Pohyb svetovej populácie za lepšími podmienkami života pokračuje nezmenšeným tempom. Zaoberá sa ním Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), ktorá odhaduje, že ku koncu roka 2006 dosiahol počet migrujúcich 191 miliónov. Skutočný počet je ešte vyšší. To síce vyvoláva znepokojenie, ale nie preto, že ich je oficiálne takmer dvesto miliónov. Výzvou pre medzinárodné spoločenstvo je zvládanie náporu týchto más, pretože globálna ekonomika by sa nezaobišla bez prúdenia ľudí tam, kde sa nachádzajú pracovné príležitosti.
Populačné pohyby
Nehatený pohyb pracovných síl je neoddeliteľná súčasť teórie o globalizácii, ktorá v ideálnom prípade vyzýva na odstraňovanie bariér voľného pohybu kapitálu, tovarov a pracovných síl. Vzájomná závislosť týchto zložiek sa už dávnejšie prestala spochybňovať a predmetom kritiky zostal len spôsob, ako vytrvalo si jednotlivé štáty a hospodárske bloky bránia svoje národné alebo skupinové pieskovisko.
Na chod svetového hospodárstva vplývajú aj mimoekonomické kategórie migrácie – prírodné, bezpečnostné, kultúrne, demografické a ďalšie vrátane kombinovaných príčin. Migranti bývajú na pohyb nútení i lákaní.
Mimoekonomické podnety
Súčasný spôsob hospodárenia na úrovni celej planéty možno odsunul mimoekonomické dôvody migrácie do úzadia. To však neznamená, že prestali existovať. Naopak, prílišné zameriavanie sa na ekonomickú dimenziu vedie k prehliadaniu ostatných a to skresľuje posudzovanie vývojových trendov.
Stačí pripomenúť Spojené štáty. Boli a zostávajú vysnívanou prisťahovaleckou krajinou z rozličných dôvodov vrátane duchovných a filozofických. Z Európy i Ázie tam utekali ľudia za slobodou, voľnosťou vyznávať svoju vieru a žiť vlastným spôsobom života, ktorý im bol znemožňovaný. Aj z bývalého Československa tam prichádzali tisíce utečencov za voľnosťou a preto, aby mohli žiť ako dôstojní, slobodní ľudia. Hospodárske faktory neboli vždy prvoradé a mnohí utečenci vedome opúšťali dobré a zaujímavé zamestnania v dusnom socializme, aby ich zamieňali za existenčné neistoty americkej trhovej ekonomiky.
Migrácia býva nezaslúžene zužovaná na čisto hospodársky jav, pričom tzv. iracionálne zložky rozhodovania sa miliónov ľudí pre odchod za hranice svojej vlasti sa považujú za druhoradé. V Európskej únii sa dnes oficiálne hovorí o absorpčnej schopnosti dvadsaťpäťky (od 1. januára 2007 dvadsaťsedmičky) aj preto, lebo pri predchádzajúcich úvahách sa nedoceňovali mimoekonomické činitele. I rozmach islamistického terorizmu na európskej pôde na prahu nového storočia prinútil Európanov aktualizovať definovanie pojmu migrácia.
Pojem migrácia
Jednoslovné pomenovanie migrácia efektne zapĺňa priestor v novinových titulkoch a zjednodušuje zaobchádzanie so slovami, ale v záujme správneho porozumenia by sa mali uvádzať príslušné atribúty. To platí aj o označovaní ľudí za migrantov. Do jedného vreca s nálepkou migranti sú vhadzovaní politickí utečenci, rozlične prenasledované osoby, vyhnanci, obete vojen, občianskych konfliktov, prírodných pohrôm, ekologických zmien, ale aj tradiční nomádi, sezónni robotníci, cezhraniční pracovníci, dobrodruhovia, zvedavci, ako aj masy hľadajúce lepšie podmienky na život.
