Keď som na pôde parlamentu otvorila tému ochrany maloletých v televíznom vysielaní, minister kultúry sa tváril, že to nie je žiadny skutočný problém. Keď sa však verejnosť pridala a môj návrh na zavedenie druhej časovej opony v diskusiách podporovala, minister nelenil a druhú časovú oponu zaviedol. Hoci mediálne predal „zlepšenie kvality televízneho vysielania“, v skutočnosti sa nič nezmenilo a situácia je dokonca občas ešte horšia.

Keď som na pôde parlamentu otvorila tému vylepšenia dostupnosti televízneho vysielania pre nepočujúcich a nevidiacich, ministrovi kultúry sa návrh nepozdával a poslanci Smeru ho bez väčšej diskusie zamietli. Potom som ministrovi na osobnom stretnutí vysvetlila situáciu okolo vysielania pre tieto skupiny obyvateľov so zdravotným postihnutím. O tom, ako niektoré televízie skryté titulky odfláknu, aké sú problémy pre licenčnú radu s monitoringom... Pozorne počúval. A navrhol, nech v témach pokračujem s tým, že si dokonca vie predstaviť, že by poslanci Smeru mohli za návrhy zahlasovať.

Prešlo pár týždňov a ukázalo sa, že minister si naozaj vie predstaviť podporu mojich návrhov. Až na to, že to platí asi len v prípade, ak to bude jeho vlastná novela zákona. Dnes sa na programe vlády objavila novela, kde sa okrem iného píše:

„...Navrhuje sa aj zavedenie nových povinností pre televíznych vysielateľov a poskytovateľov audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie poskytovať rade bližšie informácie o tom, ako plnia povinnosť zabezpečiť multimodálny prístup k svojim programom a tieto programy náležite označiť. Požadované informácie majú rade umožniť efektívnejšiu kontrolu týchto povinností a tým zlepšiť prístup k programom pre osoby so sluchovým a zrakovým postihnutím. V súvislosti so zlepšením prístupu k programom pre nepočujúcich sa v zákone bližšie charakterizujú titulky, ktoré sprevádzajú programy určené pre nepočujúcich s cieľom umožniť im kvalitnejšie sledovanie týchto programov...“.

Nie, ja nefňukám, že niekto si z tém, ktoré považujem za dôležité a ktoré dlhodobo v parlamente otváram, robí svoju agendu. Je to síce možno trochu netradičný postup, ale v konečnom dôsledku je vlastne dobré, keď niektorí vládnuci politici nemajú vlastnú agendu – dokážu tak presadzovať aspoň naše nápady. Budem im vďačná, ak pri tom zostanú, až kým nebudeme môcť naše vízie presadiť aj vlastnými silami.