Existuje krajina, ktorá to dokázala. Bez problémov skĺbila kapitalizmus so socializmom. Má vysoké daňové zaťaženie, ale odmenou sú nevídané sociálne výhody a starostlivosť o občanov zo strany štátu.

Výsledok je vysoká životná úroveň, ekonomický rast porovnateľný s dravcami zo strednej a východnej Európy, nízka nezamestnanosť, vysoká príjmová rovnosť a popredné miesta v globálnych rebríčkoch kvality života, ekonomickej slobody či konkurencieschopnosti krajiny.

Model hodný nasledovania, ku ktorému ako k ultimátnemu cieľu hľadia budovatelia sociálneho štátu z celej Európy, Slovensko nevynímajúc.

Existuje aj krajina, ktorej budovanie sociálneho štátu prerástlo cez hlavu. V povojnovom období v nej nevznikla takmer žiadna firma, ktorá by dokázala vyrásť natoľko, aby sa zaradila medzi dvadsiatku najväčších.

Už desaťročia tam prakticky nedošlo k prírastku pracovných miest a nezamestnanosť je obrovská. Odbory, ktoré sa samy hrdo označujú za najsilnejšie na svete, majú väčšiu moc ako vláda.

Investori sa krajine vyhýbajú a domáce firmy radšej presúvajú činnosti do zahraničia. Model hodný zavrhnutia, no aj tak k nemu ako k ultimátnemu cieľu hľadia budovatelia sociálneho štátu z celej Európy. V oboch prípadoch je reč o Švédsku.

Paradoxy v rebríčku

O krajine na Škandinávskom polostrove sa začalo na Slovensku intenzívnejšie diskutovať, keď sa na prelome tisícročí hľadal model pre budúcnosť dôchodkového systému. Do konfliktu sa dostala takzvaná čilská s takzvanou švédskou cestou. Vláda sa síce rozhodla inšpirovať juhoamerickým Čile, no napokon postavila švédsky dôchodkový systém.

Advokáti švédskeho sociálneho modelu možno nevedia a možno zamlčujú, že desaťročia socialistického vládnutia doviedli krajinu v 90. rokoch ku kríze. A vtedy sa zreformovalo priebežné vyplácanie dôchodkov na systém postavený na viacerých pilieroch so „silným“ zastúpením súkromných dôchodkových spoločností.

Švédski ekonómovia sú hrdí, i keď v ich prípade sa dôchodkové odvody nedelia pol na pol medzi priebežný a kapitalizačný pilier, ako je to na Slovensku. Na súkromné účty budúcich dôchodcov ide len 2,5 percentného bodu z celkových 18,5-percentných dôchodkových odvodov. Niet sa čím chváliť, ale je to aspoň niečo.

Dôchodkovou reformou sa chuť meniť zabehané poriadky nevyčerpala. Švédi v septembri vo voľbách poslali k moci pravicu.

Zázraky neexistujú. Ani vo Švédsku

Prečo sa im žiada zmena, keď ich medzinárodné porovnania radia medzi najrozvinutejšie národy? Podľa rebríčka, ktorý každoročne zostavuje OSN, sa Švédsko hrdí šiestou najvyššou kvalitou života na svete.

Napríklad preto, že ľudia sa tam dožívajú v priemere 80 rokov – o dva roky viac ako v USA a o šesť rokov viac ako na Slovensku. Švédi sú tiež považovaní za všeobecne zdravý národ. Paradoxne, hoci to report OSN o ľudskom rozvoji nenaznačuje, sú rekordéri v práceneschopnosti.

Iný rebríček a iný paradox: Index ekonomickej slobody, ktorý zostavuje Heritage Foundation, tvrdí, že Švédsko a Dánsko sú porovnateľne slobodné ekonomiky s USA. Švédsky analytik Stefan Karlsson vidí problém v metodike.

Jeho vlasť má napríklad podľa zostavovateľov rebríčka menšie fiškálne bremeno ako Spojené štáty alebo Čína. Amerika pritom prerozdelí cez verejné financie o 20, Čína dokonca o 30 percentných bodov menej ako Švédsko, v ktorom cez verejnú správu prejdú peniaze ekvivalentné 55 percentám HDP.

Alebo iný problém – dobrému umiestneniu Švédska pomohol fakt, že vláda nezasahuje do tvorby miezd. No pozabudlo sa, že exekutíva túto právomoc fakticky delegovala na odbory, ktorých požehnanie potrebuje každý pracovný kontrakt.

Známa je napríklad historka spred dvoch rokov, keď istá lotyšská firma vyhrala tender na výstavbu školy vo Waxholme severne od Štokholmu. Švédski odborári vystrojili trestnú výpravu a nakoniec úspešne vnútili lotyšskej firme a jej lotyšským zamestnancom švédske pracovné kontrakty. Firma to, samozrejme, finančne nezvládla.

