Na konci druhej svetovej vojny, americkí vojenskí experti publikovali názor, že príčinou japonskej agresie boli okrem iného aj ekonomické dôvody. Japonsko potrebovalo dovážať viac surovín a tiež vyvážať svoju produkciu na exportné trhy. Svoju rolu zohralo aj to, že japonská armáda a námorníctvo bolo najsilnejšie v Ázii. Stránka britského Imperial War Museum uvádza, že podstatný vplyv malo odrezanie Japonska od dovozu ropy Americkými sankciami: Japonci chceli situáciu riešiť aj obsadením ropných polí v Malajzii a Barme. Keďže očakávali vojenskú reakciu USA, rozhodli sa preventívne ju eliminovať zničením Americkej vojnovej flotily v Pearl Harbor. Dúfali tiež, že tento krok donúti USA k rokovaniam. Nevyšlo im to aj preto, že americkú flotilu sa im pri útoku eliminovať nepodarilo...
Do istej miery analogická, no zatiaľ menej dramatická situácia dnes vzniká medzi Čínou a USA. Čína je najväčším dovozcom ropy na svete. Väčšinu ropy dováža a je závislá od exportu svojich tovarov. V roku 2024 dovážala ropu najmä z Ruska, ale ruská ropa nezabezpečuje ani zďaleka väčšinu čínskeho importu. Ruské dodávky vysoko prevyšuje ropa dovážaná morskou trasou: najmä z oblasti Perzského zálivu, Angoly či Brazílie.
Juhočínske more
Japonsko pred druhou svetovou vojnou kládlo dôraz na priame vojenské obsadenie ropných polí a exportných trhov. Pre Čínu je dnes dôležité zachovať si voľný fyzický prístup na svetový trh. Táto požiadavka sa prelína s otázkou čínskej národnej bezpečnosti a geopolitického vplyvu.
Kľúčovou trasou nielen pre čínsky dovoz a vývoz je Juhočínske more. V roku 2016 cez túto oblasť prechádzalo takmer 40% celkového čínskeho obchodu. V tom istom roku prešla cez túto oblasť skoro tretina svetového námorného obchodu s ropou, 90% z toho cez Melacký prieliv pri Singapure. 70% prepraveného objemu predstavovala blízkovýchodná ropa. Celkovo, z čínskych námorných dodávok ropy v roku 2016, až 90% prešlo cez Juhočínske more. Čínsky dovoz ropy by mal dosiahnuť svoj vrchol v roku 2025.
Stratégia ostrovných reťazcov
Čínske pobrežie je ohraničené „hrádzou“ ostrovov zahŕňajúcou Japonsko, Taiwan, Filipíny, Malajziu. V „obkľúčení“ tejto reťaze sa nachádza celé čínske pobrežie, vrátane Juhočínskeho, Východočínskeho a Žltého mora. Z hľadiska čínskej obrany, geopolitiky a obchodu je kľúčové, kto a ako vykonáva moc nad touto reťazou.
Na prelome 40. a 50. rokov 20. storočia americkí plánovači vytvorili stratégiu „ostrovných reťazcov“, ktorá mala využiť existujúce ostrovné bariéry na elimináciu rozširovania sovietskeho a čínskeho vplyvu v Tichomorí. Celkovo sa tu hovorí o troch ostrovných reťazcoch, pričom prvý z nich zahŕňa uvedenú líniu od Japonska po Malajziu. USA udržiavajú spojenecké vzťahy so štátmi, ktorým tieto ostrovy patria. Niektoré ostrovné reťazce čiastočne patria USA. Časť ostrovov je k USA pridružených na základe Dohody o voľnom pridružení (COFA), s platnosťou do roku 2043. Washingtonu dáva moc nad teritoriálnymi vodami Mikronézie, Marshallových ostrovov a Palau.
Si Ťin-pching v marci 2023 v tejto súvislosti povedal, že Západ na čele s USA voči Číne zaviedol „komplexné opatrenia na obmedzovanie, obkľúčenie a potláčanie, čo prináša bezprecedentne vážne výzvy pre rozvoj našej krajiny.“
Búrka v Pacifiku?
Podľa Jamesa Rogersa z Council on Geostrategy, Čína má štyri hlavné námorné strategické ciele: brániť sa pred americkým útokom z mora; zabezpečiť svoje námorné trasy; sledovať globálne politické, ekonomické a bezpečnostné záujmy; ako i znovuzískať kontrolu nad Taiwanom aj inými územiami.
Výstavba umelých ostrovov v Juhočínskom mori má pomôcť čínskym nárokom uplatniť si kontrolu nad jeho prevažnou časťou a zabezpečiť priestor vo vnútri prvého ostrovného reťazca. Nevyriešeným problémom Pekingu však zostáva prelomenie tohto „obkľúčenia“.
Financial Times v článku z 26. mája 2025 s odvolaním sa na predstaviteľov Taiwanu a USA píšu, že Čína zlepšila svoje vojenské schopnosti do bodu, keď môže jedno z cvičení v blízkosti ostrova rýchlo prerásť do invázie. Z tempa a spôsobu zbrojenia sa zdá, že Čína skutočne plní rozkaz Si Ťin-pchinga z roku 2019, dosiahnuť schopnosť vojensky obsadiť Taiwan do roku 2027. Podľa bývalého vysokého činiteľa taiwanskej armády Yang Tai-yuana, by čínske lode pri útoku na Taiwan museli veľmi rýchlo vyplávať do Tichého oceánu, aby sa vyhli obkľúčeniu.
Prelomenie prvého ostrovného reťazca je teda spojené so schopnosťou operovať vo vzdialenejších oblastiach Tichomoria a čeliť USA. Čína intenzívne buduje kapacity, ktoré jej to umožňujú. Je zrejmé, že otázkou nie je to, či dôjde k čínskemu pokusu o prelomenie obkľúčenia ostrovných reťazcov, ale skôr kedy k tomu dôjde. Trochu to pripomína motívy Japonska pred druhou svetovou vojnou. Čína má však väčšie ekonomické a ľudské zdroje, akými vtedy disponovalo Japonsko a susedí so svojim hlavným spojencom - Ruskom.
Európsky kontext
Podobne ako v decembri 1941 keď sa Japonci rozhodli zaútočiť na USA, už v Európe zúrila vojna, aj dnes sa „búrkové mračná“ v ázijsko-tichomorskom regióne kopia v situácií, keď na druhej strane Eurázie prebieha ozbrojený konflikt. Na prepojenosť týchto dvoch „scén“ poukázal aj generálny tajomník NATO Mark Rutte.
Geopoliticky je to skoro „učebnicová“ situácia konfliktu medzi koalíciou pevninských mocností ovládajúcich drvivú časť „svetového ostrova“ a námorných veľmocí s ich spojencami, ktoré svoj vplyv uplatňujú na jeho okrajoch. Vývoj na európskom fronte nemožno oddeliť od stavu na tom ázijsko-tichomorskom. Vzhľadom k veľkosti materiálnych, ľudských a vojenských zdrojov i technológií, ktoré nahromadili kontinentálne mocnosti, je možné, že sa im napokon podarí prelomiť to, čo vnímajú ako zovretie zo strany USA a ich spojencov. V tomto kontexte prebiehajú aj politické hry istých politikov na periférií Eurázie. Robert Fico, Viktor Orbán a iní, už teraz artikulujú alternatívu voči Západu.
