Zdá sa že zodpovední politici či zdravotníci nevedia čo v súčasnej dobe epidémie robiť, keďže ich opatreniam občas chýba logika, racionalita  a zdravý rozum.  A vyzerá to tak, že „robme čosi aby nás nikto nemohol obviniť z nečinnosti“.

Je treba podotknúť, že najskôr začal s amaterizmom bývalý premiér p. Pelegrini. Ale to neznamená, že by sme mali v hlúpostiach pokračovať.

V nasledujúcich riadkoch o mojich postrehoch, či skúsenostiach.

  1. Skrátenie otváracích hodín Slovenskej pošty.

Na poštu chodím takmer denne  a veľmi dobre poznám jej prevádzku, nedostatky a pod. Nikdy som sa však nestretol s tým, že stojí v rade pred poštou 20-30 ľudí a navyše vychádzajúci z interiéru  pošty týchto stojacich tesne míňajú. Takéto zhromažďovanie, ktoré prinieslo skrátenie prevádzkových hodín  jednoducho  spôsobuje presný opak užitočných opatrení. Následná vyššia koncentrácia ľudí  na jednom  mieste  nie je asi cieľom tzv. „protiepidemiologických“ opatrení.

  1. Skrátenie otváracích hodín úradov, či klientských centier.

Denne prechádzam pri ceste do práce okolo klientského centra v Žiline . Situácia podobná ako na pošte. Húfy ľudí  pred  dverami.  Namiesto toho aby štát zriedil návštevnosť úradov napr. aj tým, že vyzve klientov aby pokiaľ je to možné  úrady nenavštevovali, tak ich koncentruje do jedného miesta v obmedzených otváracích hodinách.  

  1. Vyhradené otváracie hodiny pre dôchodcov v potravinách.

Tak toto opatrenie vnímam ako chaos.  Žiaľ nie všetci kupujúci dokážu zachytiť, kde a od kedy do kedy sú nejaké vyhradené hodiny v tom ktorom supermarkete či potravinách.  Je ťažké chcieť po majiteľoch či zamestnancoch , aby išli robiť s kupujúcimi arbitra, ak takéto hodiny rešpektovať nechcú. A otázkou je, ako ten zamestnanec zistí kto je dôchodca a kto nie. Napísané na čele to naozaj nikto nemá.  Snáď štát nechce aby predavači kontrolovali občianske  preukazy. Okrem iného, po skončení trojhodinovej doby vyhradenej pre dôchodcov sa koncentrácia kupujúcich zvýši viac ako je bežné. Toto opatrenie je iba populistickým opatrením, ktoré nič  pozitívne neprináša.

  1. Sledovanie mobilov.

Už samotný návrh zákona o sledovaní mobilov bol jednoducho obludný. Politici túžili nielen vedieť kde sme a kto sme, ale chceli vedieť aj s kým voláme, ako dlho a pod.  I keď  napokon bol  pôvodný návrh upravený, človek sa neubráni myšlienke, že  ten zámer ak nebol  čistý, tak bol jednoducho nerozumný a hlúpy.   Avšak aj upravený návrh vzbudzuje otázniky. Ako možno sledovať niekoho kto  od mobilu nie je závislý a nenosí ho aj na WC? Ako donútiť tých čo majú byť v karanténe aby ho používali? A je povinnosťou každého občana aby mal mobil?

No a raz bude aj po epidémii. Ako s uvedenými informáciami naložia mobilní operátori?  Naozaj sa dá veriť, že v krajine kde  sa nedá štátu a štátnym úradníkom dôverovať ,že naše údaje nebudú zneužité?

Dovolím si zdôrazniť , že som si vedomý  potrebných opatrení voči epidémii, ale v krajine kde  sme v testovaní a teda v tom najpodstatnejšom na chvoste  Európy pôsobia takéto opatrenia ako neprimerané.

