Robí nás Google hlúpejšími? Túto provokatívnu otázku si položil pred takmer tromi rokmi americký autor Nicholas Carr. Na základe vlastnej skúsenosti načrtol v článku pre magazín The Atlantic tézu, že používanie internetu negatívne ovplyvňuje kondíciu mozgu a spôsob myslenia človeka. Táto myšlienka rozprúdila veľmi košatú a dlho trvajúcu diskusiu, ktorá vyvrcholila začiatkom tohto roku vydaním zborníka Is the Internet Changing the Way You Think?. Kniha obsahuje názory vyše 150 odborníkov na technológie, psychológov, fyzikov, filozofov či umelcov ku otázke vplyvu internetu na človeka.
Koncom minulého roku vyšla na Slovensku publikácia, ktorá svojim názvom signalizuje, že globálna diskusia o vplyve nových technológií na mentálnu činnosť človeka nás celkom neobišla. Autor Jozef Kelemen sa vo svojej knihe Myslenie a stroj síce primárne nevenuje internetu. Jeho dlhoročný výskum, publikačná a pedagogická činnosť v oblastiach informatiky, umelej inteligencie či kognitívnej vedy ho však predurčujú ako respondenta pri otázkach dopadu používania nových technológií na kultúru a mentálny život človeka.
Teoretici, ktorí sa zaoberajú vplyvom internetu na človeka, sa delia na dve skupiny: optimistov a pesimistov. Kam by ste sa zaradili vy?
Môj všeobecný postoj je pozitívny. Internet je určite dobrá vec. Problém vidím skôr v tom, že sme sa ešte nenaučili toto médium poriadne používať. Na internete sa dostaneme k množstvu informácií. Dôležité je ale, aby sme vedeli hľadať spoľahlivé zdroje. Moja skúsenosť so študentmi je taká, že pri písaní prác často a nekriticky preberajú z internetu aj údaje, ktoré vôbec nezodpovedajú skutočnosti. Dobrý príklad je Wikipédia, kde sa dosť často nachádzajú nepravdy či polopravdy. Klasické encyklopédie pripravovali tímy starostlivo vyberaných špecialistov, ktorí za zverejnený obsah ručili svojou profesionálnou reputáciou. K nim mám preto pochopiteľne omnoho väčšiu dôveru, než k anonymným prispievateľom na Wikipédii. Chybou je, že na internete nikto za kvalitu informácie nezodpovedá. Demokracia jej tvorby tak často nahrádza vecnú spoľahlivosť jej obsahu.
Zdroj: nota3
Ktoré aspekty vplyvu internetu na človeka považujete za najvýznamnejšie?
Nástup nového média má vždy vplyv na kultúru. Zavedenie písma umožnilo, aby sme mohli odovzdávať skúsenosti nielen z jednej generácie na druhú, ale aj ďalej. Nie som si istý, či elektronická kultúra bude podobne revolučná. Dnes si stále viem prečítať tristoročné knihy, ale neviem sa dostať ku vlastným článkom, ktoré som písal v časoch, keď som používal editačný systém T602. Máme tu teda problém spoľahlivosti archivovania dát. Môže dôjsť napríklad k tomu, že sa z nejakého nepredvídaného technického dôvodu zničí obrovské množstvo informácií. Druhú zásadnú zmenu vidím na komunikačnej úrovni. Od kolegov historikov viem, aké obrovské benefity pre vedu ponúka zachovaná písomná korešpondencia významných ľudí. Dnes táto tradičná forma komunikácie takmer neexistuje. Píšeme emaily a esemesky, ktoré sa nikde nezachovajú. Meníme aj štýl nášho vyjadrovania a hlavne sme stručnejší. Za zisk stručnosti však platíme stratou hĺbky. Za elektronickú formu stratou historicky kontinuálneho obsahu.
Táto fragmentárnosť komunikácie a veľké množstvo podnetov pri surfovaní po internete majú podľa niektorých teoretikov negatívny vplyv na kondíciu ľudského mozgu. Zdieľate tieto obavy?
