Ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR Iveta Radičová navrhla brať pri výpočte nových starobných dôchodkov do úvahy všetky mzdy, ktoré dôchodcovia poberali. Prihliadalo by sa teda aj na to, aký mal občan plat za socializmu.
Hoci rubikon už prekročený bol a od júla minulého roka sa počítajú aj platy pridelené zamestnancom v posledných piatich rokoch husákovského režimu, principiálna kritika zastihla až terajší ministerkin nápad. Tá s jeho náčrtom prišla na verejnosť koncom minulého roka, no paragrafový návrh znenia nového zákona o sociálnom zabezpečení jej rezort buď nemá alebo tají.
Vo vláde by sa mal objaviť v druhej polovici februára. Z „Predbežnej informácie“ rozoslanej rezortom minulú stredu nie jasné ani to, či ministerka na princípe zohľadňovania všetkých rokov odpracovaných za komunistov trvá.
Potichu.
Problém, ktorý chcela ministerka kontroverzným návrhom riešiť, hasil aj jej predchodca Ľudovít Kaník. Pokus nastoliť v časti dôchodkov vyplácaných štátom výraznú mieru zásluhovosti narazil na nedostatok peňazí.
Princíp, kto štátu viac na odvodoch odovzdal, ten dostane adekvátne vyšší dôchodok, bol prvýkrát pribrzdený zastavením valorizácie najvyšších dôchodkov. Hoci už dva roky zákon hovorí, že dôchodky sa mali každému zvyšovať o priemer medzi infláciou a rastom platov v hospodárstve, nikdy k tomu neprišlo.
Parlament do zákona vstupoval. Od júla minulého roka pri valorizácii dostali chudobnejší dôchodcovia pridané viac, než by im prisudzoval zákon.
Naopak, najbohatší nemali nárok ani na valorizáciu podľa inflácie. Šlo o zásah široko diskutovaný a v zásade prijatý konsenzom.
Potichu, bez verejnej diskusie však už za Ľ. Kaníka prešiel aj návrh posunúť obdobie na výpočet dôchodku pred rok 1989. V rámci nesúvisiacej novely zákona o rodičovských príspevkoch.
Dovtedy sa bral pri určení veľkosti dôchodku do úvahy príjem od roku 1994, po novom sa toto obdobie o desať rokov predĺžilo. Do polovice minulého roka sa na príjmy od roku 1984 prihliadalo len výnimočne – v prípadoch ľudí, ktorí nemali po roku 1994 súvislých desať rokov platenia poistného. Po novom sa už berie do úvahy posledných 22 rokov.
Predĺženie obdobia hodnotenia príjmov plošne pre všetkých je z pohľadu nákladov Sociálnej poisťovne výhodné. Na tento rok poisťovňa vyčíslila úsporu danú poslednou zmenou na 180 miliónov korún.
Postupne by mala narastať, tak ako sa bude systém približovať k plnej zásluhovosti. Teda ak sa k nej vôbec približovať bude. Väčšina nových návrhov smeruje práve k jej obmedzovaniu po čo najdlhší čas.
Lebo je málo peňazí.
Na rozdiel od aktuálnej diskusie okolo komunistických dôchodkov je debata o zachovaní, obmedzení alebo zrušení zásluhovosti systému štátom rozdeľovaných penzií živá od času, keď sa ukázalo, že na zásluhovosť dosť peňazí nie je. Ministerstvo financií už dlhšie aj oficiálne tvrdí, že súčasný zásluhový systém je štedrý a neúnosný.
Jeho Inštitút finančnej politiky vypočítal, že na dlhodobé udržanie plne zásluhového systému by bolo treba platiť odvody vyššie oproti terajším o päť percentných bodov. No keďže výška odvodov z ceny práce je problém už teraz, prijateľnejší by bol podľa rezortu financií paušálny alebo výrazne nižší dôchodok. Ten naopak umožní skresať odvody. Ušetrené peniaze by si ľudia mohli sporiť v dobrovoľných schémach.
Ministerka I. Radičová prezentovala iný pohľad. Na ďalšie postupné zavádzanie zásluhovosti by nesiahala, no peniaze by ušetrila aj tak.
Verí, že by sa jej to podarilo tým, že by sa do vzorca na výšku penzie vložili údaje o všetkých odpracovaných rokoch. Aktuálne teda zhruba od 60. rokov minulého storočia po dnešok.