Pre globálnu ekonomiku je najvhodnejšia posledná podkategória – ľudia, ktorí sa dobrovoľne sťahujú tam, kde nachádzajú výhodnejšie mzdové a životné podmienky. Nemali by byť zaťažovaní nenávistnými náboženskými a medzietnickými emóciami, ani nedobrovoľne odlúčení od svojich najbližších prírodnými, vojnovými a inými vonkajšími okolnosťami. Nemali by sa presúvať svojvoľne a živelne, ale podľa možnosti sa hlásiť u potenciálnych zamestnávateľov a nastúpiť na práve sa otvárajúce či rozširované pracoviská. Takto sa možno dostať k vymedzeniu optimálnej, priam učebnicovej triedy pohyblivej internacionálnej pracovnej sily zbavenej kontraproduktívnych mentálnych záťaží, plne adaptabilnej a schopnej fungovať v ktoromkoľvek kúte planéty.
Kapitál a štáty
Kapitál, ktorý sa presúva v záujme lepšieho zhodnotenia z jedného kontinentu na druhý a vytvára výrobné kapacity v perspektívnych lokalitách, nachádza však takúto ideálnu pracovnú silu len v obmedzenej miere. Investori nie sú vyzbrojení ani exekutívnymi právomocami na usporiadanie spoločenských pomerov vo vybraných lokalitách podľa vlastných predstáv. Narážajú na etablované pomery, do ktorých sa snažia vtesnať. Miestne národné vlády im môžu vychádzať v ústrety, ale sotvakedy sú im ochotné či schopné plne vyhovieť.
Globálna ekonomika značne oslabila funkciu a reálnu moc štátu. Viaceré jeho úlohy sa decentralizovali a preniesli na miestnu úroveň. Mnohé jeho činnosti sa odštátnili a delegovali na súkromný sektor. Zvyšuje sa počet prípadov, keď sa o priazeň veľkých investorov uchádza a medzi sebou súťaží niekoľko štátov a naopak klesá výskyt situácií, keď investičný kapitál prosíka o priazeň štátu.
Pojmy ako investičné stimuly, teda priama a nepriama podpora investorov zo strany vlád, sa stáva bežnou aj v krajinách vedených socialistami. Znižovanie a odpúšťanie daní patrí tiež do výbavy ústretovosti štátov novým investorom. Hlavným zmyslom takéhoto otvárania náruče býva zabezpečovanie pracovných príležitostí pre domáce obyvateľstvo. Pod to sa podpisuje vo vládnych programoch v podstate každá nová exekutíva.
Verejná mienka
Globalizácii ide tento prístup k duhu, ale stále má ešte ďaleko od ideálneho stavu vecí. Kým vlády a štáty uvažujú hlavne v národných rozmeroch a v časových rámcoch svojho volebného obdobia, investičný kapitál býva cezhraničný a ťažko sa mu zohľadňujú štvor- či päťročné politické pomery v jednotlivých krajinách. Voľný pohyb pracovných síl v zmysle úplnej voľnosti je neriešiteľný rébus pre všetky štáty sveta. Mnohým sa nedá uprieť snaha spružniť zákony a ich výklad, ale majú svoje politické mantinely a ich prekračovanie sa niekedy politicky nevypláca.
Ťažkým problémom býva zjednocovanie verejnej mienky v postojoch k migrácii, pretože tá máva veľa rozmerov a viaceré bývajú politicky a spoločensky výbušné. Hľadanie východísk môže trvať desaťročia a niekedy pripomína elipsu bez začiatku a konca.
Príkladom môže byť háklivá problematika odlišovania utečencov od hospodárskych prisťahovalcov. K jedným viaže väčšinu štátov sveta medzinárodnoprávna povinnosť poskytovať im pohostinnosť počas trvania podnetov ich úteku. K druhým však nemajú štáty žiadne povinnosti. Mnohí utečenci, ktorým hrozí doma politické, náboženské a etnické prenasledovanie, bývajú zároveň hospodárskymi emigrantmi. Utekajú z chudobných krajín s nedemokratickými režimami a za útočiská si podľa možnosti vyberajú bohatšie štáty.