Nie som expert na fungovanie mozgu. Môj syn je však neurofyziológ. Tím na brooklynskom pracovisku na State University of New York, ktorého je členom, už pár rokov skúma podstatu schopnosti riešenia problémov, ktorého sú schopné potkany. Nie na kognitívnej, ale na neurofyziologickej úrovni, teda prostredníctvom skúmania fungovania potkanieho mozgu. Raz som sa ho spýtal, či podľa výsledkov ich výskumov mozog spracúva informácie paralelne alebo sekvenčne. Teda či myslíme v líniách, alebo dokážeme myslieť na viac vecí naraz. Experimenty údajne ukazujú, že mozog pracuje lineárne. Ľudská myseľ nefunguje pri premýšľaní ako paralelné zariadenie a spôsob spracúvania jednotlivých problémov je sekvenčný. Iná vec je fenomén, ktorý informatici volajú multitasking. To znamená, že riešenie úloh síce vykonávame lineárne, ale pri tom vieme „preskakovať“ z riešenia jednej úlohy na inú. Technika nás núti myslieť týmto spôsobom. Takáto forma mentálnej aktivity však nemusí byť vždy ideálna. Vedie napríklad k tomu, že sa ťažko vieme sústrediť na premýšľanie o jednej téme. Schopnosť sústrediť sa je však dôležitá. Nové nápady totiž vznikajú rýchlo a v zábleskoch, proces ich realizácie si však vyžaduje čas.
Niektorí pesimisti idú ešte ďalej a tvrdia, že vplyvom internetu dochádza k evolučným zmenám ľudského mozgu.
Napriek tomu, že nás technika tlačí do istej formy myslenia, neočakávam, že by sa v neurálnej oblasti udiali nejaké zmeny. Nervová sústava sa vyvíjala veľmi dlho a historická epizódka používania výpočtovej techniky na tom nič nezmení. Ak nebudeme používať počítače ďalších štyridsaťtisíc rokov, tak to na naše nervové vybavenie nebude mať zásadný vplyv. Môže sa niečo zmeniť v operatívnej, čiže ľudskej rovine. Tu už ale nejde o neurofyziológiu, ale o ľudskú psychiku. Napríklad si možno začneme inak organizovať čas. Toho je dnes svedkom každý, kto pracuje s internetom. Omnoho rýchlejšie vieme vybaviť niektoré záležitosti, píšeme maily uvedomujúc si lokálny čas v mieste, kde sa nachádza adresát a podľa toho usudzujeme, kedy od neho dostaneme odpoveď. Zvykli sme si kontrolovať došlú elektronickú poštu veľakrát denne, dokonca na to, že sme na jej príchod upozorňovaní zvukovým či iným signálom.
Voči technológiám máme veľké očakávania, pretože nám pomáhajú robiť veci, ktoré prekračujú naše schopnosti. Počítačový teoretik Jaron Lanier ale tvrdí, že technologické štandardy a nastavenia môžu postupom času začať človeka obmedzovať.
Pri takýchto súdoch musíme byť opatrní. Sme zvyknutí posudzovať všetko z vlastného pohľadu, ktorý je nevyhnutne ukotvený v našom čase a v našich súčasných sociálnych, individuálnych a kultúrnych návykoch. A máme jeden zlozvyk: Veľmi často projektujeme svoje predstavy a obavy do budúcnosti. Máme tendenciu preberať zodpovednosť za nasledujúce generácie aj vtedy, kedy by to oni možno až tak nevítali. Keby nás pred päťdesiatimi rokmi niekto odhovoril od používania počítačov, tak by sme mu dnes asi neboli veľmi vďační. Pravda je taká, že tak, ako sme si my zvykli žiť v našom súčasnom svete, tak isto to urobia aj ďalšie generácie. Z nášho pohľadu budú možno obmedzovaní technologickými štandardmi ich doby, aké však budú ich skutočné problémy, to budú vedieť najlepšie oni.
V súvislosti s internetom a predstavou globálneho prepojenia ľudí sa presadil pojem „múdrosti masy“. Veríte v skupinovú kognitívnu silu?
