Národná banka si z nás uťahuje

Moji parlamentní kolegovia z výboru pre rozpočet a financie, osobitne Ondrej Matej a Jozef Kollár, sa už dlhšie pokúšajú primäť Národnú banku Slovenska, aby zefektívnila svoje hospodárenie. Ešte v septembri minulého roku požiadali NBS, aby im “predložila analýzu efektívnosti a produktivity práce NBS na príklade prípadovej štúdie komparácie s ostatnými centrálnymi bankami eurozóny”. Centrálna banka poslancom vyhovela a štúdiu minulý týždeň predložila. A poriadne si z nás všetkých utiahla.

Ako to už býva, keď je inštitúcia pod verejným tlakom, nevenuje sa analýze, ale defenzíve. No obrana NBS ukazuje buď slabiny jej analyticko-defenzívneho aparátu, alebo naznačuje svojrázny zmysel pre humor. Pozrime sa na tri hlavné argumenty.

Centrálna banka v materiáli zdôrazňuje, že „pokrýva náklady výlučne zo svojej činnosti, nie je financovaná zo štátneho rozpočtu ani rozpočtov verejnej správy, a preto nečerpá zdroje, ktoré sa vytvárajú z daní daňových poplatníkov.“ Tieto slová sú v analýze ako jedny z mála podčiarknuté, takže im zjavne treba prisudzovať veľkú váhu. Majú naznačiť, že banka nežije z našich spoločných zdrojov, tak čo koho do toho, ako hospodári.

Pravdou však je, že NBS – rovnako ako centrálne banky všade na svete – žije z našich spoločných zdrojov. Tieto inštitúcie majú vo vlastnej krajine doslova monopol na tlač peňazí a zároveň pri realizácii menovej politiky obchodujú s cennými papiermi, ktoré získavajú za vytlačené peniaze alebo z minulých rezerv. To sa nezmenilo ani po vstupe do eurozóny, len skomplikovalo. Je to v poriadku, len predstierať, že NBS žije zo vzduchu ako nevesta v sicílskej rozprávke, či zo svojho úspešného podnikania, nie je celkom košér. NBS žije z monopolu, ktorý sme jej udelili a zo zdrojov, ktoré sme do nej pôvodne vložili.

Po tom, čo nám NBS vysvetlila, že z nás nežije, sa predsa len dostala k analýze svojich nákladov. Na to si vybrala ako kľúčový ukazovateľ prevádzkové náklady na zamestnanca v EUR a ukazuje, že NBS ich má druhé najnižšie zo všetkých členských krajín eurozóny (v originálnom texte opäť podčiarknuté).

Ako odborne najpodkutejšia inštitúcia v oblasti menovej politiky naša centrálna banka určite vie, že náklady na zamestnanca porovnateľných čiností (napríklad centrálnych bánk) v rôznych krajinách sú v princípe výsledkom dvoch faktorov – bohatstva krajiny a cenovej hladiny, ktoré určujú nielen mzdu, ale aj priemernú cenu iných vstupov (predpokladajúc porovnateľnosť iných faktorov). Čím chudobnejšia krajina a  čím nižšia cenová hladina, tým vo všeobecnosti nižšie najmä osobné náklady. Slovensko ako najchudobnejšia krajina eurozóny má aj jednu z najnižších cenových hladín v eurozóne a tak neprekvapí, že prevádzkové náklady na zamestnanca patria k najnižším.

Na základe tejto samozrejmosti a niekoľkých vágnych odsekov o tom, koľko má roboty, dospieva NBS k tretiemu podčiarknútému textu: „znižovanie počtu zamestnancov a nákladov NBS by bolo možné iba odčlenením činností na iné inštitúcie Slovenskej republiky, čo by znamenalo zaťaženie štátneho rozpočtu Slovenskej republiky“.

Analýza to síce reálne vôbec nedokazuje, ale keď je niečo podčiarknuté, tak to tak musí byť.

Skúsme však aspoň my použiť jednoduché analytické metódy a pomôcť centrálnej banke sa o kúsok posunúť vo svojej analýze.

V prvom kroku sa pozrieme na zamestnanosť v NBS. Absolútný počet zamestnancov nemá veľkú výpovednú hodnotu a preto sa väčšinou prepočítava na počet obyvateľov. Výsledok tohto porovnania zobrazuje nasledovná tabuľka, ktorá zoraďuje krajiny podľa počtu zamestnancov centrálnej banky na 100 000 obyvateľov.

Zdroj: autor na základe údajov NBS a Eurostatu

Vidíme, že Slovensko patrí ku krajínám s vyšším počtom zamestnancov na počet obyvateľov, dokonca – fuj, fuj – sa blíži až ku Grécku. Samozrejme, z tabuľky je zároveň jasné, že sa nedá úplne odignorovať počet obyvateľov, keďže aj v tej najmenšej krajine musí určitý počet ľudí plniť základné funkcie – vidíme to práve na tom, že najhorší pomer majú najmenšie štáty.

Skúsme teda použiť ešte stále jednoduchú analytickú techniku – regresiu, kde spočítame vzťah medzi počtom obyvateľov a počtom zamestnancov centrálnej banky. Existujú dve možné špecifikácie takejto rovnice, ale z oboch vychádza, že NBS by mala byť výrazne menšia, než je – mala byť mať 723 – 862 zamestnancov namiesto 1083, ktorých má. (723 bez konštanty, 862 s konštantou, pričom rovnica bez konštanty vychádza lepšie, čo by naznačovalo, že rozdiel medzi dnešným stavom a eurozónovým priemerom je viac ako 30%.)

Takéto jednoduché výpočty je, samozrejme, nutné ďalej skúmať a porovnať detailne napríklad s funkciami banky, ale myslím, že už sme našej centrálnej banke pomohli dosť. Ďalej by to hádam mohla zvládnuť aj sama.

Celé je to však akademické cvičenie. Národná banka Slovenska je na základe Maastrichtskej zmluvy nezávislá od vlády aj parlamentu, ktoré ju nemôžu „úkolovať“ a teda jej ani prikázať znížiť náklady. Cieľom tohto opatrenia bola nezávislosť pri výkone menovej politiky v eurozóne, ale príjemným dôsledkom (pre NBS) je, že nikto v tomto štáte nemôže vyvinúť zvonku reálny tlak na zoštíhľovanie centrálnej banky. A tak pokojne môže pokračovať analýzami pod heslom: „Neklamať, ale ani nepovedať pravdu.“ Budúci rok sa však dočkáme výmeny na niekoľkých stoličkách v Bankovej rade. Pevne verím, že moji kolegovia si vtedy prísľuby reorganizácie vynútia. Lebo byť obrastený tukom ešte aj v porovnaní s dobre živenými centrálnymi bankami eurozóny je trochu hanba.

Autor pracoval v minulosti ako poradca viceguvernérky NBS a svoju dizertačnú prácu venoval najmä otázke postavenia centrálnych bank v strednej Európe (vyšlo v Routledge ako Monetary Policy in Central Europe v roku 2007)