Začiatkom mája 2025 Ukrajina obvinila zo špionáže v prospech Maďarska dve osoby. Mali zisťovať napríklad slabiny protivzdušnej a pozemnej obrany Zakarpatskej oblasti, postoj miestneho obyvateľstva k prípadnému vstupu maďarského „mierového kontingentu“, alebo to, aké zbrane a vojenské vybavenie sa dá zohnať na čiernom trhu v tomto regióne. Bolo to prvý raz v histórií, čo Ukrajina obvinila zo špionáže údajných maďarských agentov.
Nasledovalo vyhostenie dvoch ukrajinských diplomatov z Maďarska a recipročná reakcia zo strany Ukrajiny. Maďarskí „kukláči“ potom zatkli bývalého ukrajinského diplomata a Budapešť zrušila plánované rokovanie s Ukrajinskými partnermi v Užhorode, ktoré sa malo týkať postavenia maďarskej národnostnej menšiny na Ukrajine. Táto menšina žije najmä v Zakarpatskej oblasti na západe štátu.
Zatiaľ iba „mäkká sila“
Maďarský premiér Viktor Orbán, ani jeho diplomacia oficiálne zatiaľ nevzniesli územné alebo autonomistické nároky voči Ukrajine. To sa nedá povedať o maďarskej krajne pravicovej parlamentnej strane Naša vlasť, ktorá by si nárokovala na Zakarpatsko v prípade, že by Ukrajina prehrala vojnu s Ruskom.
Objavili sa však informácie o podpore zo strany Budapešti smerom k maďarským kultúrnym organizáciám, či médiám v Zakarpatsku. Ale aj otázky, či je táto podpora politicky nezištná, alebo či nesleduje skôr vytváranie Maďarsku naklonených štruktúr. Orbánova politika tiež dlhodobo udržiava priateľské vzťahy s Ruskom. Z Moskvy v posledných rokoch zazneli viaceré vážne vyjadrenia, ktoré naznačujú nielen možný maďarský záujem o Zakarpatsko, ale aj ochotu ruských predstaviteľov vyjsť tomuto záujmu v ústrety.
Signály z Moskvy
V roku 2014 vtedajší podpredseda ruského parlamentu Vladimir Žirinovskij navrhol rozdeliť západnú časť Ukrajiny medzi Poľsko, Maďarsko a Rumunsko. Maďarsku „ponúkal“ Zakarpatskú oblasť. Začiatkom roku 2024 exprezident a predseda Bezpečnostnej rady Ruska Dmitrij Medvedev ukázal mapu možného budúceho rozdelenia Ukrajinského štátu, ktorá Zakarpatskú oblasť zobrazila ako súčasť Maďarska. Ďalšie časti západnej Ukrajiny boli na mape vyznačené ako Rumunské alebo Poľské.
Koncom roku 2024 sa objavili informácie o prognóze ruského ministerstva obrany, ktorá ráta s budúcim rozdelením Ukrajiny na tri pásma. Východ by mal byť pričlenený k Rusku, strednú časť dnešnej Ukrajiny by mal zaplniť voči Moskve lojálny štát, no a západ označený v pláne ako „sporné územia“, by sa mal stať objektom rokovaní medzi Poľskom, Maďarskom, Rumunskom a Ruskom. Kremeľ je zrejme ochotný ponúknuť časť Ukrajiny istým štátom východného krídla NATO.
Vo februári 2024 Vladimir Putin v rozhovore s Tuckerom Carlsonom pripustil možnosť maďarského nároku na časť územia Ukrajiny, ktoré do konca druhej svetovej vojny podľa Putina patrilo Maďarsku a žijú tam Maďari. V tejto súvislosti spomenul západ štátu a mesto Berehovo, ktoré je na Zakarpatsku. Svoj názor podložil tvrdením, že Stalinov režim po vojne k Ukrajine pripojil časti území Maďarska, Poľska a Rumunska. Československo (ČSR) pritom nespomenul. Putin tu však zavádzal. K Sovietskemu zväzu (ZSSR) pripojené územie na západe Ukrajiny, kde leží Berehovo, žije maďarská národnostná menšina a za vojny „patrilo“ Maďarsku, patrilo Maďarsku nelegálne. V skutočnosti bolo územím ČSR.
Zakarpatsko nebolo nikdy legálne maďarské
Zakarpatská oblasť, v minulosti známa ako Podkarpatská Rus, bola súčasťou Rakúsko-Uhorska. Po jeho rozpade pripadla ČSR a v roku 1946 ju získal ZSSR.
Viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 priamo nadväzovala na Mníchovskú dohodu z 29. septembra. V súlade s ňou, Nemecko a Taliansko donútili ČSR odovzdať Maďarsku časti južného Slovenska a Podkarpatskú Rus. Tento stav trval až do oslobodenia Červenou armádou. Mníchovská dohoda aj Viedenská arbitráž, však boli uznané ako absolútne neplatné, respektíve „nulitné“ právne úkony. Obsadenie Podkarpatskej Rusi horthyovským Maďarskom sa z pohľadu povojnového usporiadania a právneho výkladu považuje za nelegálnu okupáciu.
ČSR bola tak ako Maďarsko, jedným z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska aj Uhorska. Zakarpatsko teda bolo súčasťou ČSR, ktorej nástupníckymi štátmi sú Česká a Slovenská republika; bolo súčasťou Rakúsko-Uhorska, ktorého nástupníckym štátom bola aj ČSR. Ale nikdy nebolo legálnou súčasťou Maďarska.
Nebezpečná koncepcia
Vynútená zmena štátnych hraníc sa vo všeobecnosti považuje za narušenie medzinárodného usporiadania po II. svetovej vojne, keď sa európske štáty zaviazali rešpektovať svoje hranice. Výroky politikov, o oprávnenosti prípadných maďarských nárokov na Zakarpatsko, spochybňujú povojnové usporiadanie viac, ako len všeobecne. Tvrdenie, že Zakarpatská oblasť bola niekedy legálnou súčasťou Maďarska, obnovuje ideu platnosti Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže, pretože len na základe tohto „právneho aktu“ uvedená oblasť patrila Maďarsku.
Ak by sa história v tomto smere opakovala, následky nielen pre Slovensko by boli vážne. Ako sme už v minulosti písali, Zakarpatsko je jediným miestom, kde hranice bývalého ZSSR prekračovali Karpaty smerom na západ. To malo veľký geopolitický význam a bol to zrejme hlavný dôvod sovietskeho záujmu o túto oblasť. Dnes je to jediné miesto, kde karpatský oblúk neleží na území členského štátu NATO. Územie Maďarska dnes do Karpatskej sústavy zasahuje len zanedbateľne. Ak by však Budapešť získala kontrolu nad Zakarpatskom, držala by v ruke kľúč od východnej brány do strednej Európy. Východná politika Bratislavy by mohla byť viazaná na povolenie z Budapešti. Geopolitický status Slovenska by sa znížil a mohla by sa nastoliť otázka jeho ďalšej existencie.
V dohľadnej dobe reálne nehrozí, že na východnej hranici Slovenska bude Rusko, ako sa naivne domnievajú niektorí. Ani ruské plány s tým podľa všetkého nerátajú. Je tu však isté riziko, že oblasť sa stane zónou nestability a objektom geopolitiky medzi Moskvou a Budapešťou, či inými vplyvnými aktérmi.
