Arabský svet v Perzskom zálive si dlhé roky užíval výhody ropného bohatstva — bez daní, so štedrými dotáciami a výplatami, ktoré cudzincom pripadali ako z iného sveta. Omán však teraz túto roky nedotknutú paradigmu láme. Ako prvý štát v regióne plánuje zaviesť daň z príjmu fyzických osôb.
Podľa nedeľného kráľovského dekrétu sultána Haithama bin Tárika Al Saída sa od roku 2028 začne vyberať päťpercentná daň z ročných príjmov nad 42-tisíc ománskych rijálov (približne 109-tisíc dolárov). V krajine, kde žije zhruba päť miliónov obyvateľov, sa táto daň dotkne len približne jedného percenta populácie. Rozhodnutie Ománu zaviesť daň z príjmu fyzických osôb je súčasťou jeho strednodobého fiškálneho programu spustené v roku 2020, ktorého cieľom je dosiahnuť 15 percent HDP z neropných príjmov do roku 2030 a 18 percent do roku 2040.
Aj napriek tomu ide o precedens, ktorý by mohol otriasť zaužívanými pravidlami v celom regióne.
„Nie že by bolo päť percent príliš veľa,“ hovorí daňový poradca Thomas Vanhee z Dubaja. „Ale pre niektorých je aj každý halier príliš veľa.“ Podľa neho sa viacerí bohatí obyvatelia Ománu už dnes zamýšľajú, či nepresunú svoj domov do iného štátu Perzského zálivu.
V súčasnosti žiadna z ostatných krajín GCC – Rady pre spoluprácu arabských štátov Perzského zálivu – daň z príjmu fyzických osôb neuplatňuje. Patria sem Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Kuvajt a Katar, kde sú zárobky obyvateľov stále úplne oslobodené od dane.
Historicky si krajiny GCC udržiavali daňovo-benevolentnú politiku bez dane z príjmu pre fyzické osoby. Tento trend sa však mení, keďže krajiny ako Omán sa snažia diverzifikovať svoje príjmové toky nad rámec ropy, znížiť verejný dlh a riešiť fiškálne deficity, najmä po obdobiach nízkych cien ropy. Zatiaľ čo daň z príjmu fyzických osôb chýbala, niekoľko štátov GCC už zaviedlo iné formy zdaňovania. Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty zaviedli DPH v roku 2017, pričom Bahrajn nasledoval ich príklad. Počiatočná sadzba bola päť percent, hoci Saudská Arábia zvýšila svoju sadzbu na 15 percent v roku 2020.
Daňová lavína
Ak Omán svoj plán dotiahne do konca, môže to byť len začiatok. „Očakávam, že ostatné štáty GCC si po zavedení dane v Ománe znova sadnú nad svoje daňové politiky,“ dodáva T. Vanhee.
Dlhé roky financovali štáty v zálive verejné výdavky priamo z predaja ropy a plynu. Ale volatilné ceny, rozpočtové deficity a hmlistá budúcnosť fosílnych palív nútia vlády hľadať stabilnejšie zdroje príjmov. Saudská Arábia napríklad uvažovala o zdanení zahraničných pracovníkov, iní zvažovali daň z remitencií.
Omán má podľa oficiálnych údajov 1,8 milióna zahraničných robotníkov, teda viac ako tretinu populácie. Krajina vyváža najmä ropu a minerály, pričom je najväčším producentom ropy na Blízkom východe mimo OPEC. Jeho ropné zásoby sa odhadujú na 20 až 25 rokov, no bez nových objavov.
No zároveň má najnižší HDP na obyvateľa spomedzi arabských krajín Zálivu — len 22-tisíc dolárov (údaj Svetovej banky za rok 2023). Až 85 percent príjmov štátu môže v niektorých rokoch pochádzať práve z predaja ropy.
V auguste 2023 dosiahli čisté príjmy z ropy približne 4,145 miliardy ománskych rijálov (asi 10,8 miliardy dolárov), čo predstavuje významnú časť z celkových verejných príjmov 7,92 miliardy rijálov (20,6 miliardy dolárov) za toto obdobie. Ropný export Ománu tvorí takmer 59 celkového exportu a približne 49 percent HDP Ománu. Táto vysoká závislosť robí krajinu zraniteľnou voči výkyvom cien ropy na svetových trhoch, ktoré priamo ovplyvňujú štátny rozpočet a ekonomickú stabilitu.
Vízia 2040: menej ropy, viac reformy
Omán sa preto púšťa do reformného ťaženia. „Daň je novým zdrojom na diverzifikáciu príjmov verejných financií,“ vyhlásil minister hospodárstva Mohammed Al Saqri. Zároveň má podľa neho „znižovať riziká spojené so závislosťou od ropy ako hlavného zdroja príjmu“. Sultán Haitham už niekoľko rokov presadzuje program ekonomických a verejných reforiem s názvom Vízia 2040.
Vyspelé demokracie sa spoliehajú na dane ako stabilný zdroj príjmov, ktorý financuje verejné služby a podporuje demokratickú zodpovednosť. Podľa teórie tzv. „prekliatia zdrojov“ majú krajiny závislé od príjmov z prírodných zdrojov často nižšie daňové príjmy a slabšie demokratické inštitúcie, pretože príjmy z ropy znižujú potrebu zdaňovať obyvateľstvo, čím oslabujú sociálnu zmluvu medzi štátom a občanmi. Zavedenie dane z príjmu v Ománe možno vnímať ako snahu prelomiť tento vzorec a vytvoriť vyváženejší fiškálny systém, ktorý si vyžaduje širšiu angažovanosť občanov.
Zavedenie dane z príjmu, akokoľvek symbolickej, je zatiaľ najvýraznejším gestom: Omán dáva najavo, že éra bez daní sa končí. Otázkou teraz je, kto ho bude nasledovať.
