• Som správca konkurznej podstaty. Zaujímalo by ma, do akej miery je reálne, aby sa inštitút vyrovnania využil aj voči veriteľovi – správcovi dane. Od svojich kolegov zo združenia správcov i od kolegov daňových poradcov som totiž počul, že takzvané daňové vyrovnanie sa v praxi daňových orgánov v SR nevyužíva najmä preto, lebo daňoví riaditelia sa boja rozhodnúť. Je to pravda? V roku 2002 boli údajne už rozhodnuté dva takéto prípady. Daňové riaditeľstvo SR k tejto problematike v apríli 2003 vydalo aj interné usmernenie pre svoje pobočky. Má alebo nemá daňový úrad v tomto smere povinnosť aktívne spolupracovať s daňovým subjektom a konkurzným správcom?

Vaša otázka patrí v súčasnosti medzi horúce. Daňové riaditeľstvo SR vydalo k meritu veci už viac metodických usmernení, nielen v roku 2003. Je pravda, že možnosť vyrovnania naozaj v konkurznom aj daňovom práve existuje. Súčasne je pravda, že uvedené vyrovnanie predpokladá najmä dve rozhodujúce skutočnosti:

- aktivitu a iniciatívu daňového subjektu smerujúcu k vyrovnaniu a

- odvahu a analytickú schopnosť riaditeľa daňového úradu zodpovedne posúdiť, či z pohľadu záujmov štátu je alebo nie je efektívne pristúpiť v konkrétnom prípade k vyrovnaniu.

Vyrovnanie však otvára celý rad možných rizík, osobne preto predpokladám, že daňové úrady budú k nemu pristupovať len v extrémnych prípadoch daňovo-konkurzno-exekučných sporov trvajúcich viac rokov.

Osobne však považujem inštitút, ktorý ste spomenuli, za jednu z pružných alternatív v rámci systémového prístupu hľadania progresívnych nástrojov na urýchlené vyriešenie daňových nedoplatkov aj z hľadiska prirodzených záujmov štátu, ktorých nosným princípom je plniť hlavnú úlohu – t.j. príjmy z daní podľa plánu daňového inkasa štátu.

Účelom vyrovnania je umožniť dlžníkovi pokračovanie v jeho podnikateľskej činnosti tak, aby dlžník mohol splniť z tejto činnosti ponúkané vyrovnanie za predpokladu, že takéto vyrovnanie veritelia odsúhlasia.

Vyrovnanie musí byť v súlade s podmienkami. Tie dominantné sú kodifikované najmä v ustanovení § 95 a § 95a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a v § 58a a v § 58b zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

To je však iba teória, v praxi sa inštitút daňového vyrovnania používa len úplne výnimočne. Aj preto s ním nemá daňová správa také široké skúsenosti, aby jej to umožnilo využívať ho oveľa častejšie.

Autor je námestník generálnej riaditeľky Daňového riaditeľstva SR.