Ceny plynu v Európe sa riadia spotovým trhom (najmä burzou TTF v Holandsku), bez ohľadu na to, či ide o dodávateľa z USA, Kataru alebo Ruska. Rozdiel tvorí len zľava, ktorú si krajiny dokážu vyrokovať. Slovensko si – rovnako ako Maďarsko – síce zabezpečilo určitú zľavu (13–15 %), no iné štáty ako Poľsko či Litva si vyrokovali ešte výhodnejšie podmienky. Ruský plyn preto nikdy nebol lacnejší ako konkurenčné produkty.
Plyn, ktorý mal prísť podľa kontraktu od Gazpromu, dnes neprichádza v dostatočnom množstve – a Slovensko ho musí draho nakupovať na spotovom trhu. Štát sa zároveň neodvážil na arbitráž, hoci Gazprom zmluvne nedodáva dohodnutý objem.
Vláda sa namiesto prípravy rozhodla ticho dúfať. Kým Česi aktívne zabezpečujú LNG kontrakty, kapacity v prístavoch a plynovodoch, my stále hovoríme o „výhodnom ruskom plyne“, ktorý už ani nemá kade tiecť.
Dôsledky už vidno v číslach: slovenské firmy a inštitúcie platia za plyn o 16 €/MWh viac než európsky priemer. A to nie je výkyv, ale dlhodobý trend. Za posledných 17 rokov platili slovenskí spotrebitelia v priemere o 5 €/MWh viac než ich susedia a Európania. Vláda obviňuje konzervatívne správanie zákazníkov, no hlbší dôvod bude zrejme v slabej konkurencii.
Namiesto riešenia si Slovensko zvyšuje tranzitné poplatky, čím síce krátkodobo pomôže Eustreamu, ale zároveň oslabuje svoju pozíciu ako tranzitnej krajiny. K tomu sa pridáva nastavenie maximálnej ceny skladovania, ktoré môže paradoxne vytvoriť tlak na zvýšenie cien.
Na stole je aj ďalšia hrozba: zvyšovanie cien plynu pre domácnosti. Vláda síce hovorí o dotáciách, no štátna kasa zíva prázdnotou. Ak sa má udržať stabilita, bude treba siahnuť hlbšie do peňaženiek spotrebiteľov. V rozpočte chýba miliarda eur – a vláda to zrejme opäť hodí na Brusel či geopolitiku.
Zatiaľ čo iné krajiny budujú energetickú nezávislosť, Slovensko sa chce vrátiť do náručia Gazpromu, ktorý sám plynovú krízu spôsobil. Namiesto strategického plánovania a diverzifikácie zostávame v plynovej slepej uličke, v ktorej platíme viac, ako by sme mali.
