Verejné budovy na Slovensku majú podoprieť eurofondy

Na Slovensku štát a samosprávy vlastnia okolo pätnásťtisíc budov. Väčšina z nich je v podobnom stave, v akom sa nachádzajú bytové domy. Vznikli približne v rovnakom období, boria sa s rovnakými problémami. A zub času sa do nich zaryl hlbšie, ako by zodpovedalo ich fyzickému veku.

Roky zanedbávanej údržby sa podpísali pod havarijný stav časti z nich. „Historicky sa doslova prejedali odpisy, určené na rekonštrukciu a obnovu,“ pritakáva vládny splnomocnenec pre decentralizáciu verejnej správy Viktor Nižňanský.

Najviac verejných budov tvoria školské a zdravotnícke zariadenia. V kontexte s reformami, ktoré sú pre tieto rezorty prioritou, vyznieva obnova verejných nehnuteľností ešte naliehavejšie.

Obrovská časť z týchto zariadení prešla v rámci decentralizácie moci na samosprávy – kraje, mestá či obce. A tie majú na štát ťažké srdce.

V rámci reformy verejnej správy musia totiž gazdovať s majetkom, ku ktorému sa štátni zriaďovatelia stavali macošsky. „Zástupcovia samospráv mali možnosť rokovať o podmienkach a nemuseli preberať majetok v takom stave, ktorý bol pre nich neprijateľný,“ odkazuje starostom a županom minister školstva Martin Fronc.

Vysoká energetická náročnosť

Problémy sú pre celý slovenský bytový fond veľmi podobné. Nevyhovujúca tepelná izolácia a hydroizolácia, poškodené obvodové plášte, dožívajúce rozvody elektriny, plynu a vody. Zastarané technické vybavenie a vysoká energetická náročnosť.

Deravé strechy a okná, cez ktoré uniká teplo. Navyše, takmer polovica budov, ktoré vlastní štát a samosprávy, bola postavená počas tridsať rokov budovateľského obdobia – od začiatku 50. rokov do konca sedemdesiatych rokov minulého storočia. Prevažne panelovou technológiou.

„Používanie prefabrikátov, ale aj iných lacnejších technologických riešení bolo spôsobené limitovanými cenami. V kombinácii so zanedbanou údržbou si to teraz vyberá daň,“ vysvetľuje generálny riaditeľ sekcie stavebníctva Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR Anton Novotný.

Zuzana Sternová, riaditeľka bratislavskej s.r.o., Výskumno-vývojový ústav pozemných stavieb VVÚPS – NOVA, vidí príčinu zlého stavu verejných budov aj v rozdielnom spôsobe užívania, ako majú bytové domy, a teda aj zníženej pozornosti o starostlivosť.

„Navyše, bytové domy sú dnes prevažne v rukách konkrétnych vlastníkov, ktorí sa síce pomaly, ale predsa len učia starať o svoj majetok. Štát nebral za stav objektov žiadnu zodpovednosť, pristupoval k nim ako cudziemu,“ upozorňuje.

Mrhalo sa aj energiami. Výsledky pasportizácie nebytových budov poukazujú na veľké rezervy v spotrebe tepla a tým aj zbytočné náklady na vykurovanie budov. Podľa A. Novotného zaplatil v roku 1999 štát za kúrenie v budovách, ktoré vtedy patrili výlučne jemu, vyše 4,5 miliardy korún.

„Pri podstatne nižších cenách ako dnes,“ upozorňuje. Aj budov evidovali vtedy iba necelých dvanásťtisíc. „Koľko budov vlastní štát, koľko samosprávy a kto je vlastne majiteľom, ešte stále iba zisťujeme,“ priznáva A. Novotný.

Podľa Z. Sternovej je v súčasnosti „nebývalo kritický pohľad“ na vysokú spotrebu energie. Vo verejných budovách až na výnimky neexistuje nočný a víkendový útlm a budovy sú prekurované aj cez deň. Komplexnou obnovou budovy a modernizáciou technického zariadenia možno ušetriť 40 až 60 percent energie na vykurovanie.

