Reagujem na články Jána Kováča „Mochovce: z vlajkovej lode vrak s takmer nulovou hodnotou“ a „Čierna diera Mochovce“ v TREND-e zo 16.8.2018. Oba články sú výborné. Každý, kto tému sleduje, mohol očakávať len takýto vývoj.

Keby som mal hľadať najvýstižnejšiu vetu, popisujúcu kontext, v ktorom sa celá dostavba Mochoviec odohráva, spomínala by určite totálne manažérske zlyhanie a neodbytný pocit, že politikom vyhovuje, že chaos je nielen v tom, čo riadia oni, ale vie byť aj v megaprojekte, ktorý je primárne v zodpovednosti komerčného subjektu: Slovenských elektrární.

Začalo to podľa mňa už veľmi nešťastným výberom ENELu na privatizáciu Slovenských elektrární. Vybrať za nového vlastníka spoločnosti, ktorá má v portfóliu vysoký podiel výroby elektriny z jadra, subjekt, ktorý má s jadrom nulové skúsenosti avšak silnú motiváciu takúto výrobu vlastniť bol tragický omyl. Tobôž v krajine, ktorá sa k ekológii stavia pomerne laxne. V krajine, kde verejnosť prakticky zabudla, že prevádzka prvej jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach skončila v r.1977 haváriou  reaktora a nútenou likvidáciou elektrárne.

Keď som kedysi cca. v roku  2006 ako konateľ IT firmy Siemens Business Services na Slovensku diskutoval s vtedajším talianskym IT šéfom Slovenských Elektrární o IT témach, rozhovor otočil úplne iným smerom: “Vy ste zo Siemensu, možno nám viete dodať nejaké know-how z oblasti jadrových elektrární. My tu staviame jadrovú elektráreň ale nikdy sme to ešte nerobili a nič o tom nevieme”. Som presvedčený, že aj ostatní talianski manažéri SE na tom boli rovnako.  Až o pár rokov, keď mi moji známi, zapojení do dostavby blokov 3 a 4 v Mochovciach rozprávali svoje hrozivé zážitky z tohoto najdrahšieho a súčasne najchaotickejšieho projektu v dejinách slovenskej energetiky, sa mi to v hlave poskladalo. 

ENEL vedel, že potrebuje v Taliansku stavať jadrové elektrárne aby znížil obrovskú závislosť Talianska na dovoze energie. Nič však o stavbe jadrových elektrární nevedel a preto využil akvizíciu Slovenských Elektrární aby si to vyskúšal v takej krajine, z ktorej by mohol elektrinu dodávať do domovskej siete a súčasne, ak by hádam došlo k jadrovej katastrofe tak to bude v cudzine, niekde za vysokými Alpami. Mimochodom, po katastrofe vo Fukushime, referendum ktoré prebehlo v Taliansku rozhodlo o zastavení výstavby jadrových elektrární v Taliansku - proti hlasovalo 94% účastníkov. A tak je ENEL rád, že sa mu v roku 2007 podarilo akvirovať španielsku energetickú jednotku ENDESA, ktorá má v portfóliu aj jadrové elektrárne.

Každý, kto niečo vie o riadení veľkých projektov mi dá za pravdu, že pri realizácii takého zložitého projektu nemôže byť zákazník súčasne generálnym dodávateľom alebo systémovým integrátorom. Jedine, že by snáď mal za sebou už niekoľko podobných projektov, kde by v tejto role vystupoval. Ale ešte aj najväčší prevádzkovateľ jadrových blokov, spoločnosť Electricité de France, ktorá ich prevádzkuje veľa desiatok, ich nakupovala od firmy Areva, resp. Framatome. Nič na tom nemení skutočnosť, že neskôr EdF kapitálovo vstúpila do zabehnutej firmy Framatome. Žiadna firma, ktorá realizuje ostro sledovaný veľký projekt, nie je schopná vyvodzovať konzekvencie za neúspechy a omyly voči sebe samej. Je to proti elementárnej prirodzenosti manažérov kdekoľvek na svete. Možno v Japonsku by generálny riaditeľ takej firmy spáchal rituálnu samovraždu - ale určite nie taliansky riaditeľ  a ešte k tomu v krajine, ktorá ochotne dosype ďalšie miliardy, aby sa mohlo ďalej faktúrovať. Ale ani šéf TEPCO, prevádzkovateľa elektrárne Fukushima Daiichi nespáchal harakiri, zato však škody spôsobené katastrofou vo Fukushime boli odhadnuté na 100 miliárd USD a viedli v konečnom dôsledku k evakuácii 50 tisíc domácností a k prechodnému (na 21 mesiacov) odstaveniu všetkých jadrových elektrární v Japonsku.

Rozhovor s GR Strýčkom je desivý. Pokúsili sa na samom začiatku dostavby blokov 3 a 4 nájsť generálneho dodávateľa, ponuka však bola taká drahá, že projekt by nevychádzal. Pritom už o pár otázok ďalej GR Strýček hovorí, že taký projekt sa stavia na 60 ročný životný cyklus a nedá sa vychádzať len z okamžitých kalkulačných vstupov. Ani slovo o tom, že by sa pokúsili ešte raz získať ponuky na zastrešenie projektu. A inde vraví, že riziká z vlastnej koordinácie projektu boli od roku 2008  (pred 10 rokmi !!) známe, ale prejavili sa vo väčšej miere ako očakávali a to je “fakt, ktorý musíme akceptovať”. Podľa mňa je pán Strýček absolútny diletant pokiaľ ide o realizáciu veľkých projektov. Ak kľudne prezradí, že až niekedy po rokoch 2013/2014 bol vytvorený riadiaci výbor projetu, tak je na okamžité odvolanie. V projektoch, ktoré dodávali firmy, ktoré som riadil, ktorých projektový budget bol o veľa, veľa núl nižší než budget v Mochovciach, sme si ako dodávateľ vždy presadili do zmluvy zriadenie riadiaceho výboru a tiež eskalačné mechanizmy. A žiadny klient (dokonca ani zo štátnej správy) to nespochybnil.

