Načo mrhať energiu na veci, ktoré dokáže niekto iný spraviť efektívnejšie. Sústrediť sa treba na to, v čom je firma dobrá a čo prináša peniaze. Takzvaný core-biznis. Tak by sa dala zhrnúť podstata teórie outsourcingu. Ak sa ňou riadi človek, dopadne to tak, že všetok svoj čas venuje zarábaniu peňazí. Aby vzápätí mohol platiť armádu upratovačiek, opatrovateliek, psychológov a koučov.
Fenomén odsúvania kedysi najdôležitejších ľudských aktivít na externistov si všimla Arlie Russell Hochschildová vo svojej knihe The Outsourced Self: Intimate Life in Market Times. Reportážnym spôsobom sledovala trhové riešenia na kolobeh života. Od zoznámenia sa cez svadbu, pôrod, výchovu detí, starostlivosť o nevládnych rodičov až po platené návštevy hrobov. Priniesla príbehy ľudí, ktorí takéto služby využívajú, aj tých, ktorí ich poskytujú.
Radšej in-house
Zdroj: 24 obalkaousourcedself
Teória outsourcingu však má aj svoju časť B. A to, že existujú veľmi dobré dôvody, prečo mnohé aktivity treba radšej vykonávať doma, ako ich nechávať na cudzích. Aj napriek tomu, že vonku sa to dá zariadiť lacnejšie. Príklad: Ak si americká firma vyrábajúca spotrebnú elektroniku zakladá na zákazníckych službách, bude hlúposťou outsourcovať call-centrum do Indie. Nielenže by tým znížila kvalitu služieb, stratila cennú spätnú väzbu od zákazníkov, ale by aj zjednodušila konkurencii prístup k dôležitým informáciám.Túto časť teórie mnohí ľudia v osobnom živote ignorujú. Sústredia sa na prácu a ostatné si zabezpečia externe. Rent-a-friend, rent-a-grandma, love-couch, life-couch či wantalogist je len zlomok služieb, ktoré americký trh vo veľkom využíva. Po slovensky povedané, kúpiť sa dá všetko. Od priateľa, babky, poradcov na lásku či život ako taký. A na čo je dobrý wantalogist? Ten poradí tým, ktorí nevedia, čo vlastne chcú.
Priveľa matiek
Najať si klauna na detskú párty, opatrovateľku či svadobnú agentúru. No dobre. Ale prenajať si maternicu? Pred časom priniesol New York Times príbeh, v ktorom päť ľudí vytvorilo dve deti. Pár, ktorý sa rozhodol, že za každú cenu chce mať dvojičky, podstúpil proces hľadania donora vajíčka a dvoch náhradných matiek. Výsledkom sú dve deti, ktoré majú spolu štyri matky. Tie sa všetky priatelia a často navštevujú. Nuž, nácvik chodenia na nočník bude asi super jednoduchá rodičovská aktivita oproti vysvetľovaniu malej Aničke, kto je teta Irma a kto teta Betka.
Na Slovensku náhradné materstvo nie je právne možné. V Amerike to síce možné je, ale pre vysokú cenu sa dvojice húfne vyberajú do Indie. Príbeh jednej z nich, ktoré sa touto cestou vybrali, približuje A. Hochschildová v knihe. Najnáročnejšou časťou procesu bolo pre Tima a Lili stretnutie sa s náhradnou matkou v Indii. S chudobným hanblivým dievčaťom, ktoré na otázky odpovedalo jednoslovne, si po pätnástich minútach nemali čo povedať. Po implantácii embrya a návrate do Louisiany dostala dvojica e-mail: „S ľútosťou vám oznamujeme, že hodnota Beta HCG vašej náhradnej matky je menej ako 2, teda tehotenský test je negatívny.“
Autorka skúmala aj druhú stránku veci. Ako sa cítia indické náhradné matky? Áno, dostanú za to na domáce pomery nevídané množstvo peňazí. Avšak platia aj ony. Nielen nepríjemnosťami tehotenstva a pôrodnými bolesťami. Ale aj bolesťou z odlúčenia s bábätkom, ktoré vynosili. Kliniky preto vymýšľajú stratégie, ako podkopať akékoľvek puto medzi matkou a dieťaťom. Základom je newspeak. Inštruujú budúce mamičky, aby o rastúcom brušku rozmýšľali ako o taške či kufri. Dojčenie alebo ďalší kontakt s dieťaťom po pôrode je, samozrejme, off-topic.
Niektorým náhradným matkám sa podarí oklamať prírodu a odstup si udržia. Iné citom podľahnú. Britský Telegraph priniesol príbeh dvoch gayov, ktorí si tiež nechali vyrobiť deti v Indii. Po pôrode matka prejavila nehu voči dvojičkám, ktoré porodila. To sa však objednávateľom nepáčilo. „Rozumel som jej putu k bábätkám, ale zašlo to príliš ďaleko. Tak musela byť napomenutá.“
Skoro normálni Slováci
„Nájsť lásku je ako inžiniersky projekt. Potrebujem konzultanta,“ zdôvodňuje najatie si osobného trénera na hľadanie vzťahu Grace, jedna z postáv knihy. To, čo Grace považuje za dokonale normálnu a vážnu vec, by bolo na Slovensku zdrojom dobrého humoru. Ale či sa na mladej generácii podobne nepohoršujú slovenské staré mamy? Pri všetkých tých babysitterkách, upratovačkách a internetových zoznamkách si asi často ťukajú na čelo.