Pokrivená rovnosť

Švédsko si popri Dánsku užíva najnižšiu príjmovú nerovnosť spomedzi členských štátov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). A to je aj častý argument politikov za kopírovanie modelu silného sociálneho štátu.

Presvedčiť sa nechal aj americký ekonóm Jeffrey Sachs, ktorý v októbri napísal krátky článok pre Scientific American. Skonštatoval v ňom, že advokát slobodného trhu Friedrich August von Hayek sa mýlil: „V silných demokraciách nie je štedrý sociálny štát cesta do otroctva, ale cesta k spravodlivosti, ekonomickej rovnosti a medzinárodnej konkurencieschopnosti.“

Vzápätí ho S. Karlsson na svojom blogu usvedčil, že si buď na argumentáciu vybral irelevantné fakty, alebo sa nechal oklamať oficiálnymi štatistikami. No najväčšieho omylu sa J. Sachs dopustil, keď sa opieral o skutočnosť, že Spojené štáty majú oveľa vyššiu chudobu ako krajiny severnej Európy.

Nevzal do úvahy otvorenosť USA voči imigrantom. Do Spojených štátov prichádzajú masy chudobných obyvateľov Latinskej Ameriky, ktorí zhoršujú štatistiky, no majú sa lepšie, ako sa mali predtým doma.

Naproti tomu Fínsko alebo Dánsko sa imigrantom bránia, nechávajú ich v domovskej krajine žiť v biede a tešia sa z dobrých štatistík. Švédsko sa síce úplne nezatvára, no nedá prisťahovalcom, najmä z moslimských krajín, prácu a necháva ich žiť na podpore. Nezamestnanosť u neeurópskych imigrantov je 50-percentná.

A ešte jeden argument v prospech príjmovo diverzifikovaných Spojených štátov s nízkymi zásahmi štátu do ekonomiky. Kým Švédsko ročne produkuje bohatstvo zodpovedajúce zhruba 27-tisíc dolárom na obyvateľa (údaj OSN z roku 2003), americký blahobyt meraný týmto údajom je o desaťtisíc dolárov vyšší.

Švédsko veľmi neexceluje ani v porovnaní s partnermi z Európskej únie. Priemerná ekonomická výkonnosť na obyvateľa je zhruba o 16 percent vyššia ako priemer za celú dvadsaťpäťku. Lepšie skóre dosiahlo sedem štátov, v ktorých štát zasahuje do ekonomiky oveľa menej – medzi nimi Írsko, Británia, ale napríklad aj Dánsko.

OECD pritom odhaduje, že aj keby Švédske kráľovstvo urobilo taký radikálny krok ako zavedenie rovnej dane z príjmu, Gini index, merajúci príjmovú nerovnosť, by stúpol len mierne.

A stále by bol jeden z najnižších spomedzi tridsiatky vyspelých ekonomík. Švédsko by bolo podobne rovnostárske ako napríklad Česká republika.

Pracovný trh

Švédsku sa podarilo zrealizovať pár reforiem, ktoré krajine pomohli v ekonomickom raste. No pálčivým problémom stále zostáva pracovný trh. Príčina je nielen silné daňové zaťaženie práce, ale aj extrémne silné odbory, ktoré dostali od štátu zelenú na to, aby firmy pôsobiace vo Švédsku počúvali ich príkazy.

Zázraky neexistujú. Ani vo Švédsku

Výsledok neprekvapí: Švédsko – ale napríklad ani Fínsko – nedokázalo za ostatných dvadsaťpäť rokov vygenerovať pozitívny prírastok nových pracovných miest. Keď sa odhliadne od verejného sektora, privátne firmy vo Švédsku v čistom vyjadrení netvoria pracovné miesta už pol storočia.

Švédsko sa chváli extrémne vysokou mierou zamestnanosti. Zamestnanie tam majú skoro tri štvrtiny populácie. No skutočne pracuje len niečo cez 60 percent obyvateľstva, vyplýva z analýzy OECD.

Oficiálna nezamestnanosť v krajine sa pohybuje okolo piatich percent. Lenže Švédi sa ukazujú mimoriadne efektívni v znásilňovaní tohto ukazovateľa. Existuje obrovská masa ľudí, ktorým vláda platí za to, že nepracujú.

Niektorí zo štatistík vypadávajú vďaka verejnoprospešným prácam. Iní si užívajú štedré nemocenské dávky a zostávajú na péenke alebo invalidnom dôchodku. Ich počet OECD odhaduje na 14 percent.

Po očistení od „zamaskovanej“ nezamestnanosti sa skutočné percento ľudí bez práce nachádza niekde medzi 15 a 17 percentami, odhadol McKinsey Global Institute. Je to najkonzervatívnejší odhad, aký sa dá nájsť.

