Väčšina inkubátorov má rovnakú históriu. Začala sa tým, že miestna samospráva alebo vysoká škola im do vienka darovala nepoužívanú či rozostavanú budovu. Prípadne iba pozemok.
Na následnú rekonštrukciu alebo výstavbu sa použili peniaze zo štátneho rozpočtu, z európskych fondov či od domácich a zahraničných donorov. Napríklad inkubátor v Martine vyrástol za peniaze flámskej vlády, ktorá takúto ustanovizeň založila v každej stredoeurópskej krajine.
V Banskej Bystrici a Bratislave zasa pomohli eurá z programu Phare. No a do Žiliny prišli koruny od Národnej agentúry pre rozvoj malého a stredného podnikania.
Zdroje, ktoré inkubátory dostali na začiatku, boli zväčša prvé i posledné, ktoré im poskytli ich zakladatelia. Na svoju prevádzku si musia zarobiť samy. A tak aby prežili, musia zľavovať so svojich nárokov a plánov. Vyrovnávajú sa s tým rôzne.
Aj tie inkubátory, ktoré vznikli s ambíciou poskytnúť prístrešie inovatívnym firmám, rady privítajú podnikateľov s celkom triviálnym biznisom. Napríklad v Malackách pre nich vyčlenili zhruba štvrtinu plochy. „Záujem bol veľký, po rýchlom obsadení komerčných priestorov sa inkubátor už v marci tohto roku dokázal samofinancovať,“ konštatuje riaditeľ Valentín Magdolen.
Inkubátor vďaka blízkosti štátnych hraníc objavili aj podnikatelia z Rakúska i Česka – jeden z nich rozbieha napríklad komerčné call centrum. Začiatkom budúceho roka by mal v inkubátore pribudnúť aj výskumný biologicko-medicínsky projekt. Výskumníci zo Slovenskej akadémie vied budú skúmať využitia špeciálnych lariev pri liečbe nekrotických tkanív.
Obdobne v Žiline sa v technologickom inkubátore usídlili aj tri vyslovene obchodné firmy. Ostatné však kritérium inovatívnosti a vysokej pridanej hodnoty spĺňajú.
Jedna firma napríklad pre zákazníkov z celej Európy vypracováva výskumné projekty využitia leteckej dopravy. V Sládkovičove by sa zasa inkubátor mal stať štartovacím miestom pre dodávateľov firiem, ktoré vyrábajú v mestskom priemyselnom parku.
Prevádzkovateľ inkubátora v stredoslovenskej metropole, BIC Banská Bystrica, si zasa finančnú stránku zlepšuje tým, že nájomné nie je výrazne nižšie ako v iných komerčných administratívnych centrách.
Mesto totiž na rozvoj inkubátora nijako neprispieva, tvrdí riaditeľ Miroslav Šipikal: „Akoby sa vložením budovy do projektu preň všetko skončilo.“
Financovanie inkubátorov je na hrane. „Z prenájmu priestorov si zarobíme presne na prevádzku budovy, potom nám už na účte nezostane nič,“ konštatuje konateľ Martinsko–Flámskeho podnikateľského a inkubátorového centra Jozef Bernát.
A to je inkubátor v Martine obsadený takmer na sto percent. Z účtovného hľadiska dokonca vykazuje stratu. Len ročné odpisy budovy predstavujú 1,6 milióna korún, pričom celkové príjmy firmy sú o tristotisíc korún nižšie.
Podčiarknuté a zrátané, inkubátory poskytujú firmám len základné služby. Rady by firmám poskytli napríklad bezplatné poradenské služby pri vypracúvaní biznis plánu, no to je nad ich sily.
Napríklad v Banskej Bystrici v minulosti peniaze na tento účel poskytovala Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania. Inkubátor mohol každému podnikateľovi zaplatiť štyri hodiny konzultácií. Keď sa program skončil, poradenstvo sa skresalo na zanedbateľnú jednu hodinu.
- Dotácie pre inkubátory – rozmaznávanie alebo pomoc?
Štát vo všeobecnosti na prevádzku inkubátorov neprispieva. Odhliadnuc od prvých troch rokov, keď vykrýva časť prevádzkovej straty. S tým, že pokiaľ si inkubátor na prevádzku zarobí, na dotáciu nárok nemá.
Riaditeľ martinského inkubátora Jozef Bernát považuje štátnu pomoc skôr za rozmaznávanie prevádzkovateľov. Jeho projekt nedostal ani korunu a napriek tomu funguje. I keď za štátne peniaze by sa inkubátor dal zariadiť „trošku exkluzívnejšie“, hovorí.
V každom prípade, štátnu pomoc považuje za rizikovú. Ak si totiž niekto z nájomného od firiem kúpi lepšie vybavenie a potom mu nezostane na prevádzku, štát mu stratu zaplatí. Ak si však inkubátory na tento systém zvyknú, po jeho skončení sa im bude žiť ťažko. „My sme v ťažkostiach od začiatku. Sme na ne zvyknutí,“ hovorí J. Bernát. Počas existencie martinského projektu sa napríklad niekoľkokrát zvyšovali ceny energií: „Vždy sme to dokázali vykryť.“
Pravda, martinský inkubátor má ďaleko k podpore inovatívneho prostredia. Aj J. Bernát priznáva, že ak má voľné miesto, prijme akúkoľvek firmu, ktorá má za sebou aspoň jednoročnú, hoci aj formálnu históriu, má podnikateľský plán a dobré referencie.
Keďže štátna pomoc je určená na vykrytie straty, je tým vyššia, čím menej je inkubátor naplnený. „Nechceli sme pýtať od štátu dotácie na nevyužité priestory, radšej sme sa ich snažili čo najskôr obsadiť,“ hovorí vedúci žilinského technologického inkubátora Juraj Kavecký. A spomína návštevy v obdobných ustanovizniach, pri ktorých mal dojem, že si nevedia nájsť klientelu, a tak berú peniaze od štátu, aby vôbec uživili budovu a personál.
Pravda, bez dotácie sa v blízkej budúcnosti nepohne ani Žilina. Po troch rokoch začnú inkubátor opúšťať prvé firmy, takže bude potrebovať prostriedky na vyhľadávanie a výber ďalších projektov. A stáť pred otázkou, ako tento proces financovať. Inkubátor chce totiž začínajúcim podnikateľom pomôcť aj pri tvorbe biznis plánu. A to už je nad jeho sily a možnosti.
Na rozdiel od kolegov z Martina a Žiliny si riaditeľ banskobystrického inkubátora Miroslav Šipikal jednoznačne myslí, že dotácie majú zmysel. Podľa neho vďaka nim netreba priestory zapĺňať za každú cenu, akýmikoľvek firmami, ale možno si počkať na tie skutočne inovatívne. Aspoň v Bystrici na prijatú firmu pripadá šesť odmietnutých.
Okrem toho grant možno venovať na aktívne vyhľadávanie nádejných podnikateľov a propagáciu inkubátora. No a napokon, každý prevádzkovateľ vie, že štátna schéma trvá len tri roky. „Nikto si nemôže dovoliť spať tri roky len preto, že má grant,“ mieni M. Šipikal.
lustračné foto – Andrej Balco
