Čo si myslíte o slovenskom školstve?
Slovenské školstvo so všetkým pozitívnym aj negatívnym vierohodne zrkadlí stav našej spoločnosti. Je opatrné, utiahnuté a málo otvorené. Sklamania z nenaplnených očakávaní po roku 1989 priniesli obrovskú ľahostajnosť a apatiu. Je to oprávnené a pochopiteľné, no bráni to posunu vpred. Spoločenský status učiteliek a učiteľov je nezaslúžene nízky. Bez nich (rovnako ako bez iných pomáhajúcich profesií, spoločenských vied, humanitných vedcov či kultúry) súčasné výzvy nie je možné zvládnuť. Potrebujú našu reálnu pomoc - väčší záujem širokej verejnosti a politikov, skutočnú odvahu na čele rezortu a konkrétne kroky, efektívnejšie a transparentnejšie využívanie zdrojov a slobodný priestor na vlastné rozhodnutia.
Kde je podľa vás potrebné niečo zmeniť?
Niet pochýb, že v školstve potrebujeme viac schopných a pracovitých ľudí - učiteľov aj manažérov. Bolo by teda rozumné zlepšiť nielen ich pracovné podmienky a finančné ohodnotenie, ale aj skvalitniť ich prípravu na vysokých školách. To by nám umožnilo zvýšiť naše očakávania a výsledky by sa dostavili. Priestoru na zmenu je veľa a v kampani A dosť! ho popísali skúsenejší ako ja. Nechcem opakovať ich myšlienky, pridám len jednu. Zdá sa mi, že sme trochu posadnutí rebríčkami. Bez merania sa samozrejme manažuje ťažko, potrebujeme ho. Interpretujme však, prosím, získané údaje s citom a bez povrchnej snahy o senzáciu. Úspech má veľa definícií. Ešte som nevidel rebríček vyjadrujúci, koľko slušných, šťastných a duševne vyrovnaných ľudí, ktorí sa vedia o seba postarať a myslia aj na druhých, vyšlo z jednotlivých škôl. Viem, že to je ťažké merať. Je to však práve to, čo od školy očakávam.
Aká by bola najdôležitejšia systémová zmena v školstve, ktorú by ste urobili, ak by ste mali tú možnosť?
Podporil by som najmä otvorenosť. Som presvedčený, že to má význam. Viaceré školy sú príliš uzavreté voči okolitému svetu, málo komunikujú s ostatnými sférami spoločnosti. Nemajú čas a skúsenosti, niekde chýba odvaha, prevládajú obavy z nezáujmu okolia. Vedie to k schematickosti, nedostatku podnetov a príležitostí pre študentov aj učiteľov formovať postoje k sebe aj druhým. Dal by som preto škole (ktorá by mala o to záujem) štartovaciu podporu - finančné a ľudské zdroje, aby si vytvorila svoj systém na užší kontakt s rodičmi, absolventmi, lokálnymi firmami a občianskymi aktivitami a celou komunitou. Vytvorenie a rozvíjanie vzťahu vyžaduje úprimnosť, zručnosti, čas a energiu, ale je to dobrá investícia. Škola sa tak lepšie prepojí s praxou, získa odbornú, finančnú, materiálnu pomoc a zázemie, postupne nadobudne väčšiu úctu a dôveru okolia.
Ak by ste mali dať cenu osobnosti slovenského školstva, komu by ste ju dali?
Mám veľký rešpekt k práci k viacerých ľudí. Uviedol by som Majku Smrekovú, riaditeľku 1. súkromného gymnázia v Bratislave. Jej skromnosť, ľudskosť, pracovitosť a trpezlivosť sú skvele vyvážené otvorenosťou, tvorivým nepokojom, odvahou hľadať a prinášať nové prvky do učiteľskej a manažérskej práce.
Čo by ste radi o slovenských školách povedali, ale ešte nikto sa Vás na to neopýtal?
Rozprávajme sa, hovorme svoje názory a počúvajme trpezlivo druhých, ale nehľadajme už, prosím, jednu správnu odpoveď. Neexistuje. A vôbec to nevadí. Naopak, je to dobre. Nečakajme len na systémové zmeny. Každý z nás má možnosti, ako niečím pozitívnym prispieť. Nebojme sa, vyberme si a poďme na to. Ak vidíme druhého, ako niečo robí alebo sa čosi nové učí, zaujímajme sa. Názory budeme mať často rôzne, ale rešpektujme sa. K práci potrebujeme zdravé sebavedomie, a tak si navzájom najlepšie pomôžeme.
Ďakujem.
11. januára 2016
