Minimálna mzda je opäť horúcou témou politikov. Tento rok sa dokonca dostala do zoznamu druhého sociálneho balíčka. Pre politikov je neuveriteľne lákavé ju zvyšovať pre jej dobre znejúci a vznešený zámer. Pre ekonómov je lákavé ju kritizovať pre jej negatívne dôsledky dobre podchytené v ekonomických teóriách. Problémom verejnej diskusie je však zamieňanie skutočného obsahu s pocitmi, a preto je žiadúce zmeniť jej rámcovanie – v skutočnosti ide o zákaz pracovať; stranami „konfliktu“ nie sú zamestnanci a zamestnávatelia, ale zamestnanci a nezamestnaní; a skutočnou minimálnou mzdou je nula, ktorú poberajú nezamestnaní. Ľudia (politici a voliči) často nekonzistentne pristupujú k svojím úvahám o minimálnej mzde, alebo že dokonca minimálna mzda robí problémy aj tým najpovolanejším – ekonómom. V tejto analýze upriamim pozornosť na fakt, že minimálna mzda je bezradný politický nástroj. Tam, kde môže pomôcť, ju netreba a tam, kde ju treba, pomôcť nedokáže.
Aj napriek popísaným negatívnym účinkom minimálnej mzdy, existuje teoretická možnosť, kedy sa nemusia prejaviť. Teda, že minimálna mzda pomôže tým, ktorým má - sociálne slabším zamestnancom a zároveň nebude tlačiť na ich prepúšťanie. Takáto situácia môže nastať v momente, keď je na trhu práce prítomný tzv. monopson. Teda dostatočne ziskový monopol na strane dopytu (po práci) – jediný zamestnávateľ v danej oblasti. V takejto situácii je možné, že dopyt po práci bude neelastický. To znamená, že zamestnávatelia nebudú reagovať na zvýšenie nákladov práce prepúšťaním, alebo budú reagovať len vo veľmi obmedzenej miere. Dôvodom je, že sa im stále – aj napriek zvýšeným nákladom na prácu - oplatí zamestnávať daný počet ľudí. V takejto situácii minimálna mzda znižuje potenciálnu medzeru medzi hraničným diskontovaným produktom zamestnanca (to čo vytvorí pre zamestnávateľa) a jeho mzdou (to čo dostane od zamestnávateľa)1.
Takýto ideálny stav však v reálnej ekonomike prakticky nikdy nenastáva. Jeho náznaky môžeme sledovať, keď do podkapitalizovanej krajiny vstúpi investor z vysoko kapitálovo náročného odvetvia, napr. automobilový priemysel na Slovensku. V rámci tohto odvetvia je možné, že silné postavenie niekoľkých producentov na trhu práce a zároveň vysoká produktivita zamestnancov daná kapitálovou výbavou, skutočne povedú k situácii, kedy bude existovať vyššie popísaná medzera. Táto medzera znamená, že rast minimálnej mzdy do určitej miery a v tomto odvetví nutne nemusí viesť k prepúšťaniu zamestnancov, t.j. dopyt zamestnávateľa po zamestnancoch bude neelastický. Inak povedané správne stanovená minimálna mzda tu dokáže splniť svoj prísľub a redistribuovať zdroje zo zisku zamestnávateľov do miezd zamestnancov.
Problémom tejto úvahy je, že trh práce funguje aj v týchto odvetviach a aj napriek existencii spomínanej medzery zamestnanci v nich poberajú priemerne alebo až nadpriemerné mzdy. Priemerná mzda v automobilovom priemysle dosiahla v minulom roku výšku 1 164 eur (Štruktúra miezd v SR 2014, Výroba motor. vozidiel). Je preto jasné, že minimálna mzda ako nástroj pomoci sociálne slabším zamestnancom, je v tomto odvetví takmer2 bezpredmetná a zbytočná.
Pozrime sa však na odvetvia, kde by minimálna mzda potenciálne mohla pomôcť. Teda odvetvia, kde sú priemerné mzdy hlboko pod tými za celé hospodárstvo. Patria sem predovšetkým odvetvia ako ubytovacie služby a hotelierstvo, reštauračné služby a stravovanie, ich prehľad je v tabuľke.
Tabuľka 1: Priemerná hrubá mesačná mzda podľa ekonomických činností ako % z hrubej priemernej mzdy za celé hospodárstvo za rok 2014 (v eurách)
Zdroj: Štruktúra miezd v SR, ŠÚSR
V týchto odvetviach sú však nielen relatívne nízke priemerné mzdy, ale navyše je ich distribúcia nahustená v blízkosti dnes existujúcej minimálnej mzdy. Na grafoch 1,2, a 3 môžete vidieť distribúciu miezd v stavebníctve, hotelierskych a reštauračných službách a v maloobchode (2013).
Graf 1: Distribúcia miezd za odvetvie stavebníctvo:
Graf 2: Distribúcia miezd za odvetvie hotely a reštaurácie:
Graf 3: Distribúcia miezd za odvetvie maloobchod:
Zdroj: Údaje poskytnuté IFP na základe dát Sociálnej poisťovne
V uvedených odvetviach tak existuje potenciál na pomoc ľudom s nízkymi mzdami. Problém je, že tento potenciál ostane nenaplnený. Ide totižto o odvetvia, ktoré sú silno konkurenčné, t.j. existuje v nich silná konkurencia medzi podnikateľmi a zároveň nie sú až tak kapitálovo náročné, t.j. hraničný diskontovaný produkt zamestnancov nedosahuje výšky napr. spomínaného automobilového priemyslu. Vyššie diskutovaná medzera medzi produktivitou zamestnancov a ich mzdami je tak v prípade týchto odvetví konkurenciou zúžená na minimum. Preto akékoľvek zvyšovanie minimálnej mzdy bude mať za následok negatívny zásah do krehkých kalkulácií týchto podnikateľov. A naplnenie klasickej predikcie ekonómov – rast nezamestnanosti.
