Slovensko stratilo konkurenčnú výhodu lacnej pracovnej sily, na ktorej postavilo svoj ekonomický úspech po vstupe do EÚ. Tento model sa vyčerpal a krajina nedokázala pružne prejsť na novú fázu rozvoja. Namiesto investícií do vzdelávania, inovácií a infraštruktúry si zvolila jednoduchšiu cestu – žiť na dlh a udržiavať ilúziu blahobytu cez rastúce sociálne výdavky.
Dnes čelí viacerým krízam naraz: dlh verejného sektora stúpa najrýchlejším tempom v regióne, produktivita stagnuje, podnikatelia upozorňujú na neúnosné daňovo zaťaženie a nepredvídateľné prostredie. Vysoké ceny energií, byrokracia a nedostatok pracovnej sily navyše vytvárajú prekážky, ktoré bránia rastu.
Zároveň sa prehlbuje závislosť obyvateľstva od štátu. Politici ponúkajú „istoty“ ako trináste dôchodky či dotácie na úkor investícií do budúcnosti. Reformy sa nerealizujú a každá vláda radšej hasí požiare než by systematicky budovala budúcnosť. Vízia chýba, stratégia je len na papieri, implementácia žiadna. Z krajiny, ktorá mala ambíciu dobehnúť Západ, sa stáva štát uviaznutý v pasci stredného príjmu. Výsledkom je stagnácia, odchod mladých a nárast frustrácie.
Jediným záchytným bodom ostáva členstvo v EÚ, ktoré drží Slovensko v mantineloch pravidiel a prístupu k trhu. Bez zásadného obratu však krajinu čakajú ťažké roky – alebo rovno dekády. Očakávaná zmena zatiaľ neprichádza, pretože ľudia ju nechcú, politici sa jej boja a systém ju nedokáže vygenerovať. A tak sa Slovensko potáca ďalej, deň po dni, s vierou, že nejako bude.
