Začiatkom mája 2025 prebehol krátky indicko-pakistanský ozbrojený konflikt. Počas štvordňových bojov, pakistanské stíhačky J 10 mali údajne zostreliť šesť indických lietadiel, z toho tri stíhačky Rafale francúzskej výroby. Ako uvádza s odvolaním na expertov France24, bola to príležitosť porovnať schopnosti západnej a čínskej bojovej techniky, pričom „Rafale sa považuje za jedno z najmodernejších lietadiel v Európe, zatiaľ čo J 10 nie je ani najpokročilejšie v Číne“. Akcie Dassault, výrobcu Rafale, v reakcií na túto udalosť poklesli, akcie Chengdu (Čcheng-tu), výrobcu J 10, vzrástli.
J 10 C je stíhačka štvrtej generácie, no exportné verzie čínskej výzbroje majú znížené bojové schopnosti. Čína disponuje aj výkonnými stíhačkami piatej generácie typu J 20 a J 35. Military watch magazine uvádza, že výroba J 20 sa rozbehla v rozsahu nevídanom od konca studenej vojny. Maya Carlin na webe National interest píše, že tento typ má najmä vo výkonoch prevahu nad americkým F 22, aj keď v istých aspektoch vedie americký stroj. Čína však zrejme vedie vo výrobnej kapacite.
Náčelník štábu amerického vojenského letectva David Allvin v januári 2017 osobitne upozornil na fakt, že Čína ukázala letové zábery dvoch typov stíhačiek šiestej generácie, označených ako J 36 a J 50. USA zatiaľ nepostavili ani jednu. Aby toho nebolo málo, zhruba v tom čase sa objavili aj letové zábery stroja, ktorý sa považuje za čínsky strategický bombardér H 20. Mal by byť ekvivalentom americkému B 21 Raider, ktorý sa donedávna považoval za jediný lietajúci stroj šiestej generácie. Správa Pentagónu o vojenskej sile Číny z decembra 2024 spomína bombardér H 20 celkovo šesťkrát a predpokladá, že na tento typ si môžeme počkať viac ako dekádu, jeho debut očakáva „niekedy v ďalšom desaťročí“.
Prevaha nad USA
Zmienená správa amerického ministerstva obrany pritom akcentuje tempo, akým Čína rozširuje svoje ozbrojené sily. Council on Foreign Relations na tejto správe vyzdvihol aj to, že ázijská veľmoc už teraz disponuje početne najsilnejším vojenským loďstvom na svete. Čína vedie nad Američanmi aj výrobnými kapacitami v tejto oblasti.
Kým v roku 2024 Čína viedla nad USA počtom 370 bojových lodí a ponoriek, v roku 2025 ich má mať 395 a v roku 2030 až 435. Veľkou rýchlosťou buduje svoje odstrašujúce jadrové sily. Pri súčasnom počte asi 600 operačných jadrových hlavíc a ročnej výrobe okolo 100 kusov sa očakáva, že v roku 2030 bude Čína disponovať viac ako 1000 operačnými jadrovými hlavicami. Už teraz disponuje najväčším arzenálom hypersonických striel na svete. Rozvíja schopnosť nasadiť svoju armádu ďaleko od svojich hraníc, ale zároveň, ťažiskovým bodom výstavby jej ozbrojených síl je Taiwan. Budovanie týchto kapacít nie je náhodné.
Business Insider v marci 2024 s odvolaním sa na šéfa amerického indicko-pacifického veliteľstva, admirála Johna Aquilina napísal, že Čína buduje svoje ozbrojené sily v rozsahu „aký tu nebol od druhej svetovej vojny“. Američania sa obávajú, že Čína chce nahradiť USA ako dominantnú silu v danej oblasti. Americkí experti už skôr poukázali na zámer Číny, do roku 2027 dosiahnuť pripravenosť vojensky obsadiť Taiwan. Kľúčovým faktorom pri pokuse o ovládnutie ostrova je čínska schopnosť obstáť v lokálnej vojenskej konfrontácií s USA v indicko-pacifickej oblasti.
Otázka posledných rokov
Američania nie sú jediní, kto pomenoval prudký nárast čínskej vojenskej moci. V roku 2023 vláda Austrálie vyjadrila názor, že Čína buduje svoje ozbrojené sily v rozsahu najambicióznejšom pre všetky krajiny od konca druhej svetovej vojny. Profesor Greg Austin vo svojom článku z februára 2024 oponuje tomuto názoru. Opiera sa o údaje, týkajúce sa intenzity výstavby armád a výsledné počty zbraňových systémov z obdobia medzi rokmi 2000 – 2023 v prípade Číny, ktoré porovnáva s rovnako dlhým obdobím intenzívneho zbrojenia v prípade Sovietskeho zväzu (1962-1985) a USA (1949-1972). Dochádza k záveru, že Čína za 23 rokov zbrojenia nedosiahla úroveň ZSSR a USA.
Problémom jeho metodiky je aj to, že Čína buduje svoje ozbrojené sily enormným tempom za kratšie obdobie ako posledných 23 rokov. Ako uviedol Aquilino v roku 2024, za posledné tri roky Čína rozšírila svoj arzenál o vyše 400 stíhačiek, 20 lodí a zdvojnásobila počet (strategických) striel. Bojové lietadlá piatej či šiestej generácie, na ktorých výrobu sa teraz Čína zameriava, tiež nie je korektné mechanicky porovnať s lietadlami druhej či tretej generácie. Stovka stíhačiek piatej generácie vyrobená v Číne, má vyššiu bojovú hodnotu ako porovnateľný počet sovietskych alebo amerických strojov zo šesťdesiatych rokov 20. storočia. Ak Čína v roku 2023 mala, podľa Austina, 500 bombardérov, je to početne väčšia sila, než akou v tomto smere disponovali USA v roku 1972 (455), ale zrejme aj väčšia bojová sila, než akou disponoval ZSSR v roku 1985 s 847 bombardérmi sčasti starších typov.
Staronová situácia
Čína dnes nestojí proti Spojeným štátom a ich výzbroji z roku 1972. V súčasnosti, kvantitatívne prevyšuje americkú vojnovú flotilu a je na ceste početne aj kvalitou prekonať americké vojenské letectvo. Pri dostatočnom odstrašujúcom jadrovom arzenáli a pretrvávajúcom vedení v oblasti hypersonických útočných systémov, môže ašpirovať na vytlačenie USA z indicko-pacifického regiónu. Taiwan je míľnikom na ceste k dosiahnutiu tohto cieľa. Ovládnutie uvedenej strategickej oblasti je teraz kľúčovým bodom geopolitickej konfrontácie dvoch najsilnejších štátov sveta. Preto USA postupne opúšťajú Európu a zameriavajú sa na to, aby ich Čína nevytlačila priďaleko.
Súperenie Japonska a USA o ázijsko-tichomorskú oblasť bolo príčinou útoku na Pearl Harbour v decembri 1941, čo viedlo k vstupu Američanov do druhej svetovej vojny. Vojenský a ekonomický potenciál súčasnej Číny zrejme prevyšuje ten, ktorým disponovalo Japonsko na sklonku 30. rokov 20. storočia. Tento vzťah je možno hlavnou geopolitickou hrou súčasnosti.
