Pracoval ako poradca pre troch ministrov, no ponuku na rozhovor prijal len pod podmienkou, že o politike nebude reč. Po roku pôsobenia v súkromnom sektore, sa rozhodol pracovať pre vládu Roberta Fica. Podľa vlastných slov preto, že ho baví robiť pre krajinu. Hlavný ekonóm ministerstva financií a čoskoro šéf Inštitútu pre finančnú politiku (IFP) Martin Filko.
V súkromnej poisťovni ste boli zrejme lepšie ohodnotený ako zamestnanec v štátnej službe. Prečo ste prijali ponuku pracovať na ministerstve financií?
Uvedomil som si, že v skutočnosti chcem mať verejnú kariéru. Čím nevyhnutne nemyslím politickú kariéru. Jednoducho ma baví pracovať pre krajinu, je pre mňa prirodzené rozmýšľať o veciach ako verejný záujem. V súkromnom sektore je úplne prirodzené aj správne, že človek sleduje hlavne svoj súkromný záujem a súkromný záujem svojej organizácie. Tešil som sa, keď sa vrátim do verejného sektora. No myslel som si, že tá chvíľa príde neskôr, až o niekoľko rokov. Ale prišla nová vláda a dostal som zaujímavú ponuku od Petra Kažimíra, s ktorým sa poznám dlho, osobne aj profesionálne. V konečnom dôsledku mi to neprišlo ako až tak komplikované rozhodnutie.
Zohrala rolu aj vaša fascinácia mocou, o ktorej hovoríte na stránke 100nazorov.sk?
Každá, relatívne vysoká pozícia vo verejnom sektore, aj úradnícka, so sebou prináša istý status a moc. Nebudem sa tváriť, že to nie sú príjemné veci. No to nebol primárny dôvod, prečo som do toho išiel. V tejto chvíli mi to prišlo ako miesto, kde môžem najviac ovplyvniť veci spôsobom, ktorý si myslím, že je správny. Čo, samozrejme, so sebou prináša veľa obmedzení, potreby robiť kompromisy. No teraz som si to vyhodnotil tak, že je to správne rozhodnutie.
Na čo je vláde hlavný ekonóm či IFP?
Každá vláda má legitímny politický mandát pretvoriť krajinu takpovediac na svoj obraz. Ale musí to robiť v rámci nejakých mantinelov. Jedným z významných mantinelov je ekonomická realita. Ako sa hovorí – ekonómia je žiarlivá milenka. Môžeš ju ignorovať, ale len na svoju vlastnú škodu. Úlohou hlavného ekonóma ako človeka a IFP ako inštitúcie je pripravovať čo najlepšie podklady pre politikov, ktorí majú legitímny mandát robiť rozhodnutia.
Opýtame sa inak: nie je funkcia hlavného ekonóma len formalitou, keďže zásadné ekonomické rozhodnutia sú napísané v programe strany, ktorý sa strana voličom zaviazala splniť?
Mandát, o ktorom som hovoril, je do veľkej miery málo konkrétny a pri pretavovaní do konkrétnych opatrení si vyžaduje ešte veľmi veľa práce. Technickej aj politickej. Druhá vec je, že každú vládu čakajú nepredvídateľné okolnosti. Určite si spomínaš na debatu okolo eurovalu a o tom, či bol, alebo nebol ošetrený v programovom vyhlásení predchádzajúcej vlády. Či už bol, alebo nebol, sú rozhodnutia, ktoré neboli v čase tvorby vládneho programu známe. A vtedy sa politici radia. O tom, čo je dobré, rozumné a uskutočniteľné.
Z pohľadu ekonóma, čo dobré spravila vláda Ivety Radičovej?
Začala zverejňovať zmluvy. A dávala väčší dôraz, aspoň verbálne, na čistotu vo verejnom živote.
S čím z toho, čo urobila alebo plánovala bývalá vláda urobiť, ste mali problém?
Napríklad som si nie istý, či ich daňovo-odvodová reforma bola obsahovo aj procesne zvládnutá. Koniec koncov vidíme to čiastočne na problémoch finančnej správy.
K čomu konkrétne ste mali výhrady?
