V roku, v ktorom si pripomíname 25-ku Slovenskej republiky a 100-ku Československa sa niekoľkokrát vrátime k javom, ktoré s týmito historickými míľnikmi súvisia. V tomto príspevku sa venujeme momentu, keď sa rozpadávalo Československo a vznikala Slovenská republika aj so svojou „samostatnou“ slovenskou ekonomikou. S očakávaním vzniku nového štátu sa objavovala aj požiadavka na opustenie československej cesty transformácie a na nový prístup k transformácii bývalej socialistickej ekonomiku na trhovú. Oprášili sme niekoľko argumentov z tých čias.
Česko-slovenská reforma vraj neúmerne poškodzovala slovenskú ekonomiku....
Ešte v období existencie Československa sa realizoval súbor reforiem, ktoré boli nevyhnutné pre sfunkčnenie trhového mechanizmu (spustila sa liberalizácia cien, liberalizácia zahraničného obchodu a ďalšie sprievodné reformy, začala sa privatizácia a realizovala sa makroekonomická stabilizácia). Keďže boli realizované relatívne rýchlo a naraz, vyslúžil si tento prístup pomenovanie „šoková terapia“- hoci jej protagonista Václav Klaus odmieta takéto pomenovanie (napr. na diskusii na pôde NHF EUBA v marci 2017). Jedným – nie však jediným- dôvodom pre tento razantný postup bola potreba zabezpečiť nezvratnosť transformácie. Mala sa rýchlo realizovať „kritická masa“ reforiem, ktorá aj v ťažko predvídateľnej spoločenskej situácii zabezpečí, že smerovanie k trhovej ekonomike už bude zaistené a nezvratné (pre širšie zdôvodnenie toho, prečo sa reformy mali robiť naraz a pod silnou vládou, pozri Kornai, 1990).
Už pred zrodom samostatnej Slovenskej republiky, (a aj súbežne s jej vznikaním), silnel tlak na zmenu charakteru reformy z radikálnej tzv. „Klausovej“ na takú, ktorá by „výraznejšie rešpektovala slovenské špecifiká“. Časť ekonomických intelektuálov na Slovensku označovala reformnú cestu v rokoch 1990 – 1992 za príliš rýchlu. Vláda SR, ktorá vzišla z parlamentných volieb v roku 1992, chcela tempo hospodárskej reformy spomaliť. Kritici dovtedajšieho spôsobu reformy argumentovali tým, že podľa nich „pomýlená česko-slovenská reforma“ neúmerne poškodzuje slovenskú ekonomiku (lebo reforma je vraj šitá na mieru českej ekonomike).
Dôvody odmietania dovtedajšej stratégie reformy možno zhrnúť do niekoľkých okruhov:
- Priveľké náklady pre Slovensko. Išlo o údajné prevaľovanie nákladov transformácie česko-slovenskej a českej ekonomiky na slovenské hospodárstvo a o degradáciu národného významu slovenského hospodárstva na regionálnu úroveň. „Nič nehovorí o nevhodnosti česko-slovenskej reformnej politiky pre Slovensko tak výrečne ako rekordne krátky čas, za ktorý sa jej podarilo rozvrátiť a ochromiť slovenské hospodárstvo. A na druhej strane, niet dôvodov očakávať od tej istej reformy opačné výsledky než doteraz. Takže nejestvuje ani rýchlejšia a kratšia cesta k dokonaniu hospodárskej skazy, než je neústupné zotrvávanie na tejto reforme.“ (Plachtinský, 1993, s. 83)
- Prehnaná reštrikcia, ktorá umŕtvuje ekonomiku. Možno tu použiť argumenty prebrané zo zborníkov Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (NEZES), ktoré v tom čase združovalo časť slovenských ekonómov – väčšinou s kritickým pohľadom na dovtedajší československý model transformácie: Reštrikcia vyvoláva len ďalšiu reštrikciu a nedôveru voči novému štátu u obyvateľstva. Alebo že reforma umŕtvuje ekonomiku a ohrozuje sociálny zmier.
- Príliš rýchla liberalizácia cien. V dokumentoch NEZES-u sa objavuje návrh na alternatívny postup liberalizácie: uvoľnenie regulácie cien výrobných vstupov pri regulovaných, limitovaných cenách finálnych spotrebných predmetov. Podľa tejto argumentácie limitované ceny spotrebných predmetov by bránili inflácii dvoma spôsobmi – priamo svojou výškou a nepriamo tlakom na výrobcov, v smere znižovania nákladovosti ich produkcie a zvyšovania jej užitočnosti. To by dovolilo časom uvoľniť aj regulované ceny vstupov. Liberalizácia cien by potom vraj neohrozovala sociálny zmier a s ním celú reformu. K tomu však treba poznamenať, že pri takejto cenovej politike by ceny neplnili svoju základnú úlohu – nemohli by byť meradlom vzácnosti (ceny by boli deformované a tým aj ponuka a dopyt na trhoch).
