Zúfalá snaha o vlastné zviditeľnenie, uchopenie  akejsi odborárskej pseudoagendy a zakrytie svojho narastajúceho mindráku z prehlbujúcej sa  nereprezentatívnosti  odborov doviedli ich predákov až k vygenerovaniu azda ich doteraz najväčšieho nezmyslu - referenda o znížení týždenného pracovného času bez zníženia mzdy. No a aby bola táto hlúposť úplne dokonalá, tak  plánované referendum má znížiť aj nový ročný limit nadčasov zo súčasných 150 na 80.

 Ak by títo pouliční experti sociálneho monológu vo svojom živote niekedy zamestnávali čo i len jeden mesiac čo i len jedného zamestnanca alebo ak by boli naozaj odkázaní na peniaze ktoré si zarobia rovnicou - čím viac pracujem tým viac zarábam, tak by im takýto nezmysel nikdy nemohol napadnúť.

 Nie je možné, aby nejakí Gazdíkovci, Mojšovci či Machynovci (reprezentujúci už prakticky úplne zdecimovanú členskú základňu) vymysleli, za svojimi zelenými odborárskymi stolmi, novú cenu práce a tú nadiktovali zamestnávateľom, z ktorých už dnes mnohí aj tak bojujú o ekonomické prežitie svojich podnikov z dôvodov existencie lacnej pracovnej sily z východu. Návrh, ktorý v samej podstate znamená plošné zvýšenie hodinových miezd o 12,5% na základe referenda už hraničí so sabotážou a je jednoznačne namierený na zmenu trajektórie rastu, po ktorej sa Slovensko opäť nádejne vydalo.

 To, že tento návrh podporuje strana Smer, nie je len logickým dôsledkom existujúcich zmluvných vzťahov medzi touto stranou a KOZ, aj keď je zrejmé, že toto dokonca ani Smer v skutočnosti nemôže myslieť vážne. Bola by to jednoducho len  škoda takýto populistický návrh nepodporiť. Veď všetko, čo môže radikalizovať nálady v spoločnosti, sa v politickom boji akejkoľvek opozícii vždy  hodilo a hodí.

 Osobne som sa zúčastnil rokovaní pracovnej komisie k Zákonníku práce (ZP) a z postojov zástupcov odborov bolo úplne zrejmé, že im o žiadny sociálny dialóg, či nebodaj odbornú diskusiu vlastne ani nikdy nešlo. Odborári hneď v úvode rokovaní protestovali proti akýmkoľvek zmenám ZP napriek tomu, že jedným dychom priznali, že ani  nepoznajú obsah pripravovaných zmien. A tak odborná diskusia skončila naozaj skôr, než začala.  Ona je totiž  o argumentoch,  hľadaní riešení a kompromisoch a ulica je o píšťalkách, megafónoch, médiách, primitívnom zviditeľňovaní a obhajovaní svojej revolučnej odborárskej existencie. Takže  ich voľba je jasná – pouličný marketing a referendový event.

 Odhliadnúc od skutočnosti, že na Slovensku má akékoľvek referendum len minimálnu šancu na úspech, neverím, že by si Slováci začali píliť konár pod vlastnými zadkami a riskovali masívny exodus investorov a s tým spojené zvýšenie nezamestnanosti, kedy by už tým  dvadsiatim, či dvadsiatim piatim percentám nezamestnaných bolo úplne jedno, či bude pracovný čas 40, 35 alebo hoci aj 20 hodín.

 Problémom však je, že vidina referendovej viagry je pre odborových predákov, strácajúcich svoj vplyv, takým silným pokušením, že dať im po prstoch bude stáť pomerne veľa energie a tá potom môže   chýbať niekde inde v proreformnom úsilí alebo pri vysvetľovaní nezmyselnosti možného budúceho návrhu, keď  Gazdíkovci prídu s rovnako hlúpou referendovou otázkou o tom, či Slováci súhlasia s povinným padaním pečených holubov rovno do huby.