Rudolf Zajac sa do dejín slovenskej urgentnej medicíny zapíše ako minister, ktorý zaviedol princípy fungovania záchrannej služby.
Vďaka nim je o jednotlivé záchranárske body, ktoré ministerstvo začalo prideľovať v minulom roku, taký enormný záujem.
Ak by sa aj všetko bolo podarilo a rezort by bol vybral len firmy schopné kvalifikovanej záchranárskej služby, systém by mal do fungovania stále ďaleko.
Na to, aby platilo pravidlo o štvrťhodine od zavolania na tiesňové číslo po zásah kvalifikovaného záchranára v sanitke s dostatočným vybavením, musí štát postaviť minimálne komunikačný systém.
Taký, ktorý by vedel, kto, kedy, kam a prečo volal a ktorá sanitka s akou posádkou by problém mala začať riešiť. Štát sa rozhodol, že takýto systém postaví, a zveril to novovzniknutej štátnej inštitúcii Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby SR.
Kde vlastne.
Operačné stredisko vypísalo na konci minulého roka súťaž. Víťaz mal dodať väčšinu zariadení, ktorých hlavnou úlohou má byť spájať a zaznamenávať hovory medzi krajskými dispečingami, 250 záchranárskymi bodmi a ich sanitkami. Podmienky tendra za poplatok získalo dvadsať firiem.
Na spokojných a kritizujúcich uchádzačov sa tentoraz rozdelili skôr. Nie až po skončení tendra, keď sa napádajú víťazi a porazení. V tomto prípade poslali ponuky iba dve firmy.
Ostatné sa rozhodli nemrhať energiu pokusom vyhovieť podmienkam tendra či pochopiť ich. O tom prečo, hovoria anonymne a v zásade sa zhodujú.
Komunitu v biznise rádiokomunikácií prekvapila požiadavka, aby systém pracoval v rozpätí od 380 do 470 megahertzov. V Európe aj na Slovensku majú zdravotníci vyčlenené kmitočty medzi 380 až 400 megahertzami.
Zrozumiteľného vysvetlenia, prečo má systém fungovať aj v pásme, do ktorého by tak či tak nesmel, sa nedočkali ani účastníci súťaže, ani TREND.
Alebo požiadavka, aby bola sieť digitálno-analógová. Viacerí záujemcovia to považovali za zbytočný luxus. Argumentovali, že nastaviť systém tak, aby dokázal komunikovať aj analógovo, aj digitálne, naozaj nie je potrebné.
Ak by s nimi obstarávateľ komunikoval, zistili by, že zadanie bolo znova iba nejasné. TREND sa od autorov tendra dozvedel, že uvažovali o časti liniek ako o digitálnych a o časti ako o analógových, nie aj – aj.
Neriešiteľný rébus bola pre väčšinu pôvodných účastníkov tendra požiadavka, aby systém zachytil sanitky na „minimálne 55 percentách celého územia SR“. Mapy, ktoré by toto územie ukázali, im obstarávateľ neposkytol.
Nepomohol ani oficiálny dopyt. Firmy sa iba dozvedeli, že obstarávateľ má „záujem, aby boli prednostne pokryté územia s vyššou hustotou obyvateľstva“. Bez vysvetlenia, či z pohľadu celej krajiny alebo ide o najhustejšie obývané miesta v každom kraji, alebo okolo každého záchranárskeho bodu.
Čo vlastne.
„Myslím si, že je to skôr nedostatok manažérov, ktorí nevedeli dobre prečítať zadanie súťaže,“ uspokojuje sa s vysvetlením poradca ministra zdravotníctva Július Švingal. Je jeden z dvoch ľudí, ktorí sa príprave tendra venovali najviac. Nepripúšťa, že by niekto bol nezrozumiteľnosťou zadania zvýhodnený.
No situáciou tiež nie je nadšený. Ľutuje, že systém súťaží je postavený tak, že obstarávateľ a záujemca sa nesmú stretnúť, aby si osobne vydebatovali požiadavky, možnosti a hlavne nejasnosti. „Jedno veľké stretnutie s potenciálnymi dodávateľmi by ich bolo odstránilo,“ myslí si.
V písomnej komunikácii s uchádzačmi a v odpovediach TRENDU ministerstvo také presvedčivé nie je. Nejasností je viac, reakcie rezortu sú nepresvedčivé a pre firmy neužitočné. Napríklad v ďalšom bode zadania bola objednávka netradične presná. Dodať bolo treba 32 retranslačných staníc.
