Ako vznikajú peniaze? Tvorí ich štát prostredníctvom centrálnej banky? Sú komerčné banky len sprostredkovateľmi peňazí, vyberajú vklady a poskytujú úvery? Alebo hrajú úlohu pri ich tvorbe? Zo starších vydaní Ekonómie od Samuelsona sme sa dozvedeli, že  banky peniaze „multiplikujú“. Novšie vydania ale tvorbe peňazí venujú čoraz menší priestor. Väčšina najnovších ekonomických učebníc pristupuje k bankám ako k finančným sprostredkovateľom a otázke tvorby peňazí sa nevenuje. V posledných rokoch ale niektoré centrálne banky začali prostredníctvom svojich publikácií  informovať o tom, že sú to práve komerčné banky, ktoré tvoria väčšinu peňazí v obehu. Bank of England dokonca tvrdí, že všeobecne zaužívaná predstava o multiplikovaní peňazí bankami je chybná. Kde je pravda?

K lepšiemu pochopeniu tvorby a mechanizmu distribúcie peňazí do obehu neprispieva ani skutočnosť, že druhov peňazí je hneď niekoľko. Vznik a distribúcia elektronických peňazí sa odlišuje od vzniku a mechanizmu, akým sa do obehu dostávajú mince a bankovky. A aby to všetko nebolo až také jednoduché, elektronické peniaze, s ktorými sa stretávame napríklad pri platbách bankovou kartou, nie sú tie isté elektronické peniaze, ktoré používajú komerčné banky na transakcie medzi sebou, respektíve s centrálnou bankou. Tento článok sa zaoberá peniazmi, s ktorými sa realizuje najväčší objem transakcií v ekonomike - elektronickými peniazmi.

Zdalo by sa, že otázka tvorby peňazí bola už dávno zodpovedaná. Pátranie po vzniku peňazí a úlohe, akú pri ich tvorbe zohráva štát, centrálne alebo komerčné banky, ale odhalí priepastné rozdiely, ktoré medzi ekonómami stále pretrvávajú. To platí nielen pre ekonómov – teoretikov, ale i pre bankových expertov s dlhoročnou praxou. Táto skutočnosť je zarážajúca, veď z účtovnej praxe bánk je možné bez akýchkoľvek pochybností identifikovať, či sa jedná  o tvorbu peňazí, multiplikovanie alebo len o ich sprostredkovanie. Ide pritom o kľúčovú otázku so zásadným dopadom na chápanie ekonomickej reality a tvorbu ekonomických modelov. Do histórie sa zapísal fakt, že mainstreamoví ekonómovia neboli schopní predpovedať ekonomickú krízu 2008. Môžeme teda predpokladať, že ekonomické modely, ktoré používali a stále používajú, sú chybné? Je chyba práve v chápaní tvorby peňazí a úlohy bánk?

Na rozlúštenie „záhady“ tvorby peňazí sa podujal profesor bankovníctva Richard Werner. Jeho dva experimenty na pôde banky Raiffeisen vo Wildenbergu, sú jediné svojho druhu vykonané v praxi. Prečo je prof. Werner jediným vedcom, ktorý empiricky skúma tak zásadnú otázku, zatiaľ čo sa ostatní pohybujú iba v teoretickej rovine, je témou na ďalší článok. Aby mohol zmapovať postupy a kroky, ktoré banka vykonáva pri poskytovaní úveru, si požičal 200 tisíc eur. Experimenty prebiehali za účasti viacerých pozorovateľov a televíznych kamier BBC. Jeho zistenia by bolo možné vyvrátiť len za predpokladu, že by sa podarilo dokázať, že riadne auditované postupy tejto banky sú chybné a nie sú v súlade s účtovnými štandardmi. O výsledku experimentov o chvíľu.

V súčasnosti existujú tri základné teórie fungovania bánk a vzniku peňazí. Každá z nich bola v určitom čase „mainstreamová“ a prikláňala sa k nej väčšina významných ekonómov. Niektorí, ako napríklad John Maynard Keynes, zmenili počas svojho života názor, a to hneď dvakrát. Priklonili sa k väčšine a preferovali teóriu, ktorá bola v danom čase „vedeckým konsenzom“ alebo konsenzus pomáhali sami vytvárať.

