Osud chcel, že za posledných dvanásť mesiacov som nalietal zhruba toľko kilometrov, čo za celý život. A krátko pred dovolenkou mi predstava čakania na letisku, gumových sendvičov, hnusnej kávy a tak ďalej, vôbec nerobila dobre. Preto som si povedal, že cestu na Balkán absolvujem vlakom. Bude to trvať chvíľu dlhšie, ale aspoň uvidím krajinu, spoznám nových ľudí.

Predstava sa naplnila. S čím som nerátal bolo, že Srbi si „chvíľu dlhšie“ predstavujú celkom inak ako ja. Dôkaz - ich železničná spoločnosť dokázala na šesť hodinovej trase vyrobiť sedemhodinové meškanie. V istej chvíli (boli asi tri hodiny ráno) sme dokonca išli dozadu. Nekecám.

Na druhej strane, vďaka zmeškanému prípoju som spoznal Belehrad a stihol prečítať dve knihy. Jednou z nich bola kniha s názvom The Economic Naturalist – Why Economics Explains Almost Everything od Američana Roberta H. Franka, profesora ekonómie na Cornell University. S týmto menom sa niektorí z vás možno stretli vďaka učebnici ekonómie, ktorú napísal spolu Benom S. Bernankem (aktuálne šéf FED-u) a dá sa nájsť v zozname odporúčanej literatúry už aj na niektorých slovenských fakultách.

Ak si R. H. Frank stanovil pred písaním knihy nejaké ciele, podľa mňa to mohli byť tieto: 1. dokázať, že ekonómovia majú zmysel pre humor, 2. vysvetliť s ekonómiou zdanlivo nesúvisiace javy základnými ekonomickými princípmi.

Myslím,  že oboje sa mu podarilo, o čom sa bude môcť niekto z vás čoskoro presvedčiť.  Na konci blogu totiž nájdete jednu záludnú otázku. Kto ju zodpovie najlepšie, knihu mu darujem. Ale najprv pár ukážok, ako je to s tou „ekonómiou, ktorá vysvetľuje takmer všetko.“

Možno sa aj niekto z vás už zamýšľal nad tým, prečo sa mlieko predáva v hranatých (tetrapak) obaloch, zatiaľ čo nealkoholické nápoje v oblých (pet) fľašiach?

Jednou zo správnych odpovedí môže byť fakt, že kola a jej podobné tekutiny sa konzumujú priamo z fľaše, ktorú by asi nebolo príjemné držať v ruke, ak by obal mal tvar hranolu. Bližšie pravde však bude vysvetlenie pomocou cost-benefit analýzy: mlieko, aby sa nepokazilo, musí byť umiestnené v chladiacich pultoch, ktorých nákupná cena aj prevádzka je podstatne drahšia ako jednoduché regály s nealkoholickými nápojmi. Znížiť náklady na prevádzku chladiacich pultov môže obchodník maximalizáciou využitia priestoru pultu. A táto úvaha velí plniť mlieko do hranatých tetrapakov, ktoré povedzme pri štyroch kusoch možno uložiť jeden vedľa druhého bez toho, aby bol medzi nimi 1 cm2 voľného priestoru. Čo však nie je možné pri PET fľašiach s okrúhlym prierezom.

O tom, že všetci hokejisti musia počas zápasu nosiť prilbu, rozhodli IIHF aj vedenie NHL koncom 70-tych rokov minulého storočia. Podľa oficiálnych vyjadrení išlo funkcionárom o lepšiu ochranu zdravia hráčov. Ak je tak, prečo nie je prilba povinná aj na tréningoch a vlasatejším hráčom pri rozkorčuľovaní vlaje hriva krajšie ako kedysi Robertovi Kodymovi?

No, možno preto, že s tým dôvodom pre povinné nosenie helmy to bude trochu inak. Podľa R. H. Franka sú aj samotní hráči jednomyseľne za uplatňovanie tohto pravidla. Čo je divné, keďže hra bez prilby síce zvyšuje riziko zranenia, no súčasne umožňuje hráčovi podať lepší výkon (a tým zvýšiť šance svojho tímu na výhru), keďže bez helmy na hlave vidí a počuje o čosi lepšie.

Absencia pravidla o nosení helmy by tak zvýhodňovala kluby, ktoré majú vo svojom tíme viac hráčov ochotných podstúpiť riziko zranenia v záujme víťazstva tímu. Zavedením pravidla sa táto komparatívna výhoda odstránila, všetci podstupujú rovnaké (menšie) riziko a nikto z neho nebenefituje. Ak hokejisti na tréningoch prilbu nenosia a ani zväz ich k tomu nenúti, tak aj preto, že na tréningu nejde o výsledok. Toľko k otázke, prečo človek, tvor značne individualistický, zavše dobrovoľne volí uniformovanosť.

K menej uspokojivo vysvetleným, ale o to zaujímavejším patrí „záhada“ z kapitoly Pátranie po láske a peniazoch: ak sú vzhľadom atraktívnejší ľudia inteligentnejší (A) a ženy s blond vlasmi väčšina mužov považuje za atraktívne, prečo sú tak populárne vtipy o (hlúpych) blondínkach?

Podľa autora knihy je odpoveďou fakt, že inteligenciu druhých posudzujeme nielen podľa ich vrodených schopností, ale aj podľa diplomov a všakovakých certifikátov, ktoré vďaka vzdelávaniu získali. Ak je správne A, potom je len prirodzené, že pekné baby investujú do vzdelania menej ako zvyšok neatraktívnej populácie. A ich riedke zastúpenie na chodbách fakúlt či slovná zásoba na úrovni maturanta potom zvádza k vtipom, ktoré zavádzajú o mentálnej výbave blonďatých stvorení.

Pri vzniku vtipov o blondínkach svoje zohráva zrejme aj závisť zo strany tmavovlasých sokýň, ale to už je ihrisko pre psychológa, nie ekonóma.

A teraz sľúbená otázka:

Pri pohľade na divadelné súbory či držiteľov ceny Oskara Čepána možno povedať, že v dramatickom i výtvarnom umení majú ženy a muži približne rovnaké zastúpenie. Ťažko možno konštatovať to isté v súvislosti s populárnou hudbou. Počet speváčok sa možno vyrovná počtu mužských interpretov. Ale kapely, v ktorých basák, gitarista aj bubeník nosia podprdu, by sa v prípade Slovenska dali spočítať na prstoch jednej ruky pilčíka. Prečo je čisto babských kapiel podstatne menej ako mužských kapiel? Keď som na koncerte, nemám pocit, že ženy majú o hudbu menší záujem ako muži. Zjavne ich však až tak neinteresuje založiť si kapelu a muziku nielen počúvať, ale ju aj robiť. Prečo?

Po krátkej debate s kolegami si myslím, že táto otázka nemá vysvetlenie len v rodových stereotypoch, ale podobne ako pri krabicovom mlieku, prilbách a blondínkach bude mať odpoveď aj ekonomické pozadie. Otázku som poslal aj R. H. Frankovi, uvidíme, s čím príde.

Najprv som však zvedavý, s akými teóriami prídete vy, čitatelia tohto blogu. Svoje odpovede môžete písať do komentára. Tú, ktorá sa mi bude zdať najlogickejšia, odmením spomínanou knihou. (Aj keď so mnou absolvovala cestu k Čiernemu moru, je v značne zachovalom stave.)