To sú zariadenia, aby signál dokázal prekonať aj slovenské hory. Prečo malo byť týchto vykrývačov práve 32 a či bude zvýhodnený ten, kto ich navrhne menej, alebo ten, kto ich navrhne viac, no s efektívnejším fungovaním, nepadlo ani slovo.
Z podmienok sa nedalo pochopiť, ako sa má signál na retranslačné stanice vôbec dostať. To je informácia potrebná minimálne na to, aby firmy vedeli, s akými prijímačmi majú retranslačné stanice pracovať. A aké teda navrhnúť.
Jasnosti nepridalo, že v podmienkach sa nepíše, kde obstarávateľ retranslačné stanice očakáva. Oficiálna odpoveď na súbor podobných otázok bola nanič: „Trasy sú predmetom iného obstarávacieho procesu.“
Vysvetlenie „nie je to predmetom verejného obstarávania“ sa opakovalo pri poslednej nejasnosti, ktorú spomínali nespokojné firmy. Prišlo na otázku, či sú pripravené dohody s majiteľmi stožiarov na strategických slovenských kótach. Či teda firmy v prípade víťazstva v súťaži budú mať vôbec možnosť na ne zariadenia namontovať.
Zhrozili sa.
Keď šéfovia Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR hovoria o diagnóze súčasného stavu záchranárstva, znejú presvedčivejšie ako pri obhajovaní tendra. „Inventúru sme začali robiť koncom minulého roka. Zhrozili sme sa,“ hovorí riaditeľ strediska Karol Kálig, ktorý je aj hlavný odborník ministerstva pre urgentnú medicínu a šéf bratislavskej štátnej záchranky Záchranná a dopravná služba.
Číslo záchrannej služby 155 podľa neho v niektorých okresoch dvíhajú informátori na poliklinike, niekde iba šoféri. Hovorí, že podľa ministerských informácií malo byť na Slovensku päťdesiatdeväť bodov, na ktoré sa ľudia mohli dovolať vytočením čísla 155.
O chaose systému vypovedá, že v skutočnosti ich je o dvanásť viac. Zistilo sa to, keď sa Slovak Telecomu opýtali, na koľko rôznych miest vlastne prepájajú volania na tiesňovú linku.
Rozprávanie o tragikomických výsledkoch prieskumu pokračuje spomenutím miest, kde telefón o štvrtej popoludní nemá kto zdvihnúť a prepája sa do iného zdravotníckeho zariadenia. Štandardom zďaleka nie je záznamník, ktorý by spätne dokázal povedať, kto s akým problémom volal a ako služba postupovala.
Nemocniciam, ktoré doteraz záchranku robili, chýbali aj platné povolenia na prevádzku rádiofónnej siete. Ani to nie je formalita. Ak sú vysielačky nelegálne, ťažko zaručiť, že nie sú rušené alebo že nerušia iné spojenia.
Nanovo budovaný systém predpokladá, že číslom 112 sa bude dať dovolať na krajské strediská Integrovaného záchranného systému, ktorých prevádzku zaplatí štát. V susedných priestoroch by mali byť operátori a lekári spomínaného Zdravotníckeho záchranného systému.
Tí by v ideálnom stave mali mať vždy prehľad, kde sa sanitky nachádzajú, či sú voľné. Onedlho sa tak dajú očakávať ďalšie súťaže. Napríklad na telekomunikačné služby na prepojenie operačných stredísk či na dodanie geografického informačného systému, ktorý by umožnil monitorovanie pohybu sanitiek.
Lebo drahý.
Späť do reality tendra. Súťaž na komunikačný systém slovenských záchraniek je prerušená. Obstarávateľ musel minulý týždeň zbaliť doklady a poslať ich na Úrad pre verejné obstarávanie. Vízia o marcovom ukončení tendra stráca pravdepodobnosť.
Oficiálny protest podala podľa informácií TRENDU spoločnosť EADS Telecom. V brandži je známa ako dodávateľ celoslovenskej komunikačnej siete pre ministerstvo vnútra Sitno. To je systém, ktorý je navrhnutý na takzvanú komunikačnú normu Tetrapol.
Zadávateľom sa zdala táto platforma, ako aj konkurenčná Tetra drahá, a tak ich zo súťaže vylúčili skôr, ako dodávatelia mohli projekt vôbec vypracovať. „Myslím, že to urobili zbytočne. Ak by boli drahí, v súťaži by sa predsa vyfaulovali sami,“ komentuje jeden z dodávateľov konkurenčných zariadení.
Štátne Sitno malo podľa vládneho uznesenia z roku 1997 slúžiť okrem polície pre všetky záchranárske zložky. „Dodnes nám nik nie je schopný zaručiť sa, kedy budú môcť vstúpiť do systému na celom území republiky aj záchranárske zložky. Nemôžeme čakať,“ vysvetľuje jeden z autorov tendra J. Švingal, prečo o kompletnom pripojení na Sitno neuvažovali.