Daňovo-odvodový systém je podľa mňa málo progresívny. A narúša niektoré základné zásady daňovej spravodlivosti. Ľudia, ktorí majú v princípe rovnaké príjmy z rovnakej ekonomickej aktivity platia rôzne dane. A bohatí ľudia čelia pri dani z príjmu po istej hranici príjmu nižšej hraničnej sadzbe. Toto mi vadí. Daňovo-odvodová reforma prvú vec riešila čiastočne a tú druhú dokonca neriešila vôbec. Dokonca ju prehlbovala. Páčili by sa mi také zmeny v daňovo-odvodovom systéme, ktoré pôjdu k jeho väčšej spravodlivosti a do istej miery aj k väčšej progresívnosti. Ktoré budú v čo najmenšej miere narúšať ekonomickú efektívnosť a budú mať čo najmenší negatívny dopad na hospodársky rast. Preto sa mi páči myšlienka zdaňovať polohovú rentu pomocou dani z nehnuteľnosti alebo myšlienka nahradiť zdravotné odvody inými daňami.
Ste stotožnený so zámerom zrušiť rovnú daň?
Nemám s ním vážny problém. Nebolo by to síce prvé opatrenie, ktoré by som navrhoval. No vláda má veľmi silný politický mandát, keďže veľmi presne pomenovala už počas volebnej kampane, že to chce urobiť. Náš daňový systém má v súčasnosti veľa dobrých vlastností. Napríklad to, že ma relatívne širokú základňu a menej výnimiek, než je zvykom v západnej Európe. Pokiaľ budú tieto vlastnosti zachované, tak druhá sadzba dane z príjmu fyzických osôb nespôsobí v ekonomike žiadne veľké škody.
Otázka znie, čo je na rovnej dani zlé, že sa treba vrátiť k progresívnosti?
Dobre, ale čo je dobré na rovnej dani? Momentálne neexistuje o slovenskej skúsenosti s ňou žiadna rigorózna ekonometrická štúdia, ktorá by ukázala, akým spôsobom rovná daň ovplyvnila slovenskú ekonomiku a spoločnosť. Máme údaje zo štúdie o veľmi podobnej reforme v Rusku, ktoré zaviedlo rovnú daň skôr než my. Áno, tam sa ukazuje, že rovná daň neviedla k výraznému poklesu verejných príjmov. No nie preto, že by stimulovala ekonomickú aktivitu. Ale vďaka úspešnosti výberu.
Čo bol aj prípad Slovenska.
Áno. Vysvetlenie je jednoduché a hovorí o tom, prečo sa tento typ dane zavádzal v štátoch s nižšou úrovňou hospodárskeho rozvoja a spoločenského kapitálu. Kde je kultúra platenia daní veľmi nízka. Môžeme mať krajinu s nízkou úrovňou spoločenského kapitálu a nízkymi daňami. No otázka je, či sa nedostaneme do pasce, v ktorej štát od občana až tak veľa nechce, no zároveň pre neho ani nič nerobí. Osobne som presvedčený, že z týchto aj iných dôvodov by sme sa mali posunúť nehovorím, že ku škandinávskym krajinám. Ale ku štandardnému európskemu štátu, ako sú Holandsko alebo Veľká Británia. Štátu, ktorý od občana niečo chce, ale takisto mu za to niečo dáva. Kvalitné verejné služby, nejakú úroveň základných sociálnych transferov.
K tomu sa dá dopracovať aj tak, že všetci okrem tých s veľmi nízkym príjmom platia viac, nie?
Jedna z najväčších dilem v ekonómii je dilema medzi ekonomickou efektívnosťou a spravodlivosťou.
Rovná daň nie je spravodlivá?
Toto sú normatívne otázky. Ale ak sa zhodneme na tom, že ľudia, ktorí poberajú rovnaký príjem, by mali platiť rovnakú výšku dane a zároveň ľudia, ktorí majú vyšší príjem, by nemali čeliť nižšej hraničnej sadzbe ako tí s nižším príjmom, tak potom slovenský daňovo-odvodový systém nie je spravodlivý. Nehovorím, že rovná daň nie je spravodlivá. Ale systém nie je spravodlivý, lebo nespĺňa tie dve kritériá.
Urobiť ho spravodlivejším je však možné množstvom iných opatrní ako len zrušením rovnej dane.
Áno, nástrojov je viacero. Prvý je, že sa zavedie druhá sadzba. Druhý – zrušia sa zdravotné odvody a zdvihne sa rovná daň. A tretí je, že sa niektoré druhy sociálnych dávok nebudú poskytovať alebo budú klesať u ľudí s vyššími príjmami.