V tých rokoch neboli medzi platmi také veľké rozdiely ako po páde socializmu. Navyše, v zásade platí, že k profesiám za komunistov hodnotených vysokými mzdami dnešný reálny trh práce až taký štedrý nie je.
Mzda daná zákonom.
Horšie ako z pohľadu nákladov vyzerá nápad brať do úvahy platy z čias socializmu z pohľadu zásluhovosti. Najviac sa tomu protiví fakt, že ľudia s vysokými mzdami boli dôležitými členmi komunistickej strany či bezpečnostných zložiek.
Predĺženie obdobia, z ktorého sa vyratúva zásluhový dôchodok, by týmto ľuďom pomohlo. Štát by ich opäť začal odmeňovať za to, že udržiavali socialistický systém pri živote.
Aj príjmy ostatných pracujúcich boli pred revolúciou umelo obmedzované zákonnými či vládnymi nariadeniami. S dopytom či ponukou práce nemali nič spoločného.
Odmeňovanie bolo v podstate vo všetkých profesiách nadviazané na tabuľky. Pre väčšinu odvetví existovala nielen tabuľka miezd, ale aj pravidlá na ich výšku, takzvané platobné poriadky.
Napríklad v poisťovníctve – v Slovenskej a Českej štátnej poisťovni – platilo v sedemdesiatych rokoch pravidlo, že priemerná mzda v týchto inštitúciách nesmie prekročiť celoštátnu priemernú mzdu o viac ako pätnásť percent. Ešte v roku 1965 bola v tomto odvetví priemerná mzda 1 454 Kčs – o dve koruny menej ako celoštátny priemerný príjem.
V súčasnosti ľudia v poisťovníctve zarábajú zhruba dvojnásobok celoslovenského priemeru. Inými slovami, priemerný pracovník v poisťovníctve v súčasnosti každoročne získava k dôchodku osobný mzdový bod 2.
Ak na tom istom mieste pracoval v sedemdesiatych rokoch, nemohol jeho osobný mzdový bod dosiahnuť vyššiu hodnotu ako 1,15. Zákon tomu jednoducho bránil.
Bohatí, no neefektívni.
Výrazne kontrastne pôsobia tieto čísla v porovnaní s inými odvetviami. Napríklad baníci si dokázali zarobiť zhruba sedemkrát viac ako pracovníci v poisťovniach a zhruba toľko, koľko dostávali ako základný plat ministri.
Táto suma bola z veľkej časti prémiou za ochotu pracovať v ťažkých a nebezpečných podmienkach, ako i za ochotu sa za prácou odsťahovať. S efektivitou ťažobného odvetvia to nesúviselo, tá bola žalostná.
České a slovenské zdroje málo kvalitného uhlia a nízkovýnosných rúd boli jedným z prvých odvetví, ktoré trhové hospodárstvo pochovalo pre neperspektívnosť. Socialistické zriadenie udržiavalo bane pri živote hlavne pre politickú potrebu sebestačnosti v zásobovaní prvotnými surovinami.
Odmeňovanie pracovníkov malo v socializme aj ďalšie úskalia. V závislosti od vzdelania sa noví pracovníci zaraďovali do mzdových skupín, v ktorých stúpali vyššie hlavne na základe rokov strávených v podniku.
Na výkonnosť sa prihliadalo málo, čo pri spätnom hodnotení prináša dve nespravodlivosti. Aj neefektívni pracovníci mali automaticky právo na postup, kým tých snaživých tabuľky brzdili.
Ak mohli za socializmu vedľa seba na rovnakých pozíciách pracovať dvaja ľudia – jeden vysokovýkonný a jeden v podstate nepracujúci – dostávali i rovnaké mzdy, možno s odlišnosťami v oblasti odmien. V súčasnosti takáto situácia môže nastať len veľmi zriedkavo a takmer určite nie v súkromnom sektore. Kým však spolupracovníkom z čias socializmu vznikne nárok na rovnaký dôchodok, tí súčasní pocítia významný rozdiel.
Aj technicky nemožné.
Návrh brať do úvahy mzdy z čias socializmu je viac, ako je to už v súčasnosti, aj technicky problém. Vlaňajšie predĺženie obdobia, ktoré sa berie do úvahy pri vyratúvaní dôchodku, až do roku 1984 je ešte možné. Sociálna poisťovňa potvrdzuje, že má dostatok informácií na takýto výpočet dôchodkov.
Horšie by bolo, ak by sa šlo v histórii platov hlbšie. Tu už poisťovňa upozorňuje na praktické ťažkosti.
