Kto sledoval počas majstrovstiev Európy semifinálový futbalový duel Nemecko – Taliansko, iste si všimol rozdiel medzi „prácou“ severana a južana. Koľko precíznych a naplánovaných útočných akcií severanov, no nakoniec jeden „neúspech“. Na druhej strane uvoľnená,  bezstarostná a veselá južanská hra, plná prekvapení a dve využité šance.

Najradšej čítam myšlienky sira Richarda Bransona, pretože ak medzi analytickými a plánujúcimi Angličanmi môže vynikať svetlovlasý dobrodruh s južanskými myslením a cítením (ktorý rozdáva nevídané góly lietajúce až do stratosféry), existujú aj na Slovensku čestní a nebojácni podnikatelia, ktorí sa vedia prebiť v medzinárodnej konkurencii skúsených a organizovaných „businessmanov - plánovačov“. Takíto naši reprezentanti by mali mať spoločenské ocenenie napríklad od hlavy štátu, na ktorú tiež prispievajú.

Čo ak severan starostlivo plánuje, lebo sa bojí prípadného neúspechu a južan spontánne skúša šance, pretože nevie spraviť nič podľa plánu ?

Pred rokmi som pracoval v spoločnosti s talianskym manažmentom a slovenskými špecialistami. Na prvý pohľad priam prirodzená symbióza Južanov (Talianov s konexiami) a Severanov (Slovákov s vedomosťami). Kým táto spoločnosť nebola internacionalizovaná, vládol v nej rýdzo slovenský manažment i špecialisti, no o výrazných úspechoch sa vravieť nedalo, a to napriek špičkovej úrovni špecialistov. Problém bol zjavne v manažéroch – plánovačoch zo starých čias.

S talianskym systémom nekonečnej spontánnosti a predstieraného plánovania (asi pre navodenie dojmu poriadku pred  Slovákmi) sa spoločnosti stále výborne darí, zisky plynú materskej spoločnosti a úroveň zamestnanosti len mierne kolíše. A kľúčové faktory úspechu? Schopnosť rýchlo využiť každú šancu, ktorú trh ponúka, využívanie konexií manažmentu v prospech spoločnosti a existencia stabilného „core business-u“ s vysokou pridanou hodnotou generovanou výlučne slovenskými špecialistami. Predpokladaná životnosť spoločnosti – najmenej 40 rokov.

Položme si však dve hypotetické otázky: Ako by sa mali spomínaní slovenskí špecialisti, keby rovnako dobre pracovali napríklad v Nemecku? A ako by sa mali talianski manažéri keby rovnakým spôsobom riadili spoločnosť podnikajúcu na nemeckom trhu?

Priebežné skóre: 1:0 pre Južanov

Po prežití konskej dávky južanskej spontánnosti som sa našiel v medzinárodnej spoločnosti s nemecko-švajčiarskym manažmentom, ktorému sa slovenská „poriadnosť“ zdala byť čírou spontánnosťou a chaosom. Chvíľu som sa cítil nadšený poriadkom a systémom, ktorý tam vládol bez ohľadu na dopady na pracovnú klímu, výsledky a nasadenie slovenských a iných „južanských“ zamestnancov. Hlavné bolo hore plánovať a dole plniť plán. Už chýbala len červená hviezda na budove (bol tam však červený znak istého medzinárodného koncernu). Za poriadok na stole som mal vždy výborné hodnotenie, aj plán sa darilo plniť, a to väčšine z nás. Vždy keď sa objavovali mimoriadne šance na extra gól, vedenie nesúhlasilo. Góly sa strieľali výlučne podľa plánu. Južanský (a to nielen slovenský) kolektív spájala azda len spoločná nenávisť k severanskému manažmentu, ktorý neustále prejavoval nespokojnosť s pracovným nasadením a výsledkami Južanov. Pokiaľ sa plánuje zhora, no nekonzultuje zdola, plán si realizátori nikdy nezoberú za svoj a budú ho vnímať len ako povinnosť. No a pokiaľ sú Južania pre Severanov ľudia nižšej kategórie, nemožno čakať ich úprimnú loajalitu. Priemerná ročná miera fluktuácie bola 30%. A kľúčové faktory úspechu? Poslušná a lacná pracovná sila, neustále tlačená negatívnou motiváciou k vyšším výkonom, ale aj poriadok v nakladaní s firemnými aktívami. Predpokladaná životnosť spoločnosti v očakávanom turbulentnom prostredí: 5 rokov.

Priebežné skóre: 1:1 Sever proti Juhu

Nakoniec ponúkam dva slovenské príbehy úspechu, pričom jeden so severanským a jeden s južanským naturelom. Obidva dôverne poznám.

Severania neďaleko zasneženej Skalky si založili v 1994-tom menšiu firmu, dostatočne krytú vlastným kapitálom, odbornosťou a chuťou trpezlivo a poctivo pracovať. Vďaka svojej neoblomnej plánovitosti a disciplíne presvedčili zahraničných, vždy načas platiacich partnerov o svojej dôveryhodnosti a spoľahlivosti. Nikdy nerozprávali do vetra, nestarali sa o to „kto, ako, s kým a prečo oni tiež nie“ a zaujímali sa len o tých svojich „pár dobrých partnerov vonku“. Úspech oslavovali potichu a problémy prežúvali hrdo a dôsledne. Po 18-tich rokoch majú firmu na medzinárodnej úrovni, nulové dlhy, udržateľné zisky a „bankárov s dopingom“ nepotrebujú. Pánovi Petrovi H. a jeho tímu patrí obrovské uznanie, môj veľký obdiv a vďaka za 2:1 pre Severanov.

Južania v našom hlavnom meste začali strieľať svetové góly z vtedy nezastavanej plochy pri známom obchvate. Kapitán bol odvážny novátor bez zbytočných plánov a hravo sa chytal každej príležitosti s potrebnou odbornosťou a vážnosťou. Keďže bol vždy kapacitou nadnárodného formátu, svojich platiacich partnerov si ľahko našiel v krajinách, kde vládne strohé severanské „tak a tak a nikdy inak“. Keďže bol vždy srdečný a úprimný, vytvoril si okolo seba nepriestrelný tím ľudí, ktorí by ho neboli zradili odchodom ani za všetko zlato Fort Knox-u. Teraz Južania strieľajú góly rad-radom, plány majú skôr formálne a na zastrašenie nepriateľa, navyše oplývajú skromnosťou budhistických mníchov a kvalitou japonských samurajov. Mimochodom, „bankárov s dopingom“ tiež nepotrebujú.

Južanskému kapitánovi, pánovi Dušanovi S. patrí svojim spôsobom dnes skoro celý svet, uznanie jeho obchodných partnerov a všetkých, ktorí ho poznajú a, samozrejme, vďaka od všetkých Južanov za 2:2. Človek sa poteší, keď vie, že Baťov duch stále žije.