Pred pár dňami sa v médiách objavila analýza, alebo skôr rebríček, súkromného webového portálu o “atraktivite študijných odborov, fakúlt a univerzít pre zamestnávateľov na Slovensku”. Mnohí budúci vysokoškoláci či ich rodičia si tento článok prečítajú a povedia si: „Tak, teraz už viem, čo by som mal študovať. Akú vysokú školu si vybrať, ak chcem byť úspešný a žiadaný v pracovnom živote.“ Alebo: „Toto by mali študovať moje deti.“

Poviete si, fajn. Veď, čím viac informácií o slovenskom univerzitnom  vzdelávaní medzi verejnosťou je, tým lepšie. Spomínaný  rebríček prevzali mnohé médiá. Pozreli sme sa naň teda aj my na Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity (FIIT STU). Hodnotí totiž všetky fakulty a univerzity na Slovensku, teda aj nás. Čo sme zistili?

Že v dnešnej informačnej dobe, keď nás každý deň zahlcujú správy rôznej kvality – overené i neoverené zdroje, rôzne vplyvy – vždy je najdôležitejšie preverovať si informácie, ktoré sa k nám, a teda k verejnosti, dostávajú. Rovnako kľúčové je hľadanie súvislostí...

Čo má naozaj zmysel študovať?

Podľa metodiky, ktorú sme si vyžiadali od spomínaného súkromného portálu, ktorý podniká na pracovnom trhu, prepája ľudí a firmy, ktoré hľadajú alebo ponúkajú pracovné príležitosti, sme zistili, ako vlastne daný rebríček a hodnotenie fakúlt, univerzít a odborov zostavili. Z medializovaných informácií to totiž nebolo jasné.

Hodnotenie vzniklo na základe počtu prezretí si životopisov uchádzačov o zamestnanie na tomto portáli personalistami. Teda ľuďmi, ktorí hľadajú do firiem a inštitúcií nové posily.

Je to logické, poviete si, zamestnávatelia asi hľadajú v databáze najmä takých uchádzačov, o ktorých je najväčší záujem. Následne tento rebríček prebrali mnohé médiá a interpretovali ho ako realitu trhu práce. Je to však naozaj tak?

Skutočne dnes trh práce funguje tak, že mladí ľudia musia uverejniť svoje životopisy na portáli a čakať, či si ich tam niekto všimne a pozve na pohovor a dá im prácu? Z mojich skúseností tomu tak nie je.

Za absolventov z našej fakulty môžem povedať, že veľkú väčšinu z nich oslovujú renomované spoločnosti už počas štúdia. Ponúkajú im prácu a dokonca sa o nich – obrazne povedané, medzi sebou bijú. My sami na fakulte organizujeme viacero podujatí, kde vnímame obrovský dopyt po našich študentoch a to skutočne vo veľkom predstihu — mesiace pred ukončením štúdia.

Slovensko potrebuje viac informatikov

Záujem o informatikov z FITky je obrovský. Ak by sme chceli uspokojiť dopyt po našich FIITkároch, museli by sme niekoľkonásobne zvýšiť počty študentov. Mimochodom, preto sa k nám dostanú len tí najlepší, robia sa u nás prijímačky a študentov si vyberáme.

Ale vráťme sa ešte k medializovanému rebríčku, ktorý by som nazval skôr anketou súkromného portálu o ich klientoch, než serióznou analýzou s názvom „O absolventov ktorých vysokých škôl je na trhu práce najväčší záujem.“

Veď v tejto ankete o tom, ktoré životopisy HR manažéri čítali v databáze tohto portálu najviac, sa nehovorí nič o tom, ako to nakoniec dopadlo, teda: Absolventov ktorých škôl firmy aj skutočne zamestnali? Alebo: nesúvisí pokles v počte prečítaní životopisov absolventov informatiky jednoducho s tým, že nemali dôvod dávať si životopis na portál? Pretože prácu mali už dávno pred skončením štúdia istú?

Prečo neprijať viac študentov?

Ako som už uviedol, zo skúseností, ktoré máme, jednoznačne vyplýva, že komerčné spoločnosti, ale aj štátne či verejné inštitúcie, by každý rok potrebovali mnohonásobne viac nových informatikov, ako je každý rok absolventov. Pozor, teraz však nehovorím iba o absolventoch našej FIITky, ale všetkých vysokých škôl na Slovensku, ktoré informatikov pripravujú. Som presvedčený, že informatiku a informačné technológie učíme dobre a s dôrazom na prax. Dôkaz? Za všetky len jediný: Veď inak by sa toľko našich absolventov nepresadilo v tvrdej konkurencii v zahraničí. Nemyslím tým pritom len bežné, ale aj tie najprestížnejšie pozície.   

Opäť si môžete povedať: To všetko je pekné, ale prečo potom nenavýšime počty študentov? Odpoveď: Radi by sme prijali, lenže... Hoci je vzdelanie u nás na Slovensku pre študentov bezplatné, výučbu musí niekto zaplatiť: Platy učiteľov i nepedagogického personálu, modernú techniku i licencie za softvér a digitálne služby, ale aj bežné kúrenie či klimatizáciu, opravy strechy a okien... Zodpovedný hospodár sa musí starať o všetko.

Peniaze nám nepošlú z nejakého ministerstva, ako by sa mohlo zdať. Hoci sme štátna škola, od štátu nedostávame plnú sumu, ktorou by sme pokryli všetky naše náklady. Na značnú časť rozpočtu si musíme zarobiť sami. To je však iný problém a aké to má výhody a nevýhody si môžeme rozobrať na drobné inokedy. Mimochodom, dokonca aj na to dlho očakávané zvýšenie platov o sedem percent si musíme zarobiť sami.

Kto dostane najvyšší plat

 Možno si poviete – načo sa zaoberať anketou súkromného portálu o našich univerzitách a fakultách? Zo svojej praxe však viem, ako dôležité je dnes nepodľahnúť rôznym hoaxom, dezinformáciám či skresleniam, na základe ktorých si mnohí okolo nás vytvárajú obraz o spoločnosti a o svete.

Preto by som bol veľmi rád, aby sa to nedialo ani v oblasti vysokoškolského štúdia, ktorému sa venujem desiatky rokov ako pedagóg a ktoré je mojou srdcovou témou.

Verím, že v dnešnej dobe potrebujeme mladých ľudí viesť k overovaniu faktov a informácií. A som presvedčený, že PR aktivity súkromného portálu by sa nemali brať ako hodnotenie kvality a úspešnosti našich absolventov.

Mladým ľuďom, ktorí sa dnes rozhodujú, kam ísť študovať po maturite a ich rodičom, môžem našu fakultu smelo len odporučiť. Nielen preto, že ako jediná vysoká škola v krajinách V4 máme podobné certifikáty kvality na štúdium ako slávne školy v Oxforde či Cambridge. Nielen preto, že podľa ozajstných rebríčkov, ktoré sleduje napríklad Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, informatici na Slovensku nepoznajú nezamestnanosť. Nielen preto, že absolventi FIITky majú najvyššie priemerné nástupné platy spomedzi všetkých absolventov vysokých škôl v našej krajine.  Ale najmä preto, lebo informatika a informačné technológie vrátia našim deťom budúcnosť.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora