobuje len konkurencia. Dôležitú úlohu zohráva nízka kúpna sila potenciálnych zákazníkov.

„Ak by ľudia mali viac peňazí, v Banskej Bystrici by sa uživilo omnoho viac kaviarní,“ domnieva sa majiteľ Ďatelinky.

Doplnkové služby

Vlastníci internetových kaviarní sa zhodujú v tom, že len z poskytovania prístupu do internetu sa nedá ekonomicky prežiť.

Napríklad v Ďatelinke pokryjú zákaznícke poplatky iba náklady na pripojenie. Nájomné a mzdy zamestnancom D. Debnár pokrýva tržbami z doplnkových služieb – z predaja nápojov či sťahovania softvéru z internetu. Vďaka nim je v zisku.

Podobne je to aj v iných podnikoch. V bratislavskej Galérii i club caffé vystavujú a predávajú umelecké diela, Hlava 22 funguje zároveň ako reštaurácia.

P. Kalina prevádzku internetovej čajovne dotuje z výnosov z ďalších dvoch reštaurácií a uvažuje o zriadení centra digitálnej fotografie, kde by predával fotoaparáty a organizoval kurzy počítačového spracovania snímok.

Mnohé kaviarne lákajú zákazníkov na počítačové hry. „Asi tri štvrtiny návštevníkov si prídu zahrať, zvyšok prichádza kvôli internetu,“ hovorí majiteľ košickej Počítačovej herne & Internet Clubu Gabriel Szabó.

Kombinácia týchto služieb je podľa neho finančne zaujímavá. Upozorňuje však, že aj keď je o internet menší záujem, sama počítačová herňa by sa asi neuživila.

Najmenej problémov s financovaním majú kaviarne, ktoré dotuje sponzor. Bratislavskú C@fe Online podporujú Slovenské telekomunikácie, a.s., Bratislava, prevádzku v nákupnom centre Aupark zasa slovenské zastúpenie výrobcu mobilov Sony Ericsson.

Naopak najťažšiu situáciu majú internetové kaviarne v malých mestách a dedinách. Jednou z nich je Internet Klub v podtatranskej Veľkej Lomnici v Kežmarskom okrese.

„Keď ľudia nemajú peniaze na základné životné potreby, nemôžem čakať, že by ich mali na internet,“ uzatvára majiteľ klubu Martin Bartek.

Autor je spolupracovník TRENDU.

Foto – Miro Nôta