Magazín Medicína sa rozprával s pneumoftizeologičkou Katarínou Dostálovou z Bratislavy. Lekárka v rozhovore priblížila realitu, s ktorou sa špecialisti na Slovensku stretávajú.
Aký bol rok 2024 z pohľadu lekára špecialistu?
Bol veľmi náročný, pretože došlo k minimálnemu zvýšeniu cien našich výkonov. Neboli naplnené ani naše očakávania v súvislosti s implementáciou katalógu výkonov, ktorý sa mal po 20 rokoch aktualizovať. Po mediálnom tlaku sme očakávali, že sa spustí aspoň pilotná fáza, do ktorej spadal aj môj odbor pneumoftizeológia. Rovnako sme dúfali, že sa začne zásadnejšia debata o viaczdrojovom financovaní zdravotníctva.
Čo pre špecialistu znamená, že nedošlo k zvýšeniu cien výkonov?
Lekári majú dodatky zmlúv s poisťovňami, ktoré majú určitú platnosť, a v stanovených termínoch sa otvára takzvané dohodovacie konanie, keď sa rokuje o platbách pre ambulantných lekárov. Lekárom združeným v asociáciách v tom pomáhajú ich orgány. Ja som napríklad vo Zväze ambulantných poskytovateľov (ZAP), za mňa rieši dodatky zmlúv so zdravotnými poisťovňami ZAP. Keďže sa na rokovaniach zúčastňujem, vnímala som, že motívom každého stretnutia bolo, že pre nás zdravotné poisťovne nemajú viac financií. Všade sme cítili, že keby tá možnosť bola, okamžite by sa otvorili ďalšie rokovania.
Vzďaľuje sa naše zdravotníctvo od pacienta?
Môj dojem je taký, že áno. Keď si vezmem svoj odbor, v niektorých regiónoch už prakticky pľúcne ambulancie neexistujú. Posledný neštátny ambulantný lekár tam už buď zomrel, alebo odišiel do dôchodku. Toto je na Slovensku realita. Musím však vyzdvihnúť nemocnice, ako napríklad tú v Banskej Bystrici či v Martine, ktoré sa postavili k situácii tak, že otvorili pľúcnu ambulanciu v nemocnici. Pretože videli, že im stúpol počet pacientov, ktorí boli hospitalizovaní z dôvodov, ktoré boli riešiteľné v ambulancii.
Je situácia v Bratislave iná?
Okrem župy nám nikto nepomohol, aj tu sa zatvárajú ambulancie. Napríklad kolega v Senci odišiel v januári do dôchodku bez náhrady. Viem, že sa minimálne tri roky snažil nájsť za seba náhradu. Ale nenašiel sa nikto, kto by do tohto systému vstúpil. Motiváciu u mladých kolegov nevidíme.
Takže sa v praxi stáva čoraz častejšie, že pacienti, ktorí by nemuseli skončiť v nemocnici, tam reálne sú pre slabý ambulantný sektor?
Áno, a tá sieť nie je dostatočná. A nie je dosť ani všeobecných lekárov. Vidím, aká je selekcia pacientov v praxi. Sú kolegovia, ktorí robia veľmi poctivú diagnostiku. A až keď sú si skutočne istí, že daný pacient je vhodný pre špecialistu, tak mu ho pošlú. Veľmi často sa však brodíme kvantom balastu, ktorý nás časovo, psychicky aj fyzicky zaťažuje len preto, že pacient nemal ani tú prvotnú diagnostiku zo strany všeobecného lekára. Niektorí všeobecní lekári majú priveľa kapitovaných pacientov, prípadne im ešte nejaký obvod pribudol po zosnulom kolegovi alebo kolegovi v penzii. A lekári tak reálne nemajú čas diagnostiku.
Ako sú ambulantní lekári špecialisti odmeňovaní?
Špecialisti nemajú takzvané kapitačné platby, ktoré majú všeobecní lekári, pediatri či gynekológovia. To znamená, že neexistuje žiadna garantovaná suma, s ktorou by som mohla mesačne počítať. Každý mesiac dostanem to, čo si zarobím. Ak by sa to týkalo akéhokoľvek iného podnikateľského odvetvia, tak by to bolo v poriadku. Lebo podnikateľ vie, aké sú jeho náklady, aké sú jeho ciele, a podľa toho si nastaví ceny. No my špecialisti si ceny našich výkonov nemôžeme nastaviť. V tomto smere máme v zásade diktované ceny našich výkonov od zdravotných poisťovní.
