Pokiaľ sa z človeka nemá stať notorický alkoholik, musí prísť moment, keď si uvedomí, že riešením ranného treštenia v hlave nie je ďalší štamperlík, ale radikálna zmena životného štýlu. Najčastejšie sa to stáva vtedy, keď si de-facto-notorik uvedomí, že tvrdeniami typu „je to v poriadku, všetko zvládam“ už nedokáže oklamať ani sám seba.

Podobný pocit – aj keď v celkom iných súvislostiach – som mal na úvodnej konferencii projektu Minerva 2.0. Po prvý raz som na verejnom fóre počul od členov akademickej obce viac než konštatovania na tému „naše školstvo a veda sú výborné, len treba do nich naliať viac peňazí“. Ozvali sa hlasy, kritizujúce vnútorné pomery, a volania po tom, aby na vysokých školách a v akadémii vied vznikol mechanizmus, ktorý by dovolil jednoducho a efektívne eliminovať ich deštruktívne prvky. Napríklad zrušiť fakulty, ktoré (v lepšom prípade) iba ako-tak rozšíria maturitné vzdelanie.

Neviem, čo spôsobilo uvedený zvrat v myslení. K podobnému poznaniu však muselo dôjsť, pokiaľ naše školstvo nemá pokračovať v samodeštrukcii podobnej tej, ktorú na sebe páchajú alkoholici.

Treba povedať, že najmä verejným vysokým školám chýba účinný mechanizmus na realizáciu zmien dovoľujúcich ich radikálnu očistu. Verejná vysoká škola sa nedá zrušiť inak ako zákonom Národnej rady. Ako trefne poznamenal (na inom stretnutí) poslanec Beblavý, tých, ktorí ju budú z lokálpatriotizmu brániť, bude síce málo, ale budú kričať oveľa hlasnejšie ako väčšina, ktorá si uvedomuje opodstatnenosť toho kroku. Obrancovia vytvoria neznesiteľný politický tlak. Ním ovládnu scénu, takže k zrušeniu nedôjde. Kto neverí, nech si spomenie na pokusy zrušiť „Mečiarove univerzity“.

Prvým krokom k očisteniu prostredia by teda malo byť vyňatie právomoci zrušiť vysokú školu z pôsobnosti parlamentu. Stretol som sa s tvrdením, že verejné VŠ nevyhnutne patria pod parlament, lebo sú financované zo štátneho rozpočtu. Odpovedám: Nemocnice, štátne podniky a rôzne rezortné organizácie sú z neho dotované tiež, hoci pod parlament nepatria. Prečo tam patria verejné VŠ, navyše ako jediné z rezortu školstva?

Podobne komplikované je aj rušenie fakúlt. Vysokoškolský zákon síce dáva univerzitnému senátu toto právo, ale pokiaľ som si vedomý, nikto ho nikdy neuplatnil z prostého dôvodu – nevytvoriť precedens. Tí, čo sú si vedomí svojich vedeckých či pedagogických slabín, si vravia: Dnes my zrušíme túto fakultu, zajtra zrušia našu. Solidarita nekompetentných sa nedá prekonať inak ako tým, že rektor dostane právomoci, ktoré mu to umožnia spraviť aj napriek ich nesúhlasu.

Ani potom nečakajme rýchlu zmenu. Triezvenie z ilúzií však bude pokračovať – nie všade, ale niekde určite. Skôr či neskôr sa určite objaví ten, kto sa nebude báť povedať NIE.

Až vtedy naozaj začne ozdravný proces vysokého školstva.