Americký prezident Donald Trump využíva clá na to, aby resetoval vzťahy medzi Spojenými štátmi a zvyškom sveta. Narušil tým globálnu normu, ktorá platila celé desaťročia. Hoci jeho tarify vyvolali kontroverziu, nie sú ničím novým.
Pred viac ako polstoročím vyskúšal vtedajší americký prezident Richard Nixon podobnú stratégiu a uvalil prirážku na všetky americké dovozy. Tento krok šokoval celý svet podobne ako svojimi clami nedávno aj D. Trump. Tarifná politika oboch prezidentov vykazuje určité podobnosti, no zároveň i niekoľko rozdielov.
História sa sčasti opakuje
Používanie taríf na ovplyvňovanie ekonomickej a geopolitickej situácie má v Spojených štátoch dlhú históriu. Okrem terajšieho prezidenta sa k nemu uchýlili aj jeho predchodcovia Abraham Lincoln či William McKinley.
R. Nixon a D. Trump mali pri ich zavádzaní odlišné ciele. Niekdajší šéf Bieleho domu chcel vyvinúť tlak na kľúčových obchodných partnerov vrátane Japonska a Západného Nemecka, aby zhodnotili domáce meny voči americkému doláru. Jeho clá boli súčasťou širšej ekonomickej stratégie známej ako „Nixonov šok“, ktorú predstavil v auguste 1971 uprostred rastúcich obchodných deficitov a hospodárskej stagnácie. Hodnota amerického dolára bola po druhej svetovej vojne v roku 1944 pevne naviazaná na zlato v pomere 35 dolárov za uncu. Keď sa R. Nixon v roku 1969 stal prezidentom, objem dolárov v celosvetovom obehu bol štvornásobne vyšší než americké zásoby zlata.
To znamenalo, že dolár bol nadhodnotený, dovoz lacný a americký vývoz strácal konkurencieschopnosť. Nixonovým cieľom bolo napraviť túto nerovnováhu a oslabiť dolár. Jeho clá v konečnom dôsledku prispeli ku kolapsu brettonwoodskeho menového systému, ktorý bol postavený na pevných výmenných kurzoch a viazanosti dolára na zlato. Svet tak prešiel na režim plávajúcich výmenných kurzov.
Aj D. Trump sa snaží oslabiť dolár, no bez toho, aby zelená bankovka prišla o štatút svetovej rezervnej meny, keďže Spojeným štátom poskytuje váhu pri ovplyvňovaní medzinárodných záležitostí. Dnešné recipročné clá necielia na zmenu menových kurzov, ale sú súčasťou širšej, dlhodobej nacionalistickej agendy.
Primárnym cieľom terajších ciel z dielne D. Trumpa je ochrániť americký priemysel, presunúť výrobu späť do USA a znížiť obchodný deficit s ostatnými štátmi vrátane Číny. D. Trump začiatkom apríla ohlásil zavedenie rozsiahlych ciel na dovoz z vyše 180 krajín. Sadzby sa pohybujú na úrovni od desať do 54 percent. Prezident tieto opatrenia prezentuje ako obranu proti desaťročiam ekonomického rabovania zo strany zahraničných konkurentov.
Prinesie Trump väčšiu pohromu?
Domáca aj medzinárodná situácia, v ktorých obaja prezidenti pôsobili, vykazujú určité podobnosti. V roku 1971 robili R. Nixonovi najväčšie starosti inflácia a obchodné deficity. Rovnakým problémom dnes čelí aj D. Trump. Mandáty oboch prezidentov sa vyznačovali rastúcim geopolitickým napätím. Bývalý šéf Bieleho domu musel Spojené štáty previesť studenou vojnou so Sovietskym zväzom a vojnou vo Vietname. Ten terajší čelí eskalujúcemu napätiu s Ruskom a Čínou, vojne na Ukrajine a rastúcej nestabilite na Blízkom východe.
Napriek rozdielnym prístupom využili obaja prezidenti clá na presadenie hospodárskej kontroly a predefinovanie globálneho postavenia Ameriky. Nixonove ciele však boli jasné, konkrétne a relatívne krátkodobé. Jeho požiadavka na zavedenie plávajúcich výmenných kurzov bola dosiahnuteľná a po zavedení nezvratná. Trumpov prístup je naopak konfrontačnejší, otvorenejší a s nejasnejšie definovanými cieľmi.
Odborníci varujú, že nedávne recipročné clá by mohli mať ďalekosiahle následky. Môžu totiž výrazné narušiť globálne dodávateľské reťazce, keďže firmy sa budú snažiť prispôsobiť vyšším nákladom. Zvýšené ceny dovozu zas podporia infláciu a znížia kúpnu silu amerických spotrebiteľov. Rizikom sú aj odvetné clá zo strany obchodných partnerov, ktoré by mohli ešte viac vyhrotiť globálne ekonomické napätie. „V celosvetovom obchodnom konflikte neexistujú víťazi,“ varoval analytik David Rosenberg.
Ďalšie dôležité správy
