Nedávno americká vláda zverejnila inflačné dáta za máj, ktoré pozitívne prekvapili. Inflácia rástla pomalšie, ako sa očakávalo. Začínajú sa ozývať hlasy, že obavy z rastu cien v dôsledku vyšších ciel sú prehnané. Medziročný rast jadrovej inflácie totiž ostal stabilný na úrovni 2,8 percenta a celková inflácia sa zrýchlila len z 2,3 na 2,4 percenta.
Oba indikátory vývoja cenovej hladiny rástli pomalšie, než sa predpokladalo. Biely dom situáciu komentoval slovami, že ide o dôkaz, že Spojené štáty pod vedením Donalda Trumpa porážajú infláciu, tak ako sľúbil pred voľbami.
Tento vývoj skutočne naznačuje, že vplyv vysokých ciel nemusí byť taký silný, ako sa čakalo. Veď ide o májové dáta, pričom vysoké clá sa zaviedli v apríli – vyššie importné ceny by sa už mali prejaviť. Podrobnejší pohľad na údaje však ukazuje, že vyššie dovozné clá sa ešte nestihli naplno premietnuť do cien, a to ani mesiac po ich zavedení.
Ako je to možné? Jednoducho. Podniky sa predzásobili na týždne až mesiace a ešte v máji tak predávali tovar za pôvodné ceny. O zavedení ciel sa vedelo týždne dopredu, tak sa zariadili, ako mohli. Ako dôkaz slúžia ceny oblečenia. Tie síce v spotrebiteľskom koši nemajú veľkú váhu, ale vyznačujú sa tým, že takmer celý objem predaja – 98 percent – tvorí dovoz.
Ceny oblečenia v Spojených štátoch už niekoľko mesiacov klesajú. Pomalým tempom, ale predsa. Tento trend nebol narušený ani v máji. USA pritom dovážajú oblečenie najmä z Mexika a Číny, v menšej miere aj z Indie a Vietnamu. Mexiko aj Čína čelia už niekoľko mesiacov clám vo výške dvadsaťpäť percent, no ceny tovarov zatiaľ nerastú. To však nie je úplná odpoveď. Ceny totiž zatiaľ nerastú len v oficiálnej štatistike.
Štúdia výskumníkov z portálu PriceStats, ktorí sledujú cenovky v obchodoch v reálnom čase, ukazuje, že ceny tovarov domácej výroby aj z importu začali rásť už koncom marca. Keď robili podobnú štúdiu v rokoch 2018 a 2019, rast cien sa s odstupom prejavil aj v oficiálnych štatistikách. Lenže zatiaľ čo vtedy išlo len o niektoré druhy tovarov, teraz ide o celé spektrum.
Keďže sa dovozcovia predzásobili, vytvorili dočasný prebytok tovaru, ktorý pomohol udržať nižšie ceny. Clá sa pritom uplatňujú v Číne, nie v USA. A keďže tovar putuje do Spojených štátov štyri až päť týždňov, aj v máji ešte prichádzal objednaný za staré ceny. Tieto zásoby sa však čoskoro minú a potom budú spotrebitelia čeliť realite – vyšším cenám a menšej ponuke. A netýka sa to len oblečenia.
Kto vypočíta infláciu
Započítavanie ciel do cenovej hladiny sa začne už čoskoro, možno sa už aj začalo. Tento proces nebude jednoduché zachytiť a môže priniesť viac prekvapení, než je obvyklé. Aby bolo možné vypočítať infláciu v tak veľkej krajine, ako sú Spojené štáty, stovky štatistikov kontaktujú množstvo podnikov v každom štáte, aby zistili, aké ceny účtujú za pár topánok či poradenské služby. Ďalší navštevujú kamenné predajne a osobne zisťujú ceny.
Tieto údaje následne vstupujú do cenového indexu, ktorý má presne stanovenú metodiku – ktorá položka má akú váhu. Zároveň je presne určené, čo robiť, ak nie je dostupný údaj z konkrétnej oblasti za určitý tovar či službu. Vtedy prichádza na rad kvalifikovaný odhad alebo použitie ceny najbližšieho substitútu, teda podobnej položky. Takto sa bežne odhaduje približne desať percent položiek, ktoré sa neskôr spresňujú a vstupujú do ďalších, presnejších odhadov cenovej hladiny.
Problémom je, že dnes je takto odhadovaných až tridsať percent položiek v indexe. Dôvod je prostý – štatistický úrad nestíha. V dôsledku úsporných opatrení má zákaz prijímania nových zamestnancov. Časť starých pritom v rámci úsporných opatrení dostala výpoveď či ponuku predčasného odchodu do dôchodku. Niektoré menšie mestá v Spojených štátoch tak nie sú pokryté vôbec.
Od inflácie pritom závisí výška sociálnych dávok, podľa inflácie sa vyjednáva výška platov medzi odbormi a zamestnávateľmi a centrálna banka používa inflačné údaje ako svoj hlavný kompas pri rozhodovaní.
Kvalita ekonomickej štatistiky Spojených štátov bola celé desaťročia výhodou nielen pre amerických politikov a ekonómov, ale aj pre nadnárodné inštitúcie. Po Veľkej depresii v tridsiatych rokoch minulého storočia mala vláda silnú motiváciu lepšie porozumieť tomu, ako ekonomika funguje. Nie je možné robiť kvalifikované rozhodnutia a neskôr vyhodnotiť ich efekt, ak nie sú dostupné kvalitné a včasné údaje, na ktoré sa dá spoľahnúť.
Zdá sa však, že na túto lekciu sa zabudlo. V máji štatistický úrad prestal zverejňovať stovky časových radov, ktoré sledovali ceny množstva tovarov – od nábytku po kuchynský riad. Tento istý úrad (Bureau of Labor Statistics) má na starosti aj štatistiky trhu práce. Nedávno priznal, že použil nesprávne váhy pri výpočte výsledkov prieskumu nezamestnanosti vykonávaného na základe dopytovania domácností. Zamestnanci skrátka nestíhajú.
Štatistici už roky varujú, že financovanie zberu a vyhodnocovania ekonomických údajov je nedostatočné. Obavy o kvalitu údajov narástli po tom, ako prezident Trump zrušil komisie externých expertov, ktorých úlohou bolo zlepšovať vládne štatistiky. Zdá sa, že informácie o stave ekonomiky a o fungovaní jej jednotlivých častí nie sú pre súčasnú administratívu prioritou.
Rovnaký postoj dominoval aj pred sto rokmi, v dvadsiatych rokoch minulého storočia – keď akciový trh zažíval boom, obyčajní ľudia si mýlili Wall Street s kasínom a zdalo sa, že nič nedokáže zastaviť vlnu prosperity. Veľká Depresia, ktorej najhoršie obdobie trvalo štyri roky a ďalších dvadsať trvalo zotavenie akciového trhu, vyliečila z ilúzie bezstarostnosti každého.
