Izraelský a americký útok na Irán z júna 2025 sa zdôvodnil úsilím zabrániť Teheránu získať jadrové zbrane. Z nedávnych tvrdení riaditeľky americkej Národnej spravodajskej služby Tulsi Gabbard je však zjavné, že nie sú dôkazy o tom, že by Irán systematicky vyvíjal jadrovú zbraň. Absenciu dôkazov v tejto súvislosti pripustil aj šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Rafael Grossi. Ciele útokov môžu byť širšie: Irán je nielen hrozbou pre Izrael, ale posunul geopolitiku Blízkeho východu smerom, ktorý ohrozuje postavenie USA v regióne.
Situácia zatiaľ pôsobí dojmom globálnej prevahy Spojených štátov a Izraela v lokálnom meradle. Vojensky deklasovaný Irán sa zmohol len na slabú odvetu a porazený vo vzdušnej vojne prijal prímerie, ktoré navrhol americký prezident Donald Trump. Čína a Rusko sa nezmohli na účinnú pomoc svojmu spojencovi. Je však možné, že prímerie túto vojnu len dočasne zmrazilo.
Os Irán-Rusko-Čína-Severná Kórea
Geopolitický význam Iránu vzrástol po roku 2022. Teherán vojensky podporil Rusko v jeho ukrajinskom ťažení. Peking vyhlásil formálnu neutralitu v tejto vojne, ale zároveň odsúdil snahy o medzinárodnú izoláciu Moskvy a postavil sa spolu s Ruskom do jedného šíku proti západnej a americkej hegemónií. Čína deklarovala, že nedovolí aby západné sankcie zničili Rusko. Čínske technológie umožnili Rusom prejsť na vojnovú výrobu. Začalo sa hovoriť o osi Ruska, Číny a Iránu. K tejto koalícií sa pridala Sverná Kórea. Generálny tajomník NATO Mark Rutte na summite aliancie v júni 2025 otvorene povedal, že táto koalícia podporuje Rusko vo vojne na Ukrajine.
Podľa Simone McCarthy, najväčšiu moc v zoskupení má Čína, ktorá je hlavným obchodným partnerom Ruska, Iránu aj Severnej Kórey. Cituje pritom Komisiu pre národnú obrannú stratégiu, vytvorenú americkým Kongresom: „Toto nové zoskupenie národov, ktoré sú v rozpore so záujmami USA, vytvára reálne riziko, ak nie pravdepodobnosť, že konflikt kdekoľvek by sa mohol stať viacstrannou alebo svetovou vojnou“.
Rusko aj Irán sú kaspickými štátmi, čo uľahčuje dopravu a prípadnú vojenskú pomoc medzi nimi. Na rozdiel od Severnej Kórei, Irán nemá s Ruskom uzavretú zmluvu o spoločnej obrane. Má však zmluvy o strategickej spolupráci: od roku 2021 s Čínou a od roku 2025 s Ruskom.
Najbližší spojenec Pekingu v regióne
South China Morning Post, tak ako aj The New York times (NYT), označili Irán za hlavného spojenca Číny na Blízkom východe. Irán je pre Peking dôležitý ako sprostredkovateľ čínskeho politického a ekonomického vplyvu v regióne.
Spoločnosť The Maritime Executive s odvolaním sa na firmu Kpler uvádza, že v marci 2025 sa Irán podieľal 16 percentami na čínskom importe ropy po mori. Čína nakupuje až 90 percent iránskej ropy. Táto západnými sankciami zaťažená ropa sa prekladá v Malajzii a Singapure, aby sa následne označila za malajzijskú. Podľa článku NYT z 20. júna 2025, polovica čínskeho dovozu ropy sa prepravuje cez Hormuzský prieliv medzi Iránom a Ománom. BBC uvádza, že cez prieliv prechádza pätina svetového obchodu s ropou. Podľa webu World's top exports, v roku 2024 z Blízkeho východu pochádzalo 34,8 percenta čínskeho dovozu ropy.
Hranice čínskej a ruskej moci
Podľa vyššie zmieneného článku NYT, by vojna Iránu s USA vystavila Peking dileme: Čína má v tomto konflikte čo stratiť, ale nemá kapacity na priamu vojenskú pomoc Iránu. Zdržanlivá reakcia Číny sa podobá na reakciu Ruska, ktoré tu takisto nemôže nič zásadné v prospech Iránu spraviť. „Rusko, pokiaľ ide o Irán, musí zvážiť možnosť stretu s Izraelom a Spojenými štátmi, takže záchrana Iránu sa očividne neoplatí“, píše ten istý denník v článku zo 17. júna 2025, citujúc Nikitu Smagina, experta na rusko-iránske vzťahy.
Lenže obetujú Rusko a Čína rodiacu sa geopolitickú alianciu proti Západu, v prospech krátkodobých záujmov? Prijmú hegemóniu USA? Alebo Čína zareaguje ako mocnosť, ktorá chce udržať, prípadne vybudovať svoj geopolitický blok?
Trevor Filseth, šéfredaktor The National Interest v článku „Iránska dilema Si Ťin-pchinga“ poukazuje na to, že Perzský záliv a Taiwan sú prepojené scény. Pre Čínu môže byť výhodné, keby USA zapadli v ďalšej „nekonečnej vojne“. Washington predpokladá, že zablokovanie Hormuzského prielivu by mohlo mať pre Čínu zničujúce ekonomické následky. Lenže naozaj iba pre Čínu? „Kľúče“ od prielivu má v ruke Irán a nie USA. Od toho či Peking zvýši stávky závisí, či tak urobí aj Moskva.
Predohra k zmene?
Hudsonov inštitút v článku venovanom čínsko-iránskym vzťahom na pozadí vzniku koalície Čína, Rusko, Irán a KĽDR, uviedol, že neochota USA použiť vojenské nástroje voči Iránu, vedie k nástupu Číny ako kľúčovej veľmoci na Blízkom východe.
John Garver na stránkach China Research Center v roku 2012 publikoval článok „Čína a vojna USA-Irán“. Už v tom čase sa zvažoval Izraelsko-americký útok na jadrové zariadenia Iránu. Garver sa tu domnieva, že Čína má záujem na vzniku americko-iránskeho konfliktu. Oponuje názoru, že ohrozenie dodávok ropy z Perzského zálivu by mohlo Peking prinútiť k zmene hľadiska. Čínsky expert Wang Jisi na ktorého sa Garver odvoláva, tvrdí, že podľa Číny je politika USA na Blízkom východe „poháňaná túžbou kontrolovať globálne dodávky ropy“ a voči Iránu „skôr americkou túžbou zmeniť politickú štruktúru Iránu a geopolitický obraz Blízkeho východu, než deklarovaným cieľom zabrániť Iráncom v získaní jadrových zbraní“.
Čína môže uprednostniť krátkodobé starosti v Hormuzskom prielive pred dlhodobou stratou strategickej oblasti. Defenzívne uvažovanie Číny by sa mohlo zmeniť, ak by útok na Irán poňala ako ohrozenie svojho geopolitického záujmu a bloku. Efektívne vojensky podporiť Irán môže Čína v spolupráci s Ruskom. Najmä od Pekingu však závisí, či vojna Izraela a USA proti Iránu potvrdí vedúcu úlohu Washingtonu vo svete a geopolitickú slabosť Ruska s Čínou, alebo uvidíme pokus o ukončenie americkej hegemónie.