Ak sa pozrieme ešte raz na vyššie spomínané grafy distribúcie miezd, malo by byť každému zrejmé, že tieto odvetvia sú extrémne citlivé na zvyšovanie minimálnej mzdy, keďže veľká časť zamestnancov poberá mzdy v jej blízkosti a ide o vysoko konkurenčné odvetvia, kde sa nedajú očakávať nejaké vysoké ziskovosti. Sú to však práve tie odvetvia, ktorých zamestnancom by obhajcovia minimálnej mzdy chceli najviac pomôcť. Pritom im paradoxne najviac ublížia.
O rozsahu negatívnych dôsledkov minimálnej mzdy nám môže pomôcť urobiť si predstavu počet ľudí, ktorí pracujú v týchto „ohrozených“ odvetviach. V stavebníctve je to vyše 130 000, v ubytovacích a stravovacích službách 102 400 a v maloobchode pracuje tiež vyše 100 000 zamestnancov. Práca týchto státisícov ľudí je každoročne ohrozovaná zvyšovaním minimálnej mzdy.
Ak však niekto stále pochybuje o negatívnych dopadoch minimálnej mzdy a je presvedčený, že neprinesie negatívne dôsledky v týchto odvetviach, tvrdí inými slovami, že: buď v nich podnikajúci zamestnávatelia dosahujú nezvyčajne vysoké zisky (existuje značná medzera medzi produktom a mzdou zamestnancov) alebo že títo zamestnávatelia nevedia dostatočne efektívne podnikať v ich odvetviach. Tak či onak, takýto človek je presvedčený o existencii nevyužitej ziskovej príležitosti.
A preto namiesto lobovania za zvyšovanie minimálnej mzdy, by mal isť s kožou na trh a začať podnikať či už v stavebníctve, maloobchode, hotelierstve alebo v reštauračnom biznise a ukázať, ako dokáže zvýšiť mzdy svojím zamestnancom a aj napriek tomu prevádzkovať ziskový biznis. Takýto postup má hneď niekoľko výhod oproti zákonom prijatej minimálnej mzde. Ak tento človek náhodou nemá pravdu a v týchto odvetviach skutočne nie je možné zvyšovať mzdy bez prepúšťania, tak jeho omyl negatívne zasiahne len jeho biznis. Naopak ak sa pokúsi túto svoju predstavu pretlačiť politickou cestou, môže ohroziť pracovné miesta množstva ľudí. Na druhej strane ak sa ukáže, že má pravdu, zamestnanci dostanú vyššiu mzdu tak a všetci budú spokojní.
Zvyčajne sa kritici minimálnej mzdy pozerajú na ponuku práce a tam poukazujú na negatívne dôsledky jej zavádzania. Správne odkazujú na fakt, že sú to predovšetkým mladí, nízko-kvalifikovaní a diskriminovaní jednotlivci, na ktorých minimálna mzda najťažšie dopadá. V tomto článku bol zvolený prístup z opačnej strany a pozreli sme sa skôr na dopytovú stranu. Odvetvia s vysokou kapitálovou výbavou, vysokou priemernou mzdou a menej konkurenčným prostredím zasahuje minimálna mzda menej ako odvetvia, kde je menšia kapitálová vybavenosť a vysoká konkurencia, ktorá tlačí ziskovosť relatívne nízko a mzdy sú podpriemerné. Preto minimálna mzda tam kde funguje, je zbytočná a tam, kde ju je treba, nefunguje. Minimálna mzda je tragický nástroj sociálnej pomoci.
To sú pravdepodobne aj dôvody, prečo bola v USA federálna minimálna mzda v roku 1938 schválená s množstvom výnimiek a netýkala sa zďaleka všetkých odvetví. Netýkala sa poľnohospodárstva (v ktorom v 30. rokoch pracovalo skoro 20 % zamestnancov USA) a maloobchodu. Celkovo sa vzťahovala minimálna mzda iba na 20 % pracovnej sily USA. Dokonca aj dnes sa federálna minimálna mzda v USA nevzťahuje na maloobchodné firmy, ktoré nedosahujú vyššie tržby ako 500 000 USD, servírky, ktoré dostávajú prepitné, či niektorých pracovníkov v poľnohospodárstve. Množstvo výnimiek a prechodné obdobia schválila nedávno aj nemecká vláda pri prijímaní minimálnej mzdy. Odhodlali by sa na niečo podobné aj slovenskí politici?
1Aj tu má však minimálna mzda svoje náklady. Cenová regulácia totižto stále skresľuje jeden z najdôležitejších cenových signálov v ekonomike – zisk. V hospodárstve s takto fungujúcou minimálnou mzdou sa tak môže stať, že kapitál bude použitý na produkciu spotrebiteľmi menej žiadaných tovarov a statkov. Inak povedané, produkovať sa budú len tie statky, ktoré vytvoria dostatočný zisk na úhradu vyšších miezd.
2Na Slovensku máme 6 pásiem minimálnej mzdy zohľadňujúcich náročnosť pracovného miesta, najvyššie pásmo dokonca definuje plat riaditeľa firmy. Mzdy v automobilovom priemysle sú však pravdepodobne na všetkých úrovniach vyššia, ako stanovuje zákon.
Róbert Chovanculiak
