Záväzok členských štátov NATO zvýšiť obranné výdavky na päť percent HDP do roku 2035, prijatý na summite v Haagu, jasne odráža prebiehajúce geopolitické zmeny. Európa sa usiluje nielen o zvýšenie vojenskej pripravenosti, ale aj o posilnenie strategickej autonómie. Samotný nákup zbraní však nepostačuje na vybudovanie silnej armády. Jej pilierom sú totiž ľudia, ktorých vôľa brániť svoju vlasť je diskutabilná.

Vojenská služba jednoducho neláka mladých Európanov, a to z pochopiteľného dôvodu – ako uvádza britský časopis The Economist, kariéra v uniforme so zbraňou v ruke nerezonuje s generáciou, ktorá vyrastala v mierovom prostredí a digitálnom svete s dôrazom na sebarealizáciu.

Dáta hovoria jasne. Podľa prieskumu Gallupovho inštitútu z minulého roka patrí Európa medzi regióny s najnižšou ochotou občanov postaviť sa na obranu svojej krajiny v prípade vojenského konfliktu. Zo štyroch z piatich krajín s najnižšou bojovou motiváciou sa až tri nachádzajú na starom kontinente: Španielsko, Nemecko a najmä Taliansko, kde len 14 percent respondentov priznalo ochotu čeliť hypotetickej invázii cudzieho štátu.

Ani bezprostredná blízkosť vojny nestačí na to, aby v niektorých krajinách prebudila ochotu občanov vstúpiť do boja v prípade ohrozenia. V Poľsku, ktoré hraničí nielen s Ukrajinou, ale aj s Kaliningradskou oblasťou Ruskej federácie, by bola do obrany krajiny ochotná zapojiť sa menej než polovica populácie. Na Slovensku a v Česku je to len 30, respektíve 23 percent a v Litve ešte pred začiatkom ruskej agresie voči Ukrajine až štvrtina mužov uviedla, že by v prípade mobilizácie radšej opustila krajinu, než by narukovala do armády.

Európa našťastie stále disponuje početnejšou armádou než Spojené štáty, no od 90. rokov viaceré krajiny počet príslušníkov armády výrazne znížili – v mnohých prípadoch dokonca o polovicu. Niektoré štáty preto opätovne zvažujú alebo už zavádzajú povinnú vojenskú službu. Príkladom sú Poľsko, Fínsko či Švédsko. Dánsko a Grécko ju napríklad nikdy úplne nezrušili.

Post-hrdinská Európa

Prieskumy Európskej komisie odhaľujú zaujímavú skutočnosť. Verejnosť považuje Rusko a s ním súvisiace vojenské hrozby za jednu z najväčších výziev pre Európsku úniu a viac než polovica občanov očakáva, že sa v najbližších rokoch bude na území Európy bojovať. Ich „osobné obavy“ sú však úplne iné.

Keď sú ľudia požiadaní, aby vymenovali, čo ich najviac trápi, dominujú témy ako inflácia, ceny bývania alebo dôchodky, no málokto hovorí o bezpečnosti. „Zdá sa, že vojna je medzi Európanmi vnímaná ako hrozba pre štát alebo Európu ako celok, ale nie ako bezprostredná osobná starosť,“ píše The Economist.

Sociológovia preto hovoria o Európe ako o post-hrdinskej spoločnosti. V praxi to znamená, že tí, ktorí kedysi bránili hranice, bojovali v odbojoch či oslobodzovali okupované mestá, dnes nemajú nasledovníkov. Nie preto, že by ich spoločnosť neobdivovala, ale preto, že spôsob života sa zmenil. Individualizmus a dôraz na osobné šťastie nahradili kolektívne ideály.

Ďalšie dôležité správy

Eindhoven,,Netherlands,-,Sep,20,,2019:,Paratroopers,Entering,A,Us
Neprehliadnite

Útok na ruské bombardéry zmenil pravidlá hry: Armády Západu prepisujú vojenské manuály