- Problém trhovej ekonomiky „bez prívlastkov“. Československá reforma sa snažila o „trhovú ekonomiku bez ďalších prívlastkov”, slovenská ekonomická a politická elita preferovala tvorbu sociálno- trhovej ekonomiky. Tvrdili, že trhovej ekonomike, ktorá nepripúšťa prenikanie sociálnych determinantov do seba, možno prisúdiť prívlastok „asociálna“. Ak mala reforma smerovať k sociálno- trhovej ekonomike (akú má Slovensko v súčasnosti zakotvenú v ústave), musela byť na ňu zacielená od samého začiatku. Odklad vraj hrozil zvečnením trhovej ekonomiky bez prívlastkov.
Je pozoruhodné, že sa objavili aj kvantifikácie škôd, ktoré slovenskému hospodárstvu vznikli v dôsledku realizácie československého „federálneho“ modelu reforiem. Takéto kvantifikácie sú však spochybniteľné, ich metodika je nejasná. “Do akej situácie priviedla slovenské hospodárstvo česko-slovenská hospodárska politika, to si možno predstaviť podľa sumy 500 mld. Kčs, ktorú vyžaduje náprava podľa kompetentného podpredsedu slovenskej vlády Ľ. Černáka. Takéto prostriedky slovenský štátny rozpočet iste nemá. Ale ešte menej ich bude mať pri narastajúcich stratách príjmov, ak sa bez prieťahov neodpúta od česko-slovenskej hospodárskej politiky. ” (Plachtinský, 1993, s. 912)
Graf 1: Zmeny reálneho HDP a miera nezamestnanosti v ČR a SR v období rozpadu spoločného štátu
Graf 2: Miera inflácie a saldo rozpočtu verejnej správy v ČR a SR v období rozpadu spoločného štátu
Poznámky (týkajú sa grafov 1 aj 2):
Pravdaže, na základe horeuvedených niekoľkých údajov nemožno poskytnúť kompletný obraz o rozdieloch v dopade reforiem na ekonomiky Česka a Slovenska. Možno však veľmi opatrne poukázať na značne nepriaznivejší vývoj na trhu práce v SR (niekoľkonásobne vyššia miera nezamestnanosti) alebo na problémovejší vývoj verejných financií, hlbší pokles HDP aj o niečo vyššiu mieru inflácie. Všetky uvedené parametre sa vyvíjali nepriaznivejšie v slovenskej ekonomike. Ekonomická úroveň Slovenska v čase rozdelenia spoločného štátu dosahovala asi dve tretiny úrovne českej ekonomiky (pri meraní cez HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily).
Kvalita údajov vypovedajúcich o tomto období je výrazne limitovaná a treba ich vnímať so značnou toleranciou. Pri údajoch o verejnom rozpočte treba brať do úvahy aj tú skutočnosť, že existovali transfery v prospech rozpočtu Slovenska (ako ekonomicky slabšej časti federatívneho štátu) a údaje sú tým deformované.
Nacionalizmom prifarbená „ekonomická“ argumentácia
V dôsledku štruktúrnych slabín slovenskej ekonomiky boli dopady dovtedajšej transformácie na slovenskú ekonomiku objektívne ťažšie ako na českú ekonomiku. Vláda novovznikajúcej SR sa preto musela vyrovnať s ťažším bremenom. Vo chvíľach zrodu nového štátu ešte nebolo celkom jasné, či vznik nového štátu bude aj momentom zmeny transformačnej stratégie a hospodárskej politiky. Skupiny, ktoré chceli presadiť zmenu v línii transformácie, považovali za nezmyselné, ak si nový štát nevytvorí aj nový prístup k transformácii ekonomiky. Tvorcovia politík sa však v roku 1993 museli viac venovať riešeniu následkov destabilizácie ekonomického prostredia (výrazný nárast rozpočtového schodku, rozpad menovej únie s ČR, strata devízových rezerv centrálnej banky) než vypracúvaniu novej ucelenej stratégie reformy. NEZES, operujúci s pojmom slovenská cesta transformácie, vyvolával tlak na radikálnu zmenu reformy.
