Snaha vlády dosiahnuť vyrovnaný, či dokonca prebytkový rozpočet, je všeobecne prijímaná pozitívne, aj napriek obave, že štát bude vyrovnane hospodáriť na úkor škrtania sociálnych výdavkov. No v časoch, keď sa „ekonomike darí“, je predpoklad, že pri udržaní nezmeneného štandardu sociálnych služieb by sa mohol sľub vyrovnaného hospodárenia naplniť. Mali by sme ale trvať na jeho splnení?
Na prvý pohľad by sa zdalo, že áno. Každý daňový poplatník sa poteší, že sa štát ďalej nezadlžuje a že sa mu v prípade prebytkového hospodárenia môže dariť dlhové zaťaženie postupne znižovať. Nižšie dlhové zaťaženie ide predsa ruka v ruke s nižšími daňami. Navyše, zdá sa byť len rozumné v časoch ekonomického rastu hospodáriť s prebytkami, aby sme sa pripravili na horšie časy, kedy sa vytváraniu deficitu nebude dať vyhnúť.
Na problematiku zodpovedného hospodárenia a vytvárania dlhu je nutné sa pozrieť aj s prihliadnutím na náš peňažný systém. Je zrejmé, že ten je založený na dlhu (v angl. jazyku debt-based alebo credit-based), t.j. tvorba peňazí je spojená s tvorbou dlhu. Posledné roky významnú osvetu o tom, ako funguje tvorba peňazí v ekonomike, robí Bank of England (Money creation in the modern economy, Money in the modern economy: an introduction), ale pridávajú sa aj ďalšie centrálne banky – Bundesbank (How money is created, The role of banks, non-banks and the central bank in the money creation process), Norges Bank (Speech by Deputy Governor Jon Nicolaisen, 25 April 2017.), ECB (What is money?). Takmer všetky peniaze sa do obehu dostali tak, že si ich niekto požičal od banky. Peniaze sú prísľuby ich budúceho splatenia (sú formou IOY), inak povedané bez dlhu by peniaze v obehu jednoducho neboli. Čo z toho vyplýva?
Čím je ekonomika vyspelejšia, tým viac peňažných transakcií sa v nej realizuje, a tým viac peňazí na realizáciu týchto transakcií (ak sa nezvýši rýchlosť obehu peňazí) potrebujeme. Čím viac je však peňazí v obehu, tým je celkové dlhové zaťaženie (súkromný aj verejný dlh) krajiny väčšie. Je možné, aby štát výrazne okresal svoje dlhové zaťaženie. Ak však nechce spôsobiť prudkú defláciu, musí sa dlhové zaťaženie preniesť na súkromný sektor. Znižovanie verejného aj súkromného dlhu naraz by znamenalo znižovanie objemu peňazí v obehu. To by vyvolalo recesiu, depresiu, až úplný rozklad ekonomiky. Inak povedané, niekto si peniaze do obehu požičať musí. Ak to nebude štát, budú to obyvatelia a firmy.
Má význam vytvárať dlhové brzdy a tlačiť na vyrovnané či prebytkové hospodárenie štátu, a zároveň nemať pod kontrolou súkromný dlh? Na súkromný dlh sa stále zabúda napriek tomu, že je to práve súkromný dlh, ktorý spôsobil poslednú finančnú krízu. Obrovské zadĺženie obyvateľstva, hlavne prostredníctvom hypoték, je časovanou bombou aj dnes. Je len otázkou času, kedy sa ukáže, koľko úverov je nesplatných. Bude „bail in“, záchrana bánk na úkor ich akcionárov a veriteľov (teda aj vkladateľov), politicky schodným riešením? Možno na periférii eurozóny áno, bližšie k Nemecku asi nie. Nakoniec bude musieť nesolventné banky sanovať štát. Z dlhu súkromného sa razom stane dlh štátny, ako napr. pred necelými desiatimi rokmi v Írsku. Pod hrozbou úplného zastavenia chodu ekonomiky pôjdu všetky pravidlá o zodpovednom hospodárení bokom.
O vyrovnanom rozpočte, rôznych dlhových brzdách, znižovaniach deficitov štátneho dlhu je dobré diskutovať v širšom kontexte – s prihliadnutím na realitu nášho peňažného systému. Riešením bude dostať pod kontrolu dlh, nielen štátny, ale hlavne súkromný. To bude vyžadovať oddelenie vzniku peňazí od vzniku dlhu, alebo aspoň zavedenie striktných úverových pravidiel (eliminovanie tvorby neproduktívnych úverov - str. 31, Kvantitatívna teória kreditu, Werner). Inak sme neustále v začarovanom kruhu, z ktorého niet úniku.