Jedna z charakteristík dnešných tridsiatnikov a štyridsiatnikov by mohla znieť: „Naše babky piekli chlieb doma. Naše mamy chlieb kupovali, ale piekli koláče. My nepečieme ani chlieb, ani koláče.“
No neostáva len pri pečení. V prípade, že sú na to peniaze, kupujú sa deťom opatrovateľky, súkromné škôlky a školy. Vlastne už len myšlienka, že by deti mohli vyučovať vlastní rodičia, trhá uši. Hoci bežne sa tak deje takmer v celej Európe. Tak ľahko ako výchovy vlastných detí sa Slováci často vzdávajú aj starostlivosti o vlastných rodičov. A to, či riešenie bude trhové alebo štátne, je len otázka peňazí. Avšak wantológia nie je McDonald. Ani pri budúcom potenciálnom dostatku peňazí sa niektoré zámorské nápady asi tak rýchlo neetablujú. Mentalita nepustí.
Čo platí medzi národmi, platí aj medzi jednotlivcami. Pre niekoho je jedna vec bláznivá, pre iného normálna. Celou knihou sa tiahne idea, že všetci ľudia si v rámci outsourcingu stanovujú hranice toho, čo už zachádza priďaleko. Je to obranný mechanizmus na vyrovnanie sa s neprirodzenosťou situácie. Napríklad Grace, ktorá si najala poradcu v láske, si kúpila počiatočnú konzultáciu, ale to, čo bude na prvom rande hovoriť, už ponechala na vlastnú intuíciu. Aj keď aj taká služba bola v konzultanskom balíčku k dispozícii.
Zlý, zlý trh
„Kde, čudovala som sa, ostal vo všetkom tomto ľudský dotyk, charakter daru?“ pýta sa autorka. Pri všetkých typoch „outsourcingu“ hľadá intímnu ľudskú stránku.
Základná téza je, že celý proces prebieha v dvoch stupňoch: depersonalizácia a repersonalizácia: „Zoči-voči trhovej depersonalizácii našich vzťahov s inými robíme všetko, čo sa dá, vedomky či nevedomky, aby sme trh nepociťovali ako trh.“ Príkladom je rodina, ktorá si podvedomú vinu z toho, že si na vedenie domácnosti najíma iných ľudí, kompenzuje. Raz do týždňa sa odsunie na vidiek a v lone prírody sa stará o kone.
Autorka zo všetkého viní kapitalizmus a trh. Poukazuje na dva paradoxy. Čím viac sa ľudia spoliehajú na trhové riešenia, tým viac osamelí sa cítia. Prázdnota, ktorú zaplnia ďalšie služby ponúkané trhom.
Druhým paradoxom je, že zástancovia slobodného trhu sú často tí istí, ktorí bojujú za silnejšie rodiny. Ako keby si neuvedomovali, kam ten kapitalizmus vedie. Konzervatívci, na ktorých táto kritika mieri, by však asi oponovali. Situácia podľa nich bude skôr dôsledkom krízy hodnôt. Keď človek stratil cit pre to, čo je objektívne správne a čo nie, tak nemá kompas, ktorý by ho pred prílišnou komercionalizáciou varoval. A veľmi ľahko zabudne na dôležitosť pilierov, o ktoré sa ľudia stáročia opierali: rodina, kostol, susedské spoločenstvá. V ilúzii, že na dobré vzťahy netreba ani obetu, ani čas, ale stačia peniaze.
Viac ako dosť
Konzervatívnejšie orientovanému čitateľovi sa bude zdať, že v etickom vákuu žije aj samotná A. R. Hochschieldová. Napriek dôkladnému vyzvŕtaniu jednotlivých príkladov outsourcingu z viacerých strán, etickú otázku ignoruje. Biznis s ľudskými embryami a maternicami je predsa eticky úplne inde ako biznis okolo opatrovateliek. Autorka na tento rozmer v knihe vôbec nepoukazuje.
Druhým problematickým miestom knihy je, že ani slovkom nespomína druhú stránku príbehu. Že voči komercionalizácii existuje protestné hnutie. Domáce pôrody, balkónové paradajky, podomácky vyrobený bazový sirup. Biomanželky, ktoré zavrhnutím kočíkov v prospech šatiek, organizovaním domáceho vzdelávania a prípravou biodesiat vyjadrujú jasný názor. Celé rodiny sa sťahujú na samotu, aby mohli žiť autentickejšie.
Jedno sa však autorke uprieť nedá. Jej unikátne podchytenie nových sociologických trendov núti čitateľa rozmýšľať. A to o ničom menšom ako o zmysle života. To je na jednu knihu viac ako dosť.
Autorka je spolupracovníčka TRENDU.
Arlie Russell Hochschildová - The Outsourced Self. Intimate Life in Market Times. Metropolitan Books, 2012, 320 s.
Arlie Russell Hochschildová (72) je sociologička na Kalifornskej univerzite, Berkeley. Je autorkou siedmich kníh, z ktorých New York Times tri označil ako „Notable Books of the Year“. Jej diela boli preložené do štrnástich jazykov, žije v Berkeley s manželom, americkým spisovateľom a novinárom Adamom Hochschildom.