Európska bilancia
Pohybom svetovej populácie sa zaoberajú medzinárodné inštitúcie i mimovládne organizácie. Ich činnosti sa prekrývajú a ich práca nie je jednoduchá. Predmetom ich aktivít sú masy ľudí, ktoré sa premiestňujú bez toho, aby sa vopred zaraďovali do jednoznačných kategórií. Hľadajú sa riešenia a možnosti spolupráce s vládami, odkiaľ ľudia odchádzajú, cez ktoré prechádzajú a do ktorých smerujú. Migranti narážajú na jednom i druhom konci tohto mohutného prúdenia na bariéry a odmietanie. Takmer zovšadiaľ počúvajú, ako veľmi by sa zišlo medzinárodné regulovanie populačných pohybov, ale zároveň vidia, aké náročné je uzatváranie čo i len čiastkových dohôd.
Globálna ekonomika je postavená na premise nevyhnutnosti hladkej pracovnej migrácie a na všetky vlády sa preto vyvíja tlak, aby uvoľňovali reštrikcie. Vo vyspelých krajinách je migrácia v širokej škále svojich významov horúci politický zemiak a postoje k nej sa menia.
Argumenty advokátov globalizácie narážajú na stupňujúce sa obavy predovšetkým v Európskej únii. S masovým prisťahovalectvom za prácou majú z 50. až 80. rokov 20. storočia skúsenosti v západnej časti starého kontinentu, a keď po desaťročiach hodnotia toto obdobie, bilancia nebýva jednoznačne pozitívna.
Práca, alebo usadenie sa?
Azda najmenej doceneným faktorom bola otázka integrácie prisťahovalcov do prostredia liberálnej západoeurópskej demokracie. S tým súvisia úvahy o rozdieloch medzi prijímaním prisťahovalcov na trvalé usadenie sa a povoľovanie im prísť, odpracovať si istý počet rokov a odísť. Selektívna a časovo obmedzená imigrácia založená výlučne na potrebách ekonomiky by bola síce v EÚ politicky najpriechodnejšia, ale je natoľko napádaná ako dehumanizujúca a koristnícka, že vlády ju takto nerady prezentujú.
V prípadoch, keď sa o to pokúšajú vydávaním osobitných víz pre vybrané profesijné skupiny, narážajú na zdržanlivý postoj potenciálnych záujemcov z rozvojových krajín. Tí totiž dávajú prednosť americkému modelu prisťahovaleckých povolení, ktorý poskytuje príležitosť získať povolenie na trvalý pobyt (tzv. Green Card) a zapustenie koreňov v novej domovine.
Kým členovia EÚ, vedomí si negatívneho populačného vývoja, zdĺhavo zvažujú, ako uvoľniť prisťahovalecké podmienky a zároveň im dať politicky priechodnú legislatívnu podobu, svetová ekonomika už avizuje nové pomery a nadchádzajúce výzvy. Migračné pohyby nezostanú natrvalo nasmerované z chudobného Juhu na bohatý Sever. Hlavný podiel na raste globálnej ekonomiky nemá vyspelý Západ, ale prudko sa rozvíjajúca Ázia. Najperspektívnejšie odvetvia sa tam miestami dostali až na takú úroveň, že domáca zásobáreň kvalifikovaných pracovných síl praská vo švíkoch a náborové oddelenia expandujúcich spoločností rozhadzujú siete doslova po celej planéte.
Nové úlohy
Eminentný záujem prejavujú o domácich odborníkov pôsobiacich na vyspelom Západe a pokúšajú sa ich motivovať na návrat. Začína sa im to dariť a tiež zavádzajú stratégiu cielenej prisťahovaleckej politiky. Je len otázka času, keď konkurenčná súťaž o žiadaných profesionálov nadobudne skutočnú globálnu razantnosť.
Neriešenou zostáva problematika miliónov nekvalifikovaných ľudí z rozvojových krajín prenikajúcich do najvyspelejších štátov i desiatok ďalších miliónov odvážlivcov, ktorí sa tam chystajú. Hovorí sa, že prevencia je najlepšia medicína. Vyspelý Západ a hlavne Európska únia má už málo času na zváženie, koľko prostriedkov preventívne investuje v Afrike a Ázii v záujme zvládnutia následkov pridlhej zahľadenosti do seba.
Autor je spolupracovník TRENDU.
Foto – SITA/AP