Pre čo by ste sa rozhodli vy?
To rozhodnutie nie je na mne.
Predstavte si, že by bolo.
Ja by som zrušil zdravotné odvody. Mimochodom, IFP dostalo úlohu zanalyzovať aj túto možnosť.
Je reálne, že by sa zrušili? Poisťovne by určite silno lobovali za to, aby sa nestali len prerozdeľovateľom poistného.
Zdravotné poisťovne môžu mať moc, ale nemajú demokratický mandát presadzovať či blokovať zmeny. Z technického hľadiska tak budú schopné fungovať. Bez akýchkoľvek problémov.
Pýtame sa na politické hľadisko. Boli ste poradcom ministra zdravotníctva a viete, ako sa prijímajú rozhodnutia v tomto rezorte.
Z politického hľadiska neviem. Podľa mňa je menej pravdepodobné, že by sa toto opatrenie prijalo. Neprešlo testom volieb, je to relatívne veľká zmena. Ale to je môj osobný názor.
Ministerka zdravotníctva dostala úlohu nájsť ústavne čistý spôsob, ako zakázať zdravotným poisťovniam zisk. Je to možné urobiť tak, že to v konečnom dôsledku bolo na prospech pacienta?
Mať v systéme viacerých zdravotných poisťovní ziskovú motiváciu je skôr anomália. Okrem nás to týmto spôsobom v Európe funguje len v Holandsku a vo Švajčiarsku. Existuje viacero krajín, ktoré majú viacero poisťovní, ale sú neziskové. Akademická literatúra ukazuje, že máme dobre fungujúce a zle fungujúce systémy s jednou zdravotnou poisťovňou v krajine, ale aj s viacerými poisťovňami. To, či sa rozhodneme pre systém s jednou poisťovňou, alebo viacerými, je menej dôležité ako regulácia, dobré pravidlá, dobrý manažment a podobne. No keby sa ma niekto začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sa dnešný systém vytváral, opýtal na môj názor, asi by som bol za systém s jednou poisťovňou.
Prečo?
Zdá sa mi, že benefity systému viacerých zdravotných poisťovní sa na Slovensku neprejavili. Dnes by možno bolo omnoho ľahšie urobiť niektoré nevyhnutné zmeny v zdravotníctve, keby sme mali len jednu zdravotnú poisťovňu. Ak by sa to urobilo civilizovane a ústavne čistým spôsobom, nebál by som sa toho. Ale toto dnes nie je na stole. Hovorím len môj osobný názor, ktorý sa postupne kryštalizuje týmto smerom.
Bývalý štátny tajomník tohto ministerstva Vladimír Tvaroška označil za dva najzávažnejšie štrukturálne problémy Slovenska školstvo a Rómov. Ktoré sú najväčšie problémy krajiny podľa vás?
Školstvo a Rómovia. A tiež nízka úroveň spoločenského kapitálu. Neosobného, nie toho založeného na osobných a rodinných väzbách. Takého, že keď si zabudnete peňaženku v knižnici, tak keď sa tam na druhý deň vrátite, peňaženka tam stále bude. Keď ľudia platia dane a ctia si zmluvy aj bez toho, či sa na nich niekto pozerá. Vybudovanie takéhoto niečoho, vznešenými slovami – budovanie národa a inštitúcií na spravovanie krajiny je u nás relatívne v začiatkoch. To, aký máme daňový systém, je v porovnaní s týmito tromi problémami druhoradá otázka.
Myslíte si, že v súčasnej vláde sedia ľudia, ktorí tie problémy chcú riešiť?
Bol by som veľmi smutný, keby k tomu nedošlo.
Martin Filko (31) –absolvent psychológie na Univerzite Komenského, Ekonomickej univerzity v Bratislave a ekonómie zdravotníctva na Univerzite v Rotterdame. Ako poradca pracoval v prvej vláde R. Fica pre ministra financií Jána Počiatka, po voľbách v roku 2010 pre ministra zdravotníctva Ivana Uhliarika a ministra školstva Eugena Jurzycu. Pred návratom na ministerstvo financií pôsobil v zdravotnej poisťovni Union.
Rozhovor v skrátenej verzii vyšiel v aktuálnom vydaní týždenníka TREND 15/2012
Foto - Maňo Štrauch
