Na Slovensku môžu ako prostitútky pracovať podľa odhadov stovky, snáď aj pár tisíc dievčat. Pre väčšinu z nich nemusí ísť o hlavné zamestnanie, veď medzi zamestnankyňami salónov či privátov sú aj zdravotné sestry, predavačky či študentky. Ale čo má z tohto výnosného biznisu štát?
Dane určite nie. Nanajvýš nejaké „omrvinky“ z oficiálnych erotických masážnych salónov, ktoré používajú kasu a nedajbože majú zamestnankyne v trvalom pracovnom pomere. Väčšina žien však z príjmu (mesačne si zamestnankyne erotických salónov a privátov prídu na dve až štyri tisícky eur) neodvádza žiadne dane, ani odvody. Princíp je jednoduchý – čo nikto nevidí, to sa nestalo.
Keď sa TREND spýtal dievčat z privátu, či by mu teoreticky vedeli vystaviť daňový doklad, odpoveďou bol smiech. Vraj iba časť z toho, čo dostanú ide im. Polovicu si berie „pasák“ – ktorý zabezpečuje ich ochranu, prenájom bytu aj celý marketing tohto „hniezdočka instantnej lásky“.
Dievčatá si tento príjem do daňového priznania nezahrnú z prostého dôvodu – prostitúcia nie je podnikanie, napriek tomu, že nie je nelegálna. Dokonca sa to na podnikanie ani nepodobá, pretože je v rozpore s dobrými mravmi. Pasák bude tiež darmo hľadať paragraf živnostenského zákona, kde by našiel podobný predmet podnikania. Skôr by ho našiel v trestnom zákonníku pod pojmom kupliarstvo (využívanie prostitúcie iných na svoj finančný prospech), čo by znamenalo obliecť sa do prúžkavého aj na dvanásť rokov.
Štát dnes nemá páky na to, aby sa dostal k peniazom za prostitúciu. A vlastne ani nemôže, aj keď platí, že každý príjem (okrem niektorých vymedzených) je zdaniteľný. Ak by štát chcel prostitúciu zaradiť medzi živnosti, respektíve by umožnil ju dať pod niektorý z príjmov a zdaňovať ju, dopustil by sa trestného činu kupliarstva. Pretože by mal finančný osoh z prostitúcie iného človeka. Takže by bol na jednej lodi s pasákmi.
Ide o zamotaný kruh, ktorý ak by niekto vyriešil, nepotrebovali by sme v tomto štáte dielčie zvyšovanie administratívnych poplatkov (napríklad za prihlásenie auta do evidencie) či niektorých daní.
Popasovali sa s tým napríklad v Holandsku, kde sa v tejto sfére „točí“ ročne oficiálne 625 miliónov eur. A tie sú zdaňované 33-percentnou daňou. Ȏsmim tisíckam prostitútiek to problém nerobí, aj keď je jasné, že nie každá služba sa nakoniec do daňového priznania dostane.
Konzervatívny odhad o veľkosti biznisu s prostitúciou na Slovensku – či už v salónoch, bytoch alebo na ulici – je vyše 70 miliónov eur. Smelšie čísla nie sú k dispozícii, ale pri pohľade na webstránky, kde ženy a muži ponúkajú erotické služby, je možné, že by sme sa dopracovali k stovkám nezdanených miliónov. Problém je natoľko komplexný a neviditeľný, že si ním zatiaľ neporadili žiadne vlády.
Neviditeľnosť tohto biznisu vytvára naivné scénky. Erotické salóny sú síce erotické, ale oficiálne v nich nemôžu dievčatá robiť erotické služby, pretože by opäť išlo o kupliarstvo. Takže sa im hovorí „masérky“. A ak majú so zákazníkom na izbe niečo viac ako iba masáž, tak sa to predsa zamestnávateľa netýka, on im v tom brániť nemôže.
Ako ďalší príklad zalepenia oči paragrafom sú nápisy na takmer každom obale vibrátora – že sa nemajú dávať v žiadnom prípade do telesných dutín. Je to poistka výrobcov, aby sa nemuseli robiť nákladné a dlhé testy v štátnych laboratóriách a certifikačných inštitúciách. Je v tejto republike vôbec niekto, komu nie je jasné, že erotické salóny nerobia akupunktúrne masáže a vibrátory nie sú dekoráciou do bytu?
Viac o téme biznis so sexom sa dočítate v najnovšom vydaní TRENDU 38/2012