Málo peňazí

Komplexná obnova je však pomerne drahá. A to je eso, ktoré samosprávy vyťahujú z rukáva zakaždým, keď príde reč na modernizáciu nebytového fondu. Zlý technický stav budov, ktoré samosprávy zdedili spolu s modernizačným dlhom od štátu, na druhej strane nedostatok vlastných príjmov, ktoré podľa nich nevzrastú ani po fiškálnej decentralizácii, hoci rezort financií ich presviedča o opaku.

„V mnohých prípadoch je stav budov, ktoré sme získali od januára 2002, skôr danajským darom, niekde doslova časovanou bombou,“ tvrdí podpredseda Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) a primátor Turčianskych Teplíc Jozef Turčány. Doterajšie pasportizácie nehnuteľného majetku nepotešili ani predstaviteľov samosprávnych krajov.

Na opačnej strane barikády stojí štát, ktorý prostredníctvom ministerstiev výčitky odmieta. „Keď sa dohadoval prenos kompetencií, každý o tomto vedel, aj samospráva,“ vraví V. Nižňanský. Podľa štátneho tajomníka Ministerstva školstva SR Františka Tótha nie je už údržba a obnova školských budov v kompetencii štátu, ale miestnej a regionálnej samosprávy.

Z jeho úst nedávno padali aj silné slová o buldozéroch, ktoré nepotrebné budovy jednoducho zrovnajú so zemou. „To je veľmi krátkozraké, nešťastné a nekvalifikované. Toto naozaj nie je cesta,“ hovorí riaditeľ kancelárie ZMOS Milan Muška.

Pravda je, že jednotlivé rezorty kompletný prehľad o stave objektov nemajú. Vraj ho nikdy nepotrebovali, túto starosť podľa vlastných vyjadrení napríklad rezorty zdravotníctva a školstva prenechávali na správcov objektov. Teda riaditeľov škôl či nemocníc. „Ministerstvo školstva však v súčasnosti situáciu určite nepodceňuje,“ odmieta M. Fronc.

Kde najviac tlačí topánka

Topánka totiž najviac tlačí práve v školstve, ktoré je až na výnimky prenesenou kompetenciou. Teda samospráva ho vykonáva v mene štátu a ten je zo zákona povinný jej uhrádzať náklady. Aj najväčšiu časť preneseného majetku tvoria školy. Len mestá a obce dostali od júla 2002 vyše tritisíc materských škôl a viac ako 2,5 tisíca základných škôl. Samosprávne kraje zase zdedili stovky stredných škôl.

Rezort školstva odhaduje, že viac ako polovica je v zlom až havarijnom stave. Napríklad v 80. rokoch minulého storočia bolo módou stavať rovné strechy, dnes takmer všetky zatekajú. Dlhé roky sa ignorovala aj rekonštrukcia elektrických rozvodov.

„V oblasti školstva máme najviac zanedbaných stavieb,“ potvrdzuje hovorkyňa Banskobystrického samosprávneho kraja Petra Polievková. Podľa nej v nevyhovujúcich priestoroch sídlia aj sociálne zariadenia, menej už zdravotnícke objekty.

„Najviac organizácií zo všetkých vyšších územných celkov zriaďuje Prešovský samosprávny kraj. Z vyše dvesto tvoria školy a školské zariadenia 170,“ opisuje hovorkyňa Prešovského samosprávneho kraja Veronika Fitzeková.

Aktuálne požiadavky všetkých organizácií kraja na kapitálové výdavky predstavujú 850 mil. Sk, z toho takmer pol miliardy žiada samo školstvo.

V Nitrianskom samosprávnom kraji si stav budov zmapovali počas delimitácie majetku zo štátu, sústredili sa na školy. Zistili, že všetky sú už dlhé roky finančne podhodnotené.