V tomto som veľmi skeptický. Cesta, ktorá vedie k múdrosti, je dlhá. V skratke: celý proces začína údajmi. Ak ich dáme do kontextu, získame informáciu. Informácie môžeme tiež kontextualizovať a dostaneme sa k fragmentárnym poznatkom. V kontextualizácii sa dá ďalej pokračovať a vytvorí sa nejaká znalosť. Túto znalosť môžeme zasadiť do rámca konkrétnych činností a do konkrétnej kultúry a postupne sa môžeme dopracovať k nejakej individuálnej múdrosti. Cesta k múdrosti teda vedie cez kontextualizovanie individuálnej skúsenosti. Či aj spoločnosť môže kontextualizovať všetky svoje znalosti a či môže tak vzniknúť niečo ako kolektívna múdrosť, je zložitejšia otázka. Na ceste k múdrosti sú kľúčové individuálne skúsenosti a ja si neviem predstaviť, ako získava individuálne skúsenosti skupina. Pojem kolektívnej skúsenosti, múdrosti a ich vzájomného vzťahu je pre mňa trochu záhadný. Ak existuje kolektívna múdrosť, tak to musí byť nutne niečo kvalitatívne iné, než múdrosť individuálna.
Čo napríklad?
Kolektívnou múdrosťou by mohla byť napríklad kultúra. Teda tá zložka individuálnej osobnosti každého z nás, ktorá našu osobnosť významne formuje, ktorú však ako jednotlivci nie sme schopní racionálne pochopiť a vysvetliť. Inak chápaná kolektívna múdrosť je iba akýsi prienik múdrosti všetkých. Ak chceme prienik nahradiť zjednotením, budeme k tomu musieť prejsť ešte veľmi dlhú cestu rozvoja manažmentu znalostí, na ktorej sa určite nezaobídeme bez pomoci výpočtovej a informačnej techniky. Predstavu, ktorú predložil vo svojej známej knihe The Society of Mind profesor Marvin Minsky, človek, ktorému profesionálne za veľa vďačím. Predstavu individuálnej mysle fungujúcej ako masívne kooperujúce spoločenstvo jednoduchších výpočtovo charakterizovateľných komponentov, budeme musieť preniesť z človeka na ľudskú alebo možno na nejakú hybridnú ľudsko-strojovú spoločnosť.
Pojem „múdrosti masy“ spopularizoval James Surowiecki knihou, ktorá začína známou historkou o vážení vola. Skupina ľudí mala uhádnuť hmotnosť zvieraťa a pritom sa ukázalo, že priemer všetkých odpovedí bol presnejší, než najlepšia odpoveď jednotlivca.
Túto príhodu by som ja nespájal s kolektívnou múdrosťou, ale so štatistikou. Tá zabezpečila presnejší výsledok skupiny oproti jednotlivcovi.
Zdroj: nota4
S počítačmi sa spája aj pojem pamäti. A internet si pamätá všetko. Máme prístup k historicky najväčšiemu archívu, ktorý však uchováva aj množstvo zbytočných či pre jednotlivcov nepríjemných informácií. Je univerzálna pamäť ideálom?
Pri probléme záplavy informácií vidím cestu vo vytváraní individualizácie človeka v digitálnom svete. Je predstaviteľné, že budú zabezpečené podmienky, ktoré umožnia vytvárať pre každého používateľa internetu jeho digitálny obraz. Čiže človek bude existovať vo fyzickej a zároveň informačnej podobe. Počítač si bude o mne pamätať všetky relevantné informácie – mnou napísané texty, moje fotografie, všetky mnou navštívené stránky, kto ma spomínal vo svojich článkoch, mnou odoslané a mnou prijaté e-maily a tak ďalej. Takto vznikne moja digitálna kópia. Úlohou inteligentných vyhľadávačov bude nastavenie mantinelov podľa mojich skutočných záujmov. V tejto súvislosti sa už dnes často hovorí o tzv. webových ontológiách. Predstavujú cestu, ako personalizovať naše elektronické profily tak, aby komunikácia bola zbavená podružností, ktoré by nás iba iritovali. Samozrejme, že existuje aj možnosť zneužitia tohto systému a tú je nutné eliminovať.
