Jeden z najvážnejších problémov, ktorým stále čelí ľudstvo je extrémna chudoba. Ešte v roku 1950 žilo v extrémnej chudobe 72% svetovej populácie. V posledných desaťročiach sa však veci začali radikálne meniť. Od roku 1981 do roku 2012 sa podiel ľudí, ktorí trpia extrémnou chudobou znížil s dosiaľ nevídanou rýchlosťou z 54% na 12%. A v roku 2015 sa ľudstvo prvýkrát dostalo podľa údajov Svetovej banky pod 10 %.

Zdroj:Youtube Hans Rosling - On Poverty

Väčšina ľudí trpiaca extrémnou chudobou žila v Ázii a to je tiež miesto, kde sme zaznamenali najväčší pokrok. V južnej Ázii sa extrémna chudoba znížila z 58% na 14% a vo východnej Ázii došlo k pozoruhodnému zníženiu z 81% na 4%. Medzi rokmi 1981 a 2001 sa z extrémnej chudoby podarilo dostať viac než 680 miliónov obyvateľov Číny! A po roku 2000 sa aj v iných rozvojových krajinách než v Číne, podarilo dostať z extrémnej chudoby ďalším 280 miliónom ľudí.

Tento výnimočný úspech masívneho zníženia počtu ľudí žijúcich v chudobe na čele s Čínou, Indiou, Bangladéšom, Indonéziou sa však nedosiahlo prerozdeľovaním a presunom peňazí z bohatých krajín do chudobných!

The Economist pripisuje masívne zníženie extrémnej chudoby v spomenutých krajín ich hospodárskemu rastu. Ten dosiahli vďaka zavedeniu ekonomických reforiem, presnejšie ich  vstupom do globálnej ekonomiky, aplikovaním voľnému obchodu a inštitucionálnymi zmenami, ktoré podporujú podnikanie a ochranu súkromného vlastníctva. Ekonomické reformy tak uvoľnili potenciál ich obyvateľov a tí začali svoje „bohatstvo“ sami vytvárať.

Prekliata Afrika?

Každopádne stále okolo 800 miliónov ľudí žijúcich hlavne v subsaharskej Afrike sa nachádza v životu ohrozujúcej chudobe. Aby svet a tamojšie vlády efektívnejšie pomohli svojim obyvateľom je dobré porozumieť, aké procesy spôsobili, že za necelých 30 rokov sa podarilo uniknúť z extrémnej chudobe viac než miliarde ľudí.

Voľný obchod a globalizácia

Už to počujem. Voľný obchod? Globálny trh? Bŕŕŕ.

Žiaľ, ešte aj dnes je rozšírená predstava, že aplikácia voľného obchodu, globalizačných a liberalizačných procesov je v mnohých ohľadoch pre rozvojové krajiny nevhodná a prináša im viac negatív než pozitív. Najčastejším dôvodom odmietania voľného obchodu a znižovania ochranárskych ciel je predstava, že voľný obchod je hra s nulovým účtom, kde jeden získava a druhý stráca. Podľa mnohých sa otvorenie ekonomík rozvojovým krajinám neoplatí, pretože sú to tie bohatšie ekonomiky, ktoré profitujú oveľa viac. Kritici globalizácie sa obávajú úpadku lokálnych producentov, neférovej súťaže s technologicky vyspelými krajinami, či vykorisťovania západnými firmami.

Sebestačnosť vedie k stagnácii

Veľmi častou alternatívou k voľnému obchodu medzi krajinami, bola snaha o sebestačnosť na úrovni jednotlivých krajín. Kým západná Európa po druhej svetovej vojne šla cestou otvorenosti a vytvorenia spoločného trhu, to neplatilo pre väčšinu krajín južnej Ameriky, Afriky, či socialistickej Číny a Indie. Mnohé z nich začali aplikovať víziu argentínskych ekonómov Raula Prebisha a jeho kolegov. Tí tvrdili, že obchod je hra s nulovým súčtom, kde centrum sveta (bohatý sever) zdiera perifériu (chudobný juh), robí ich závislých len na vývoze svojich surovinových zdrojov, čo im neumožňuje sa plnohodnotne rozvíjať.

