Meranie korupcie a politických konexií  cez prieskumy verejnej mienky je síce užitočný, ale často nepresný nástroj. Na reči o veľkosti úplatkov a rozšírenosti tohto javu v spoločnosti sa dá spoľahnúť len do istej miery. Ako novinár v časopise, ktorý sa živí aj kauzami, si toho o korpucii a politických konexiách vypočujem toľko, že dá námahu nebyť absolútne paranoidný. Keby sme mali vychádzať len z rečí, jediný záver by bol, že na Slovensku kradnú na úradoch všetci. Od ministrov po vrátnikov.

Historky o korupcii si v biznis sfére žijú vlastným životom. To, že Jani berie 20 percent, má hodnotu empirického faktu. Rovnako ako to, že bez sponzorov Smeru sa v zdravotníctve nekúpi ani ihla. Nechcem tým povedať, že ide o báchorky. Jani berie veľa a v zdravotníctve sa ohromne kradne. No existuje riziko, že podobné krčmové vnímanie napokon vyústi do rezignácie typu: aj tak kradnú všetci. Našťastie, existuje niekoľko nástrojov, ktoré pomáhajú problematiku očistiť o lacné reči.

Jeden z nich je, samozrejme, odhaľovať konkrétne veľké prípady, čo je práca pre novinárov. Druhý je pokúsiť sa pozrieť na problém širšie, čo je práca pre ekonómov. Zaujímavý text o vyhľadávaní renty a politických konexiách na taliansky spôsob nedávno publikovali Federico Cignano a Paolo Pinotti. Pozreli sa, ako sa vyvíja ziskovosť firiem, ktoré sú podľa záznamov v obchodných registroch spojené s miestnymi alebo celoštátnymi politkmi:

" Zisky firiem zaznamenali výrazný nárast (v priemere približne o 5%) hneď ako firma získala konexie a analogicky sa znížili, keď sa prepojenie skončilo. Tento výsledok je v súlade s kladnou prémiou, ktorú finančné trhy prisudzujú cenám akcií prepojených firiem."

Niečo podobné, navyše zábavnou formou, rozoberajú v knihe Economic Gangsters Raymond Fisman a Eduard Miguel. Zaoberali sa napríklad reakciou cien akcií spriaznených firiem na zdravotný stav skorumpovaného indonézskeho diktátora Suharta. Na základe toho odhadli, že politické konexie majú cenu zlata - presnejšie 25 percent trhovej hodnoty firiem prepojených s režimom.

Vždy, keď čítam podobné zaujímavé štúdie zo zahraničia, rozmýšľam, čo robia tie desaťtisíce študentov, doktorandov, docentov a profesorov na slovenských ekonomických školách. O užitočnosti a aktuálnosti podobnej štúdie o Slovensku nepochybujem.

P.S. Odchádzam na dovolenku, takže Knihožrútov blog bude trochu oddychovať. Ale Patrik Garaj budúci týžden napíše recenziu novej knihy Chrisa Andersona: Free. Uvidíme sa v septembri.