Dôchodkový systém zavedený na Slovensku reformami v roku 2004 sa prezentuje ako zásluhový systém. Malo by to znamenať, že čím vyššie platby počas svojho pracovného života občan a jeho zamestnávatelia odvedú, o to vyšší dôchodok občan na staré kolená dostane. A naopak.

Každý, kto sa o dôchodkový systém zaujíma, vie že v skutočnosti nemožno hovoriť o plne zásluhovom systéme. Náš súčasný systém obsahuje aj prvky solidarity. A tie možno rozdeliť na "otvorene definované" a "rafinovane skryté".

Otvorene definované prvky solidarity sú dva. Prvým je spôsob úpravy tzv. priemerného osobného mzdového bodu, platný v prechodnom období do roku 2014. Občania, ktorí počas svojho života platili odvody nižšie, ako bol celoslovenský priemer, majú k dôchodku určitú sumu pridanú a naopak občanom, ktorí platili nadpriemerné odvody, sa dôchodok o istú sumu zníži.

Druhý prvok solidarity si môžu "pochvaľovať" tí, čo platia vysoké odvody. Dôchodok sa im počíta tak, že suma odvodov zaplatená z príjmu vyššieho ako trojnásobok celoslovenského priemeru sa im jednoducho nezapočíta.

Oba tieto nástroje solidarity sú jednoznačne definované v zákone o sociálnom poistení a sú informovanej verejnosti dostatočne známe. Vôbec sa však nehovorí o ďalších prvkoch, rafinovane ukrytých v zákone "medzi riadkami".

Trochu odbočme - v tomto týždni doznela aférka okolo nesprávneho výkladu zákona zo strany Sociálnej poisťovne. Šlo o spor, či sa od 1. januára 2009 poistné do Sociálnej poisťovne počíta aj z odmeny, ktorú zamestnávateľ - ako ocenenie za niekoľkoročnú prácu - vypláca zamestnancovi pri odchode do dôchodku. Výsledok je: áno, počíta sa. A tak sa dostávame k ďalšiemu prvku solidarity. Podľa zákona je výška dôchodku ovplyvnená príjmami a odvodmi občana len za roky predchádzajúce roku, v ktorom žiada o dôchodok. Inými slovami - výška odvodov v poslednom roku - v roku v ktorom žiada o dôchodok - výšku dôchodku vôbec neovplyvňuje.

Predstavme si dvoch zamestnancov, ktorí majú za sebou úplne rovnakú pracovnú históriu, platili rovnaké odvody a obaja odchádzajú do dôchodku v septembri 2009. Jeden z nich dostane od zamestnávateľa pri odchode do dôchodku spomínanú odmenu, povedzme vo výške 1000 €. Druhý odmenu nedostane. Napriek tomu, že prvý z nich zaplatí (spolu so svojim zamestnávateľom) odvody do Sociálnej poisťovne o 331,50 € vyššie, ako ten druhý, budú mať úplne rovnaký starobný dôchodok. Z toho plynie jednoznačný záver pre prax - v roku, v ktorom občan žiada o dôchodok nemá význam "snažiť" sa zarábať veľa a vysokými odvodmi si tak zvýšiť dôchodok - práve naopak, je úplne "zbytočné" platiť vysoké odvody. To si však skoro nikto neuvedomuje a ľudia sú presvedčení (návyky z minulosti) že je to úplne naopak. Nie je.

Ďalším nešťastným ustanovením zákona, ktoré je skôr systémovou chybou než prvkom solidarity, je samotný spôsob výpočtu dôchodku. Pri výpočte dôchodku sa nezohľadní samotná "masa" zaplatených odvodov a neplatí pravidlo - čím viac si zaplatil, tým vyšší dôchodok dostaneš. Zákonom daný spôsob výpočtu, kedy sa vynásobí doba poistenia, tzv. priemerný osobný mzdový bod a tzv. dôchodková hodnota prináša paradoxy. Občan, ktorý sa v dobrej viere prihlási na dobrovoľné dôchodkové poistenie, aby si tak zvýšil svoj dôchodok, častokrát v skutočnosti len "solidárne" prispeje do systému, aby zistil, že jeho dôchodok bude nižší, ako keby poistený vôbec nebol!

Smutnosmiešne pritom je, že najsolidárnejším účastníkom dôchodkového systému sú invalidní dôchodcovia, ktorí popri poberaní invalidného dôchodku pracujú. Súčasné pravidlá hry sú také, že časti z nich sa odvody z ich pracovnej aktivity nijako neprejavia na zvýšení starobného dôchodku v budúcnosti. Alebo inak - dvaja porovnateľní invalidi, pričom jeden z nich pracuje a platí v zamestnaní či pri podnikaní odvody, druhý nepracuje a len poberá invalidný dôchodok - budú mať po dosiahnutí dôchodkového veku úplne rovnaký starobný dôchodok. Pritom ten pracujúci invalid zaplatí na odvodoch nemalú čiastku a "solidárne" z toho nebude mať vôbec nič.

Uvedené príklady sú dôkazom toho, že deklarovať v dôchodkovom systéme zásluhovosť je jedna vec, realita druhá. Poctivé by bolo nazývať systém pravým menom alebo vyššie uvedené "prvky solidarity" odstrániť zo zákona novelizáciou.  Odporúčam však neopravovať chybičky systému, ktorý je nesprávny vo svojej filozofií ale zmeniť celý systém.

Výsledkom by mal byť dvojzložkový dôchodkový systém. Prvá zložka má byť plne solidárny systém, garantujúci každému občanovi zákonom zaručený príjem v období, kedy nepracuje, respektíve z objektívnych dôvodov (dôchodkový vek) pracovať nemôže.

Druhou zložkou má byť systém založený na osobných dôchodkových účtoch, kde je zásluhovosť jednoznačná.