  1. Bezprecedentné obmedzovanie práv rodičiek  a partnerov pri pôrode.

Zdravotníctvo je  odraz v spoločnosti v malom. A  tu v plnej nahote možno vidieť, kam to môže kráčať, ak sa opatrenia  obmedzujú iba na plošné hlúpe zákazy bez toho, aby niekto o nich seriózne premýšľal.  Niečo zakázať je totiž to najjednoduchšie opatrenie.  Ale zdravotníctvo nám ukazuje aj aké je nebezpečné, aby sme odovzdali svoje slobody v mene života a zdravia a v mene potlačenie epidémie  ľuďom, ktorí  si aj tak nevedia  rady a okamžite situáciu zneužijú na  uľahčenie svojej práce a ukájanie si svojich komplexov tým, že môžu zrazu vládnuť a to úplne bez zodpovednosti.

 V súvislosti s  „hygienicko epidemiologickými“ opatreniami v pôrodniciach tak trochu prežívam déjá vu.  Približne  do r. 2000 totiž naši „odborníci“ z oblasti gynekológie a pôrodníctva tvrdili, že partner rodičky nemôže byť  pri pôrode preto, lebo „hygienicko epidemiologické“ dôvody.- Teda sprostosť ,ktorú logicky vyvráti aj priemerný stredoškolák.  No a potom pre zaujímavosť tvrdili, že manžel by mohol zostať impotent, takže ho vlastne chránia.

Ale opäť nastala príležitosť na obmedzovanie  slobôd a práv rodičiek a keď prišla , tak sme  ju  my „odborníci“ zneužili.  No takto sa asi zdravotníkom veriť nedá, čo je veľký problém dôvery v zdravotníctvo a inštitúcie ako takej.

Uvedené má však aj iný rozmer.

Nikto totiž nemôže o tom či bude partner pri pôrode rozhodnúť,- len a  iba rodička. Takúto kompetenciu či právny nárok personál nemal a nemá  ju ani teraz. Takéto rozhodnutie personálu „za rodičku“ odporuje mnohým právnym normám a medzinárodným dohodám.

Mimochodom, ak by to teda zdravotníci mysleli naozaj vážne s tými „protiepidemiologickými opatreniami“ tak by museli okamžite zakázať prevádzku napr. zubárom, kde je oveľa vyššie  riziko prenosu nákazy a oveľa nižšie riziko prísť o život.

V tejto súvislosti odporúčania WHO ( svetovej zdravotníckej organizácie).  Dovolím si citovať:

Podmienky pre bezpečný a pozitívny priebeh pôrodu podľa WHO zahŕňajú:

  • Rešpektujúcu a dôstojnú starostlivosť
  • Prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas pôrodu podľa výberu ženy
  • Zrozumiteľnú komunikáciu zo strany zdravotníckeho personálu
  • Adekvátne prostriedky na tíšenie bolesti
  • Možnosť voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť polohu počas pôrodu

Ochrana pred nákazou personálu a iných rodiacich žien má spočívať predovšetkým v používaní ochranných prostriedkov na strane personálu a v dodržiavaní hygienických zásad a opatrení v priestoroch pôrodnice, nie v obmedzovaní prístupu žien k rešpektujúcej a adekvátnej zdravotnej starostlivosti. (viac na blogu ženských kruhov)

 V civilizovaných západných krajinách  je tento problém riešený a riešiteľný, keďže ich zdravotnícke systémy myslia podstatne viac na práva rodičiek aj možnosťou organizovaného pôrodu doma. Problém je, že slovenskí zdravotníci sa nehanbia šíriť klamstvá a demagógiu o nebezpečnosti takejto zdravotnej starostlivosti, aj keď to štatistiky vyvracajú.

 Viac k tomu asi netreba dodávať, akurát konštatovanie, že ak  máme dôverovať štátu, tak ten musí rešpektovať práva a slobody do najvyššej možnej miery. Uvedomujem si dnešnú situáciu, ale neúctivé šliapanie po slobodách občanov nebudú dobrým prostriedkom k zvládnutiu epidemiologickej krízy.. ale aj krízy dôvery v štát.

 A tiež značne spochybňujú kompetentnosť súčasného ministra zdravotníctva, ktorý by si mal závažnosť bezprecedentného šliapania po právach rodičiek uvedomiť a konať.

Pokiaľ Vás môj článok zaujal, zdieľajte ho prosím na Vašom Facebookovom profile.