Na základe čoho?
Naše výkony majú konkrétne bodové ohodnotenie. Máme cenu takzvaného základného bodu, napríklad za kontrolu, a cenu bodu za takzvané SVALZ. Tá je nižšia, týka sa väčšiny výkonov na prístrojovej technike v mojom odbore. Cena bodu sa smerom nahor pohybuje v centoch a jej vzostup v poslednom čase ledva kopíruje infláciu. Zvýšením by som ho nenazvala. A ohodnotenie v mnohých odboroch, aj v mojom, je smiešne. Uvediem príklad. Jeden z mojich najčastejších výkonov je opis RTG a porovnávanie staršej a novšej RTG dokumentácie. Za opis dostanem priemerne 3,50 eura, pričom porovnávanie RTG je často časovo náročné. Vzniká tak veľký finančný rozdiel medzi reálnou cenou výkonu a tým, čo za ten výkon dostanem. To by mal konečne štát pochopiť, že niekto ten rozdiel zaplatiť musí.
Vyberáte poplatky od pacientov vo svojej ambulancii?
Nie, naša ambulancia stále nezaviedla žiadne poplatky, ktoré by požadovala od každého pacienta.
Prečo?
Tým, že prevádzkujem malú ambulanciu, kde zamestnávam okrem seba dve osoby, bojujem s vnútorným rozporom dožadovať sa niečoho, na čo nemám zákonný nárok. Napriek tomu, že si myslím, že morálny nárok na to mám. Následne tie rozhovory o tom, či som tým podmienila poskytnutie zdravotnej starostlivosti, sú veľmi komplikované a mimoriadne vyčerpávajúce. V našej ambulancii pacienti platia, iba ak chcú dostať termín skôr alebo potrebujú inú službu v kratšom čase, než môžeme bežne ponúknuť.
Lekári často tvrdia, že vyberanie poplatkov je jediná cesta, ako zachovať ambulanciu.
Ja som sa rozhodla, že pristúpim nie k vyberaniu poplatkov od pacientov, ale začnem s klinickým skúšaním. Je to kvalifikovaná činnosť, navyše zaujímavá. Je to síce práca navyše, ale je aspoň finančne ohodnotená. Jednoducho si potrebujem vytvoriť finančnú rezervu. Za desať mesiacov potrebujem zarobiť reálne na dvanásť mesiacov prevádzky. A z príjmov od poisťovní je to nereálne. Navyše ak bude tento rok obdobný ako minulý, neviem si predstaviť prevádzkovať ambulanciu dlhšie za týchto podmienok.
Dokázala by vaša ambulancia bez toho ekonomicky prežiť?
Ak by som mala minimálne zdravotné výpadky a nechodila vôbec na kongresy, tak áno. No my lekári sa musíme zo zákona vzdelávať a v päťročných cykloch lekárskej komore dokladať, aké vzdelávacie aktivity absolvujeme. Prakticky to nie je možné.
Uvažovali ste niekedy nad zavretím ambulancie?
Mala som viackrát takéto myšlienky. Prevádzkovanie ambulancie sa nedá porovnať s istotou, ktorú má človek ako zamestnanec v nemocnici.
- Katarína Dostálová
- Je absolventka Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Pracovala na III. internej klinike Univerzitnej nemocnice Bratislava, neskôr na Klinike pneumológie a ftizeológie 1 UNB. Bola súčasťou tímu Centra pre predtransplantačnú prípravu a potransplantačnú starostlivosť. Od roku 2017 sa venuje ambulantnej pneumoftizeológii. Medzi hlavné oblasti jej záujmu patrí liečba infekčných pľúcnych ochorení, starostlivosť o pacientov s CHOCHP a biologická liečba ťažkých astmatikov. Je členkou výboru Slovenskej pneumoftizeologickej spoločnosti a členkou Správnej rady Zväzu ambulantných poskytovateľov.
Ďalšie dôležité správy