Prístupnosť obrovských zásobníkov dát sa dnes javí ako nová forma spoznávania sveta.
Áno, tu vstupuje do hry oblasť informatiky nazvaná data mining. Sústreďuje sa na problematiku získavania poznatkov z dát. Táto oblasť sa môže v budúcnosti ukázať ako veľmi užitočná. Vedecké bádanie, ktoré vykonávajú vedci, má totiž svoje hranice a človek postupne zisťuje, ako ich rozšíriť. Napríklad aj technológiami dolovania z dát. Naše poznávanie evolučne vzniklo z toho, že sme potrebovali dozvedieť sa niečo o našich životných podmienkach a o možnostiach prekonávať prekážky. Na základe riešenia problémov sme sa zdokonaľovali a preto dnes môžeme spoznávať vesmír a mikrokozmos. Každý vedec zbiera dáta, zovšeobecňuje ich, hľadá medzi nimi súvislosti, formuluje ich a testuje. Deje sa to ale vždy na základe pozorovaní, ktoré je schopný urobiť jeden vedec alebo tím ľudí v konkrétnom čase. Táto ohraničenosť nám logicky musela začať vadiť. A zrazu máme k dispozícii obrovský objem dát. Technikami, ktoré ponúka data mining, sa z dostupných dát snažíme pomocou počítačov vytiahnuť nejaké zákonitosti. Otázka je, či práve cez data mining vedie cesta k prekonaniu ľudských obmedzení vo vedeckom poznávaní. Znamenalo by to, že už nebudeme svet spoznávať ako ľudia, ale poznanie budú zabezpečovať stroje. Alebo sa na ňom budú veľmi aktívne spolupodieľať. S touto predstavou som veľmi náchylný sa stotožniť.
Ďalšou oblasťou, do ktorej zasahujú nové médiá a internet je vzdelávanie. Zástupcovia novej pedagogiky tvrdia, že vplyvom permanentného progresu v technológiách sa dnes dôležité veci ľudia učia sami a mimo školských zariadení.
Školská výchova plní rôzne funkcie. A je veľmi nešťastné, ak ich redukujeme len na absorbovanie vedomostí. Do škôl sa chodí aj kvôli socializácií. Kedysi sa odchádzalo za štúdiom do miest, ktoré boli centrami kultúry a vzdelanosti. Dôležité bolo aj množstvo vzťahov, ktoré sa na takýchto miestach vznikali. Nie som si istý, či sociálne siete budované elektronicky skutočne nahrádzajú tieto dlhodobejšie utvárané vzťahy. Na jednej strane som teda odporcom prílišnej elektronizácie vzdelávania, no na druhej strane vidím potrebu celoživotného vzdelávania. Teda vzdelávania ľudí, ktorí sa už vnorili do určitého kultúrneho či profesionálneho spoločenského kontextu. Práve pri ich dovzdelávaní môže zohrávať pozitívnu úlohu e-learning. Ako forma vzdelávania dospelých, ktorí pociťujú tlak na nutnosť permanentného učenia.
Technológie zasahujú najmä do života detí, ktoré si prostredníctvom nich osvojujú svet. A nepoužívajú pri tom výdobytky klasickej pedagogiky, ale skôr metódu pokusu a omylu.
Áno, lenže spôsobom „learning by doing“ sa napreduje veľmi pomaly. Práve z toho dôvodu boli vymyslené školy. Preto bola povinná školská dochádzka inštitucionalizovaná už za Márie Terézie. Technika v rukách detí je určite dobrá vec. Ide vlastne o novodobé hračky. Deti nevnímajú technológie ako problém a nemajú pred nimi rešpekt. Čiže môžeme deti zabávať dovtedy, pokiaľ je možné ich takýmto spôsobom niečo naučiť. Teoretickú fyziku alebo hoci aj obyčajnú násobilku sa však ťažko naučia metódou pokusu a omylu.
Technológie sa stále zmenšujú a viac sa približujú k ľudskému telu. Existujú aj predstavy o ich vzájomnom prepájaní. Ako sa pozeráte na tento trend?