Od konca 19 storočia až do cca 30. rokov 20. storočia prevládala takzvaná teória tvorby kreditu (credit creation). Táto teória tvrdí, že peniaze vznikajú v bankách bez dodania externých zdrojov – zvnútra (endogénna teória vzniku peňazí) – poskytovaním úverov. Banky požičiavaním tvoria peniaze (kredit) z ničoho (out of thin air), pričom je tento akt dvojstranným vzťahom medzi bankou a klientom banky. Pred poskytnutím úveru nie je nutné, aby banka prijala vklady, či už od sporiteľov alebo od centrálnej banky. Peniaze potom zanikajú splácaním istiny.

Od 30. do zhruba 60. rokov minulého storočia vystriedala teóriu tvorby kreditu teória frakčného bankovníctva. Ekonómovia upustili od názoru, že banky môžu tvoriť peniaze individuálne. Tie môže, podľa teórie frakčného bankovníctva, tvoriť iba systém bánk ako jeden celok – opakovaným požičiavaním vkladov – multiplikovaním. Samotná banka je vnímaná iba ako sprostredkovateľ. To znamená, že pred poskytnutím úveru je nutné, aby najprv prijala vklady. Podľa modelu peňažného multiplikátora, prvotné vklady sú dodávané do systému komerčného bankovníctva centrálnou bankou. Niektorí zástancovia tejto teórie (napríklad David A. Alhadeff: „The Rise of Commercial Banking“, 1954) pripúšťali možnosť, že i jedna banka dokáže tvoriť peniaze v prípade, ak je táto banka na trhu dominantná a väčšina pôžičiek sa v nej recykluje v podobe vkladov. Navyše niektorí ekonómovia (napríklad Chester A. Phillips: „Bank Credit“, 1920) súhlasili s tým, že ak všetky banky v systéme spoločne zvyšujú objem úverovania, potom nie je expanzia peňazí do obehu obmedzená množstvom rezerv tvorených centrálnou bankou.

Napokon od 60. rokov minulého storočia prakticky až doteraz ovládla ekonomický mainstream teória finančného sprostredkovania. Tá hovorí, že banky sú iba finančnými sprostredkovateľmi, či už na úrovni jednej banky alebo kolektívne. Banky prijímajú vklady a iba následne môžu poskytovať úvery. V tejto činnosti sa v ničom neodlišujú od iných finančných sprostredkovateľov. Ku tvorbe peňazí teda nedochádza v bankách jednotlivo a ani v systéme bankovníctva ako celku. Všetky peniaze sú do komerčných bánk dodávané „zvonka“ (exogénna teória vzniku peňazí).

Aká je skutočnosť fungovania bánk a dá sa s istotou potvrdiť jedna z troch spomínaných teórií, a zároveň ostatné vyvrátiť? Logické by bolo predpokladať, že s postupom času sa ekonómovia budú približovať k lepšiemu chápaniu skutočnosti. Podľa zistení R. Wernera sa ale zdá, že opak je pravdou. Obe štúdie, ktoré si môžete prečítať v anglickom jazyku tu a tu, potvrdzujú správnosť teórie tvorby kreditu, t.j. tvorby peňazí v bankách a vyvracajú zostávajúce teórie. Werner zároveň potvrdzuje aj tvrdenia viacerých centrálnych bánk o vzniku peňazí (už spomínanej Bank of England, a centrálnej banky Nemecka - Bundesbank). Banky pri tvorbe peňazí požičiavaním nie sú limitované takmer ničím (z časti bazilejskými pravidlami o kapitálovej primeranosti, ale tie sa dajú obchádzať), iba ochotou štátu, firiem a jednotlivcov sa zadlžovať. Keďže nijak inak ako na dlh sa nové peniaze do obehu nedostanú a peniaze sú veľmi potrebné (dopyt po peniazoch ďaleko prevyšuje ich ponuku), je ochota zadlžovať sa vysoká a stáva sa skôr nevyhnutnosťou. Banky pri požičiavaní navyše nemusia čakať na vklady či už od centrálnej banky alebo vkladateľov a nie sú ani limitované výškou rezerv na účtoch v centrálnej banke. Objem rezerv, respektíve % povinných minimálnych rezerv, nie sú nástrojmi ovplyvňovania objemu peňažnej zásoby centrálnou bankou. Pri tvorbe peňazí ide výlučne o vzťah medzi bankou a jej klientom.

Výsledok experimentu profesora Wernera, ktorý potvrdil teóriu tvorby kreditu, bude treba pretransformovať nielen do správne zvolených nástrojov monetárnej politiky, ale i do učebníc ekonómie a tvorby ekonomických modelov. Bude treba zbaviť sa predstavy o bankách ako o finančných sprostredkovateľoch a začať vnímať ich skutočnú funkciu, ktorou je tvorba peňazí.