Na konci roka 1992 bola prijatá Stratégia hospodárskej obrody, ktorá čiastočne predstavovala ideový rámec tvorby hospodárskej politiky. Hlavnými bodmi tejto stratégie boli: (1) stimulovanie makroekonomickej expanzie uvoľňovaním fiškálnej a úverovej politiky; (2) aktívna obchodná politika vrátane podpory vývozu do európskych krajín; (3) reštrukturalizácia priemyslu pod vedením a za finančnej pomoci štátu. „Spojivom“ medzi hlavnými princípmi takejto politiky sa postupne stával princíp selektívnosti a nečitateľnosti. Reformné procesy sa neskôr upravili v duchu „transformácie na slovenský spôsob“ predovšetkým v tom zmysle, že sa spomalili, prípadne celkom zastavili.
Hoffmann (2005) upozorňoval na problém nacionalistického rozmeru v argumentácii mnohých ekonómov: Vzhľadom na federálny pôvod uskutočňovanej transformačnej koncepcie, tá sa na Slovensku bežne vnímala ako jednostranne český produkt, ktorý sa Slovensku „implantuje zvonku“, bez ohľadu na jej osobitné konkrétne záujmy. Reformátori v tých časoch tento závažný moment primerane nereflektovali, a preto naň ani zavčasu a účinne nezareagovali. Pritom slovenské nacionalistické zoskupenia v tejto pozícii rýchlo rozpoznali svoju historickú politickú šancu a nasmerovali na ňu svoje propagandistické pôsobenie. Silnel potom argument, že Slovensku nevyhovuje ekonomická reforma pripravená federálnym centrom, že potrebuje vlastnú, priamo na svoje podmienky zameranú reformnú koncepciu. Najkoncentrovanejšie vyjadrenie nadobudol tento prístup v programových dokumentoch už spomínaného NEZES-u. Návrhy tohto združenia vychádzali z premisy, že hospodárske ťažkosti Slovenska sú v podstatnej miere podmienené predovšetkým paušálnou protislovenskou reformou a neprajníckou centralistickou politikou federálnych orgánov. Nepriaznivým štruktúrno-technickým vlastnostiam slovenskej ekonomiky, jej nevýhodným kooperačným a zahraničnoobchodným väzbám pripisovali len menší význam
Obrázok 1: Niektorí „pamätníci“ toho obdobia
V zajatí ilúzií o ľahšej ceste
Na základe vyššie uvedeného už nemôže byť prekvapujúce, že v štátoprávnych sporoch sa na zdôvodnenie ekonomického osamostatnenia Slovenska v rozsiahlej miere využívali aj argumenty odmietajúce radikálnu (Klausovu) ekonomickú reformu a zdôrazňujúce vlastnú „slovenskú cestu transformácie“. V očiach časti verejnosti bol proces ekonomickej transformácie zdiskreditovaný a boli vyvolávané neadekvátne ilúzie o priechodnejších a menej bolestivejších riešeniach celého procesu transformácie v samostatnej Slovenskej republike. Tieto očakávania sa spájali najmä s iluzórnou predstavou o tom, že štát nie je len redistribútorom, ale aj akýmsi prameňom finančných zdrojov a že úroveň poskytovaných sociálnych služieb je v prvom rade závislá od ochoty či neochoty štátu prijať príslušné sociálne opatrenia (podľa Okáli a kol., 1999). Živili tak neadekvátne očakávania časti verejnosti voči štátu ako aj očakávanie, že transformáciu ekonomiky sa dá realizovať ľahšie, s menšími nákladmi- a v samostatnom štáte sa k tomu bude dať pristúpiť.
Zdrojom hospodárskych ťažkostí Slovenska v tom čase nebola rozhodne na prvom mieste zvolená celková koncepcia transformácie ekonomiky v ČSFR, ale nevýhodná skladba a zaostávajúca technologická úroveň hospodárstva Slovenskej republiky (určená spôsobom jej socialistickej industrializácie). Vplyvom týchto negatívnych faktorov nadobudla adaptácia na meniace sa prostredie v slovenských podmienkach ešte náročnejšiu podobu než v celoštátnom meradle.
Definitívne rozhodnutie o rozdelení česko-slovenskej federácie rovnako definitívne stiahlo túto, do poslednej chvíle veľmi citlivú tému z programu dňa.
(Článok sa opiera o rozsiahlejšiu publikáciu Morvay, K. a kol. (2005) a parafrázuje časti tejto publikácie. Veľa pozoruhodných a detailných informácií k tejto téme je zhrnutých napr. v prvej kapitole knihy Schmögnerová (2016)).
O autorovi
Karol Morvay je vedúcim katedry Hospodárskej poltiky Národohospodárskej fakulty EUBA a pracovníkom Ekonomického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa venuje najmä makroekonomickej analýze, národným účtom a histórii transformačných procesov centrálne plánovanej ekonomiky.
Článok vznikol ako súčasť vedecko-popularizačného časopisu Monitor hospodárskej politiky.