Toto je reálna predstava budúcnosti. V zásade som vyznávačom tohto prepojenia. Technika sa dostáva do ľudí, pomáha im žiť alebo prežiť. Už dnes máme všeličo umelé, od zubov po načúvacie prístroje. Kardiostimulátory sú úplne bežné. A ich funkcie je možné rozšíriť. Môžu byť zberačmi dát o kompletnom zdravotnom stave človeka či zisťovať odchýlky od normy. A to by bolo dobré, lebo väčšinou ideme k lekárovi až keď umierame.
Koketuje sa aj s myšlienkou prepojenia technológií s ľudským mozgom. Aj tu ste optimista?
Prepájanie psychična so strojmi je určite problematickejšie. No predstavy prepojenia človeka s externými informačnými zdrojmi existujú. Aj tu sa robia pokusy. Poznám sa s Kevinom Warwickom, profesorom kybernetiky na Univerzite v Readingu. Dostal sa do Guinessovej knihy rekordov za to, že si ako prvý implantoval čip do tela, ktorý vedel komunikovať s jeho počítačom. A prepojil s ním aj svoju manželku. Tieto pokusy si musel nechať schvaľovať etickou komisiou univerzity. Súvisiace príhody pútavo približuje vo svojej knihe I, Cyborg. Vzájomným prepojením dokázal ovládať ruku svojej manželky, ktorá bola takto pod vplyvom jeho vedomia. To sú až faustovsky znejúce pokusy.
A čo pokus prepojiť mozog s internetom?
Tento nápad má množstvo slabých miest a otáznikov. Pýtam sa: Čo sa stane s našou psychikou, keď zrazu budeme vševedúci? Nespáchame samovraždu? Neuvedomíme si, že je naša existencia vlastne nezmyslená? Budeme šťastní, že toho tak veľa vieme? Nie sme šťastní práve preto, lebo sme ešte na niečo zvedaví? Nebude nás psychicky deprimovať pocit, že vieme skoro všetko, ale v podstate iba to, čo vedia skoro všetci? Keď nájdeme na všetko odpovede na internete, nebude nás to totálne frustrovať? Nezamrzne, neznehybnie takto vedomie celého ľudstva v stave akejsi zvláštnej nirvány? Osobne sa domnievam, že takéto zbožštenie človeka by mohlo viesť ku kolapsu celej civilizácie. Ray Kurzweil predložil vo svojej knihe Singularity is Near predstavu o tom, ako ľudstvo postupne speje k singularite, čiže akémusi zvláštnemu stavu existencie a sveta, ktorý bude ešte svetom ľudským, ale človek v ňom už stratí svoje biologické ukotvenie. Pýtam sa však: Bude ešte možné a bude mať ešte zmysel žiť ľudský život v takomto svete? A aké kvality má vlastne spĺňať život, aby bol ľudským životom? To sú veľmi ťažké otázky!
Prof. RNDr. Jozef Kelemen, DrSc. (1951) vyštudoval matematiku so zameraním na ekonometriu na Univerzite Komenského v Bratislave. Odvtedy sa venuje problematike umelej inteligencie a súvisiacim oblastiam znalostných systémov, kognitívnej vedy, robotiky a v ostatnom čase aj problematike znalostnej spoločnosti. Je autorom či spoluautorom viac než stovky pôvodných vedeckých článkov a skoro dvoch desiatok knižných publikácií pokrývajúcich široké spektrum žánrov – od vedeckých monografií, cez vysokoškolské učebnice, až po knihy obsahujúce esejistické texty. Prednášal na univerzitách na Slovensku, v Česku a v Maďarsku. Viedol doktorské kurzy na Univerzite Rovira i Virgili v katalánskej Tarragone, na Technickej univerzite vo Viedni a na Univerzite v Hradci Králové. Ako hosťujúci vedecký pracovník pôsobil v Laboratóriu umelej inteligencie na Massachusetts Institute of Technology v americkom Cambridge. V súčasnosti je profesorom na Sliezskej univerzite v Opave v ČR a na bratislavskom pracovisku trenčianskej Vysokej školy manažmentu.
Foto – Miro Nôta