Niektorí ekonómovia vidia hornú hranicu niekde pri dvadsaťpäťke. Inými slovami, Švédsko má suverénne vyššiu mieru nezamestnanosti ako Slovensko alebo Poľsko.

Vysoké číslo vyplýva z toho, že nemocenské poistenie je štedré a zároveň ľahko dostupné. Kombinácia týchto dvoch adjektív je smrtonosná.

Štát sa nesnaží ľudí dostať čo najskôr späť do práce, namiesto toho im ochotne celé roky vypláca 80 percent mzdy. Čo je ideálny spôsob, ako si zabezpečiť predčasný dôchodok. A možno tak aj vyhovieť generačnému tlaku.

Biznis konzultant Per Bylund v analýze z mája tohto roka konštatuje, že mladí ľudia majú šancu sa zamestnať len tak, že od práce „oslobodia“ starších. V televíznej diskusii zástupcov mladších a starších švédskych ročníkov dokonca zaznelo, že ľudia narodení v 60. rokoch minulého storočia a skôr by mali prestať pracovať, lebo tým „kradnú“ prácu mladým.

S touto myšlienkou sa stotožnila predĺžená ruka vtedy vládnucich socialistov – odbory. Prišli s požiadavkou, aby štát „prerozdelil“ pracovné miesta. Ľuďom po šesťdesiatke by podľa ich predstáv mala vláda začať vyplácať dôchodky, ak vypracú pracovnú pozíciu pre niekoho mladšieho. Dokonca vypočítali, že tento kúsok „vytvorí“ 55-tisíc pracovných miest.

V takejto atmosfére neprekvapí, že ne-existuje motivácia zmeniť zamestnanie za iné, v ktorom by jedinec lepšie využil svoje schopnosti. Striktné pravidlá ochrany zamestnancov demotivujú nielen od hľadania si novej práce, ale aj drobného podnikania.

V rámci OECD je Švédsko na chvoste v počte živnostníkov. Vo firmách sa uplatňuje pravidlo last-in-first-out. Čo znamená, že čím dlhšie človek v danej spoločnosti pracuje, tým menej sa musí báť straty zamestnania. Pracovníci tak radšej stavia na istotu a nie sú ochotní zvažovať zmenu.

Udržateľnosť

Švédsko rovnako ako ostatné európske krajiny čelí fenoménu starnutia obyvateľstva. A vzhľadom na extrémne vysoké dane, na ktorých sociálny model závisí, bude musieť prijať buď zásadné reformy, alebo pokračovať v zvyšovaní daní.

OECD konštatuje, že do roku 2030 sa vo Švédsku zvýši počet ľudí v dôchodkovom veku o polovicu. Počet produktívnych pritom narastie len o štyri percentá, a z toho väčšinou v kategórii 55- až 64-ročných, u ktorých je produktivita na zostupe.

OECD tiež pripomína, že za ostatných dvadsať rokov sa počet odpracovaných hodín v ekonomike fakticky nezmenil. Tá istá pracovná sila musí daňami živiť aparát, ktorého výdavky sa za ten čas takmer zdvojnásobili.

Pravicová vláda už nejaké reformy ohlásila. No aby mohla získať moc, musela v predvolebnej kampani ustúpiť z radikálnych predstáv o výraznom znížení daní a demontáži sociálneho štátu.

No stále jej v programe zostali zámery postupne znižovať odvody zamestnávateľov a zvyšovať daňové úľavy pre pracujúcich. Podporiť pracovný trh má aj snaha znížiť podporu v nezamestnanosti z 80 na 65 percent strateného príjmu.

A popri tom má pokračovať privatizácia a postupné deregulácie, najmä v sektore služieb. Švédsko si tak berie príklad z liberálnejších ekonomík.

Johnny Munkhammar vedie štokholmský think tank Timbro. Tento týždeň na Slovensku prednášal o severskom modeli.

Prirovnal ho k UFO. Každý o ňom počul a mnohí si myslia, že vedia, čo to je. Ale len málo z nich má poňatia, ako vlastne funguje. Respektíve či vôbec existuje.

Je, samozrejme, dôležité sa navzájom inšpirovať, ale treba vedieť, ktoré veci okopírovať a ktorým sa vyhnúť, povedal. „Ak odpozeráte intenzívne fajčenie od matematického génia, vaše počtárske zručnosti to nezlepší, ale podlomí vám to zdravie,“ zailustroval.

Týždenník The Economist v septembri citoval niekdajšieho švédskeho pravicového premiéra Carla Bildta. Ten našiel pomyselný recept na úspešný severský model: Skĺbte fínske školstvo, estónske dane, dánsky pracovný trh, islandskú podnikavosť, švédsky manažment veľkých spoločností a nórsku ropu. Inak povedané, netreba sa zamilovať do jediného vzoru, ale hľadať u viacerých, čím by mohli skutočne zdravo inšpirovať.

Ilustračné foto a ilustrácia – Profimedia.cz