Mimochodom, tu sa dozviete, že slovenská pobočka Bureau Veritas v r.2016 opätovne udelila SE certifikát podľa noriem ISO 9001, ISO 14001 a OH SAS 18001. Páni a dámy z Bureau Veritas by sa mali nad sebou tiež zamyslieť. Vo firme, ktorá realizuje obrovský projekt, treba auditovať aj projektový manažment .

Môj nebohý bratranec bol vedúcim defektoskopickej kontroly zvarov na stavbe elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Keby mu niekto vtedy povedal, že pustili na stavbu necertifikovaného zvárača, urobil by veľký “cirkus”. Ak v Mochovciach pôsobia celé takéto zváračské firmy, je to niečo ako organizovaná príprava prvej veľkej jadrovej katastrofy v strednej Európe. Každý, kto o tom niečo vie potvrdí, že kvalita zvarov, najmä na primárnom okruhu je kľúčová, aj s ohľadom na zváraný materiál, ktorý je “ťažko skúšaný” rýchlymi neutrónmi. V článku spomínaný M. Zadra v jednom zo svojich podnetov uviedol: “Protipožiarny systém je skrytý za potrubiami a káblami, takže nefunguje. Chybu naprávali, ale problém vyriešili len čiastočne.” Znie to ako “Fukušima vás zdraví!”. U nás sa však zaobídeme aj bez tsunami.

Ktovie do akej miery bude aktuálnou dokumentácia celej stavby, ak bude stavba - nedajbože - dokončená. Pri totálnej nekoordinovanosti dodávateľov si vôbec neviem predstaviť, že by bola použiteľná. Myslím si, že práve problém neaktuálnosti dokumentácie a jej nesúladu s realitou bude primárnou príčinou, prečo sa GR Strýček bráni povolať audit OSART. Ako šéf firmy vnímajúcej pojem kvalita si musí uvedomiť, že dostať dokumentáciu do aktuálneho stavu je existenčný záujem SE pre zabezpečenie prevádzky a údržby 3.a 4. bloku elektrárne. Tento bumerang narazí priamo do hlavy GR, keď budú riešiť nálezy z prevádzkových skúšok alebo neskôr prevádzkové incidenty.

Myslím, že vykonanie auditu OSART by malo byť prioritou vlády SR (nielen ministra hospodárstva) a peniaze na audit by kľudne mohli ísť z JAVYS-u.

Veta GR Strýčka „ale buď sa sústredíte na to, aby sa vám dobre spávalo, alebo na to, aby sa to dokončilo“ svedčí o absurdnej logike p.Strýčka. Je to logika bývalého auditora: keď je v poriadku účtovníctvo (t.j. projekt dostavby sa formálne ukončí), elektráreň nemôže havarovať.

Ak by stavba dospela do zavážania paliva (je to možno otázka zopár mesiacov), tak potom to už nikto nezvráti. Veď je za tým už toľko siláckych prísľubov politikov a šéfov SE a nikto z nich nemá toľko integrity aby priznal, že sa mýlil. Momentálne jediná krajina, kde sa takto dokázali „otočiť na opätku” tesne pred cieľovou čiarou je Rakúsko. Urobili to  v roku 1978,  keď 50,47% účastníkov plebiscitu zmenilo úplne dokončenú elektráreň Zwentendorf na múzeum. Napriek tomu Rakúsko prekvitá aj bez vlastnej atómovej energetiky. Zato má v dôsledku orientácie na obnoviteľné zdroje veľmi modernú prenosovú sústavu a riadenie výroby a spotreby energie.

Žiaľ, jadrová lobby na Slovensku je už dávno silná. Na istý čas sa k nej pridali Taliani z ENELu, teraz zasa EPH. Lenže tu už nejde o energetickú bezpečnosť krajiny, ale o elementárnu bezpečnosť jej obyvateľov.

Držím palce pani Žiakovej a celému tímu Úradu jadrového dozoru, aby boli dôslední pri všetkých skúškach a testoch blokov 3 a 4 a hlavne pri vyvodzovaní dôsledkov. Keď už dostavba mešká 5 rokov, radšej nech mešká ešte tri ďalšie ale nech sú všetky nedostatky bezpodmienečne a bez akéhokoľvek prižmurovania očí odstránené. Veď aj keď sa všetko napraví, bude treba držať veľa palcov pri spúšťaní blokov 3 a 4 a počas ďalších mnohých rokov.

A možno by sa lídri všetkých politických strán tejto krajiny mali čo najskôr zamyslieť nad tým, či by nebolo dobré začať hovoriť o referende na tému nespustenia 3.a 4. bloku v Mochovciach. Kto z nich má také flexibilné svedomie, že by mu nevadila evt. vážna nukleárna katastrofa na Slovensku s dopadmi na okolité krajiny? Kto z nich nemá deti a vnúčatá?

Myslím, že je lepšie predĺžiť prevádzku Jaslovských Bohuníc, ako spúšťať bloky 3 a 4, ktorých stavbu nikto nemanažoval.