„Budovy sú staršej výstavby, užívaním značne opotrebované. Mnohé majú v havarijnom stave hlavne strechy, kotolne, kanalizáciu a sociálne zariadenia,“ spresňuje vedúca odboru školstva Nitrianskeho samosprávneho kraja Helena Psotová. Školy trápia aj telocvične s poškodenou palubovkou, nevyhovujúcim náradím alebo zatekajúcou strechou. Veľa škôl dokonca ani svoju telocvičňu nemá a musí si ju prenajímať.

Pridali

Rezort financií tohtoročný rozpočet regionálnemu školstvu v porovnaní s minulým rokom zvýšil o 5,7 percenta, z toho kapitálové výdavky o 4,6 percenta. V rámci možností štátneho rozpočtu to považuje za „dostatočné“. Nový zákon o financovaní regionálneho školstva hovorí o tom, že tento rok majú zriaďovatelia škôl po prepočte na jedného žiaka dostať aspoň 95 percent financií z vlaňajšieho roka.

Podľa V. Nižňanského sa to však zatiaľ v prípade materských škôl či základných umeleckých škôl nenapĺňa: „Rokujeme so zástupcami ZMOS aj ministerstva školstva. Spolu by mali veľmi rýchlo dokončiť dohodovacie konania, ministerstvo bude následne hľadať potrebné financie.“

Ministerstvo školstva má tento rok na investície do rozostavaných budov spolu pol druha miliardy korún. Časť z toho dostanú zriaďovatelia verejných škôl formou normatívu, ktorého výška je 750 korún na žiaka.

Pre obce a mestá tak pôjde spolu 420 mil. Sk, samosprávnym krajom o necelých dvesto miliónov menej. Podľa V. Nižňanského to síce nie je veľa, ale efektívnym a racionálnym konaním sa aj s tým dá niečo urobiť. Ako? Keď napríklad kraj alebo mesto zruší dve školy a peniaze použije na opravu tretej, dáva návod splnomocnenec.

Okrem sumy 1,5 mld. Sk alokoval rezort školstva aj 165 miliónov korún vo fonde na havarijné stavy. Ešte stále mu možno adresovať projekty, ministerská komisia z nich vyberie najúspešnejšie. Už teraz je jasné, že peniaze stačiť nebudú. Súhrnná požiadavka z jedného kraja môže totiž prekročiť celoslovenský balík.

Eurofondy liekom?

Spásou slovenských škôl, nemocníc či detských domovov sa tak majú stať štrukturálne fondy. V skrátenom období 2004 až 2006 môže Slovensko od Európskej únie dostať na obnovu občianskej infraštruktúry takmer 55 miliónov eur. Vrátane spoluúčasti štátu a samospráv je na obnovu verejného nebytového fondu k dispozícii vyše 68 miliónov eur.

Aj hovorkyňa rezortu výstavby Silvia Varagyová to považuje za dostatočné: „Nie je teda presné tvrdenie, že štát neposkytuje podporu na obnovu škôl a nemocníc, keďže v prípade opatrenia operačného programu Základná infraštruktúra štát hradí až pätnásť percent nákladov.“

Rezort financií si však myslí niečo iné. „Štrukturálne fondy nie sú balíkom, ktorý všetko zaplatí. Ich podstatou je doplnkovosť, príspevok na naštartovanie dlhodobých aktivít, ktoré by sa inak pre nedostatok zdrojov nerealizovali,“ domnieva sa generálna riaditeľka sekcie pre európske záležitosti Ministerstva financií SR Mária Kompišová.

Podľa vedúceho tlačového oddelenia rezortu financií Mikuláša Geru by sa obce mali spoliehať predovšetkým na svoje vlastné príjmy: „Z dlhodobého hľadiska sa po fiškálnej decentralizácii vytvorí priestor aj na väčšie investície.“ Toto obdobie tak pomôžu preklenúť eurofondy.

Foto – Miro Nôta