Európska únia prevzala inštitúcie od ESUO

Za plánom zjednotiť Európu nielen v oblasti uhoľného a oceliarskeho priemyslu, ale aj v rámci celkovej ekonomickej a politickej spolupráce stál popri Robertovi Schumanovi významný francúzsky politik Jean Monnet, člen francúzskej provizórnej vlády v roku 1945 a neskôr poradca vlád Francúzska, Belgicka či Veľkej Británie.

Práve J. Monnet stál za návrhom inštitucionálnej štruktúry Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), na ktorej základe stále stojí aj súčasná Európska únia.

Nielen Vysoký úrad

Pôvodný plán, v ktorom figuroval Vysoký úrad ako jediný nadnárodný riadiaci orgán ESUO, sa pri rokovaniach o konkrétnych bodoch zmluvy ukázal nepriechodný. J. Monnet sám navrhoval popri Vysokom úrade zriadiť ešte zhromaždenie zástupcov národných parlamentov, ktoré by sa konalo raz ročne. Inšpiráciou v tomto prípade bolo valné zhromaždenie akcionárov.

Úlohou zhromaždenia totiž bolo najmä odsúhlasiť rozpočet ESUO a zhodnotiť celoročné pôsobenie Vysokého úradu. V prípade nespokojnosti s jeho činnosťou malo zhromaždenie právomoc odvolať člena Vysokého úradu dvoma tretinami hlasov.

Vlády Belgicka a Holandska si vyžiadali vytvorenie ďalšieho orgánu – Osobitnej rady ministrov, ktorá spájala vlády jednotlivých krajín pri rokovaniach s Vysokým úradom a koordinovala tak národné a nadnárodné záujmy.

Zároveň sa objavila potreba vytvoriť nezávislý súdny dvor, ktorý by nestranne posudzoval právoplatnosť rozhodnutí Vysokého úradu, ale aj jednotlivých členských štátov. Okrem toho sa vytvoril Poradný výbor ESUO, v ktorom boli zástupcovia výrobcov, zákazníkov a odborov z oceliarskeho a uhoľného odvetvia.

Podľa vzoru ESUO

Vysoký úrad pozostával pôvodne z deviatich členov – osem z nich spoločne volili zástupcovia členských krajín, deviateho zvolili priamo títo ôsmi členovia úradu. Všetci členovia boli volení na šesťročné obdobie. Úrad sa stal hlavným výkonným orgánom ESUO – stanovoval kvóty na produkciu uhlia a ocele, rozhodoval o pravidlách hospodárskej súťaže a navrhoval minimálne garantované ceny montánnych surovín.

Ako nadnárodný orgán vydával záväzné rozhodnutia, ďalej odporúčania, ktoré boli záväzné, ale umožňovali členským krajinám zvoliť si spôsob ich implementácie a nakoniec názory, ktoré neboli ničím zaväzujúce.

Úspešnosť takejto inštitucionálnej štruktúry sa preukázala v roku 1957, keď boli podpísané zmluvy o Európskom hospodárskom spoločenstve (EHS) a Európskom spoločenstve pre atómovú energiu (EURATOM). Obe spoločenstvá využívali analogickú štruktúru inštitúcií a spoločne vytvorili tri piliere, z ktorých neskôr vznikla sama Európska únia.

Inštitúcie únie

Zmluva o EHS mierne modifikovala terminológiu. Rozhodnutia Vysokého úradu ESUO sa zmenili na smernice, odporúčania sa stali nariadeniami a názory sa v rámci EHS nazývali odporúčaniami. Tejto terminológii ostala EÚ verná až dosiaľ, Vysoký úrad sa postupom času stal vzorom pre Európsku komisiu, v roku 1967 bol do nej integrovaný.

Komisia ostáva najaktívnejším, exekutívnym orgánom EÚ aj naďalej. Európskemu parlamentu naopak ostáva podobná kontrolná funkcia ako zhromaždeniu ESUO. Má povinnosť zísť sa raz ročne a schváliť rozpočet únie. Spolu s Radou EÚ plní aj legislatívne funkcie.

Dôležitým orgánom ostáva aj Európsky súdny dvor, ktorý podobne ako v prípade ESUO hodnotí súlad činnosti či nečinnosti jednotlivých členských krajín s pravidlami EÚ a kontroluje právoplatnosť rozhodnutí Európskej komisie. V oblasti súdnictva však bola inštitucionálna štruktúra rozšírená o Európsky súd pre ľudské práva a o audítorský súd, ktorý má na starosti kontrolu oprávnenosti výdavkov.

Nezastupiteľnú úlohu zohráva naďalej aj Rada ministrov, ktorá podľa vzoru Osobitnej rady ministrov koordinuje politiku EÚ so záujmami členských štátov. Jej členmi sú ministri jednotlivých rezortov členských krajín.

Počet členov v jednotlivých inštitúciách sa postupne menil tak, aby reflektoval pomerné zastúpenie jednotlivých krajín EÚ v rozhodujúcich orgánoch. Najpočetnejším ostáva napriek relatívne nízkym právomociam parlament so 626 členmi. Po ďalšej vlne rozširovania EÚ prekročí počet európskych poslancov sedem stoviek. Zmení sa aj počet komisárov zo súčasných 20 na 27.

Keď prevládnu národné záujmy

Nie vždy bola dohoda o ESUO implementovaná presne podľa predstáv J. Monneta. Podobne ako v súčasnej EÚ, aj v ESUO z času na čas prevládli národné záujmy jednotlivých krajín. Obzvlášť v takých významných a výrazne cyklických odvetviach, akými sú oceliarstvo a ťažba uhlia, sa dá presadzovaniu národných záujmov pred medzinárodnými ťažko vyhnúť.

Nadprodukcia uhlia koncom päťdesiatych rokov minulého storočia viedla k nadväznej kríze v oboch odvetviach. Pôvodným plánom ESUO bolo vyriešiť tento problém použitím výrobných kvót, čím by sa znížila ponuka uhlia a narástla by tak jeho cena na akceptovateľnú hodnotu.

Toto rozhodnutie však členské krajiny odmietli a rozhodli sa pre samostatnú štátnu podporu, ktorá však bola v rozpore s článkom 4 dohody o ESUO. Tento článok zakazoval štátne dotácie pre ich nekompatibilitu s pravidlami voľného trhu a narúšanie hospodárskej súťaže.

Článok 95 však umožňoval v prípade hospodárskych ťažkostí podľa potrieb upravovať ustanovenia zmluvy na základe jednohlasnej zhody členských štátov. Tie sa tak koncom 50. a začiatkom 60. rokov rozhodli pre obnovenie štátnej podpory, ktorá nebola až doteraz nikdy opäť úplne zrušená.