Jeho kolega K. Kálig je striedmejší. Pripúšťa, že v Bratislavskom, Nitrianskom a Trnavskom kraji, kde je Sitno vybudované, by cezeň záchranky mohli komunikovať. Nahráva tak na smeč kritikom tendra. V zadaní verejného obstarávania sa táto možnosť nepripúšťala.
V inom oficiálnom texte z toho istého rezortu, ktorý bol iba pred dvoma týždňami predložený vláde, sa to zasa považuje za samozrejmosť. Návrh koncepcie rozvoja integrovaného záchranného systému do roku 2010 ráta, že záchranné zložky budú používať práve systém Sitno.
Napokon, zdravotníci zariadenia na komunikáciu so Sitnom dávno prevzali. Lenže väčšina prístrojov za približne dvadsať miliónov korún sa nikdy nezapla. Sú ešte v škatuliach alebo sú namontované, ale neodskúšané. „Škatule sa porozdávali, no chýbala sieť, aby sa niekde mohli dovolať,“ hovorí K. Kálig.
Na doraz.
Prípadný víťaz zdravotníckej súťaže bude musieť nasadiť mimoriadne tempo. Plán hovorí o pokrytí krajských operačných stredísk záchranného systému v Prešove a Bratislave koncom apríla tohto roku.
O mesiac by mali nasledovať dispečingy v Trnavskom a Trenčianskom kraji. A do konca roka všetky kraje, okrem Košického. Ten by mal byť samostatne spustený koncom roka 2007. Zhodou šťastných okolností, relatívne funkčný systém už minimálne v meste Košice pracuje.
Jeden z potenciálnych uchádzačov, ktorý sa nakoniec do súťaže neprihlásil, argumentuje, že stihnúť prvé termíny bolo takmer nemožné aj pred intermezzom s Úradom pre verejné obstarávanie.
Časť zo zariadení, ktoré systém potrebuje, sa objednáva u výrobcu s predstihom. Splniť časové podmienky tendra môže iba ten, kto si môže dovoliť mať určené zariadenia na sklade dopredu, ešte pre vyhlásením výsledkov.
A teraz už naozaj.
Rozhodnutie vybudovať Sitno bolo politické. V roku 1997 vládnuce HZDS túžilo zapáčiť sa silnému európskemu partnerovi, pripravovalo sa rozhodnutie o možnom vstupe do NATO.
Lenže ani podpis pod veľkú zákazku priazeň Francúzov nepriniesol. Slovensko si systém normy Tetrapol objednalo od francúzskej spoločnosti Matra Communication v období, keď sa Európa rozhodovala, aký komunikačný štandard bude používať pre bezpečnostné a záchranárske zložky. Tetrapol prehral, viacero krajín sa priklonilo ku konkurenčnej Tetre, ktorú podporovala najmä Motorola.
Slovensko za prvú várku Sitna zaplatilo 2,6 miliardy korún a Francúzi dodali, čo sľúbili. Pozemnú sieť podobnú štandardu GSM, bez ktorej je Tetrapol iba hŕba škatúľ, od francúzskej Matry nikto zo Slovenska neobjednal.
Nasledovali slovenskí dodávatelia, štát minul ďalších 1,8 miliardy korún. Výsledok: za celkových 4,4 miliardy korún ho môžu používať iba bezpečnostné zložky v Bratislavskom, Trnavskom a Nitrianskom kraji.
Koncom januára tohto roku sa preto podpísala nová zmluva o dobudovaní siete. Dokončenie prevzal nástupca Matry – EADS Secure Networks. Zaviazal sa, že do októbra tohto roka najprv sfunkční komunikáciu na slovensko-ukrajinskej hranici.
O fungovaní zvyšku Sitna hovorí posledný kontrakt v novembri 2007. Dá sa aspoň tento termín brať vážne? Zdá sa, že tak nerobia ani požiarnici, ktorí fungujú pod rezortom vnútra a Sitno sa pripravovalo aj pre nich.
Za minulé dva roky kúpili 350 rádiostaníc za sedem miliónov korún pre vlastnú sieť, do roku 2008 by malo v ich vozidlách pribudnúť ďalších 731 rádiostaníc za 15 miliónov korún. „S vlastným komunikačným systémom sme spokojní a nechystáme sa ho meniť,“ píše sa v oficiálnom stanovisku Hasičského a záchranného zboru.
Ilustračné foto – Vlado Benko