Hľadanie príjmov z čias socializmu by mohlo byť u množstva ľudí problematické. Záznamy sa do informačných systémov zadávali len nedávno.
Ak by niekomu nejaký podstatný príjem z minulosti chýbal, nemohol by ho doložiť, prišiel by tak o časť nároku na dôchodok. Veľa bývalých štátnych podnikov už neexistuje, ich noví majitelia zasa len ťažko udržiavajú starú papierovú databázu pri živote.
Ako inak.
Ak ministerka chce potlačiť negatíva plynúce zo zásluhovosti pre štát a verejnú poisťovňu, má na to aj iné možnosti ako doteraz navrhla. Možné riešenie je čiastočný návrat k predchádzajúcemu dôchodkovému systému.
Pri vyratúvaní dôchodku by sa nemusela brať do úvahy celá história príjmov – ak by pre budúceho dôchodcu nebola výhodná –, ale vybral by sa len určitý počet rokov, napríklad desať najlepších z celého odpracovaného obdobia. Podobným spôsobom to fungovalo do konca roka 2003, než nastúpila transformácia prvého piliera.
Niektoré z úvah idú ešte ďalej. Úplne odvrhnúť zásluhový systém ako pridrahý navrhoval ešte ako poradca pre dôchodkovú reformu Ivan Švejna.
V súčasnosti oprašuje túto myšlienku Richard Sulík, poradca ministerky práce. Jeho nápadom je zaviesť paušálny dôchodok na úrovni životného minima, ktorý sa síce môže zdať nízky, no umožní skresať odvody.
Z usporenej sumy si potom budú môcť šetriť občania na penziu podľa vlastného rozhodnutia. Opozícia proti takejto radikálnej zmene je výrazná.
- Rovnaké mzdy, rozdielne odvody
Návrh, s ktorým prišla ministerka práce Iveta Radičová, uvažuje o zohľadnení socialistických príjmov budúcich dôchodcov. Na výpočet tak nebude dôležité, akú časť platu občan odvádzal, ale aký mal plat v pomere k priemernému. Nadviazať zásluhovosť na odvody platené za komunistov napokon ani nie je možné.
Pred rokom 1989 boli odvody príjmom štátneho rozpočtu, ktorý následne financoval výdavky Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia. Rozdelenie na dôchodkový fond a ostatné fondy prišlo až začiatkom deväťdesiatych rokov. Pravidlo „každý platí zo mzdy rovnaké percento odvodov“ za socializmu neplatilo.
Sociálne odvody, ktoré zahŕňali i nemocenské poistenie, platil výlučne podnik z úhrnu hrubých vyplatených miezd. Percento nebolo jednotné. Od roku 1972 napríklad väčšina podnikov platila odvody vo výške 25 percent celkových miezd. Výskumné a vývojové inštitúcie mali úľavu, platili len desať percent. Naopak percentá pre lukratívny finančný sektor určovala vláda ČSSR, rovnako ako mala právo oslobodiť časť podnikov od platenia odvodov. Aby bolo určovanie zásluhovosti ešte o niečo komplikovanejšie, odvodom nepodliehali niektoré druhy odmien.
Priemerná mesačná mzda v hospodárstve
(nominálne údaje v Kčs a Sk)
PRAMEŇ: Zákon o sociálnom poistení, Štatistický úrad SR
Systém sa ešte viac skomplikoval začiatkom osemdesiatych rokov. Zákon platný od roku 1983 určoval jednotnú sadzbu odvodu zvaného príspevok na sociálne zabezpečenie na dvadsať percent. Nemuseli ho však platiť subjekty podliehajúce takzvanej dôchodkovej dani – teda dani z príjmu. Tieto podniky, zväčša obchodného zamerania, neplatili odvody vôbec. Mali povinnosť platiť daň z plánovaného príjmu – spomínanú dôchodkovú daň – a z nej sa plátali prípadné chýbajúce zdroje v sociálnom systéme.
Neexistencia exaktného účtovania v sociálnom zabezpečení neumožňuje zhodnotiť, do akej miery boli platené odvody dostačujúce na pokrytie výplaty dôchodkov. Ak sa však za socializmu pohybovali na úrovni dvadsať percent hrubej mzdy, dnes vrátane deväťpercentného príspevku na druhý pilier dosahujú takmer 35 percent. A i pri tejto úrovni dosahuje dôchodkový fond deficit.
Foto - ČTK