Juhoamerické krajiny, ale aj Indická vláda po druhej svetovej vojne, investovali veľké finančné čiastky do rozvoja množstva vlastných rôznorodých priemyselných odvetví. Zároveň ich vznik a chod chránili vysokými dovoznými clami. Výroba len pre vlastných obyvateľov však dopadla mizerne. Ochranárska politika a orientácia len na domáci trh spôsobili, že firmy boli ušetrené medzinárodnej konkurencie a nevznikal tak prirodzený tlak na modernizáciu a inovácie. Firmy namiesto inovácií tak tlačili na úradníkov, aby zvyšovali ochranárske clá, a tým bránili domácich výrobcov, výsledkom čoho bolo, že produkovali drahé a menej kvalitné produkty.

V extrémne ochranárskej Argentíne to v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zašlo až tak ďaleko, že mnohé spoločnosti na domácich trhoch predávali svoje produkty o 150% až 400% drahšie, než boli svetové ceny. Podľa ekonómov Dolara a Colliera bolo bežné, že rôzne argentínske výrobné spoločnosti nakupovali v zahraničí hotové produkty, tie rozmontovali v Paname, následne ich priviezli do Argentíny a tam ich opäť zmontovali. Až obrovské finančné problémy v 80. rokoch „prinútili“ viaceré juhoamerické krajiny k ekonomickým reformám a neskôr v roku 1991 sa k tomu odhodlala aj India.

Ázijský zázrak

Opačnou cestou sa po skončení druhej svetovej vojne vydali mnohé ázijské krajiny ako Japonsko, Južná Kórea, Tchajwan, Thajsko, Singapur, Malajzia, Hongkong a neskôr Čína a Vietnam. Ešte na začiatku 60. rokov patrila napríklad Južná Kórea medzi najchudobnejšie krajiny sveta s podobnou životnou úrovňou ako Zambia, Angola, Somálsko či Etiópia.

Namiesto toho, aby sa Ázijské tigre orientovali na domáci trh a vyrábali „všetko“ len pre seba, začali svoju výrobu „špecializovať“ a zamerali sa na medzinárodný trh. Vytvorili vhodné podnikateľské prostredie pre zahraničných investorov. Tí priniesli novšie technológie, výrobné procesy, nové myšlienky, marketing či najnovšiu metodiku. Prvými vývoznými komoditami Južnej Kórei boli parochne a drevotrieskové dosky. Ďalší ázijský tiger Hongkong sa zo začiatku zameral na vývoz umelohmotných kvetov a hračiek. Po čase skúsenejší a kvalifikovanejší pracovníci umožnili firmám namiesto výroby čo najlacnejších produktov zameriavať sa na výrobu technologicky náročnejších produktov.

Tento postup aplikovali úspešne neskôr aj u ďalších priemyselných odvetví. V Južnej Kórei začali s produkciou lacných lodí, lacných automobilov a oblečenia. Hongkong sa zameral na lacný textil, hodinky a na elektroniku. Súťaž na medzinárodných trhoch motivovalo firmy inovovať nielen výrobné procesy a produkty, ale aj investovať do výskumu a zvyšovať požiadavky na znalosti a zručnosti svojich pracovníkov. A o to tu ide!

Namiesto výroby všetkého s priemernou kvalitou, vyššia špecializácia práce len v určitých oblastiach prináša výhody, že v danej oblasti disponujeme množstvom jedinečných znalostí a zručností, čo nám umožňuje vytvárať lacnejšie, kvalitnejšie a technologicky vyspelejšie produkty.

Ázijským tigrom práve táto taktika umožnila sa zaradiť medzi výrobcov najvyspelejších technológií a zároveň im umožnil zažívať nevídaný nárast životnej úrovne. 

Nebol to žiaden „laissez faire“ a vlády jednotlivých krajín často intervenovali do svojho ekonomického rozvoja. Každopádne Ázijskí tigri sa snažili ísť cestou medzinárodnej konkurencieschopnosti a zvyšovania špecializácie výrobných sektorov. Neefektívne výrobné odvetvia v Japonsku, Južnej Kórei nechali vlády jednoducho zbankrotovať, čo bolo v zásadnom rozpore s politikou juhoamerických či východoeurópskych socialistických krajín.

 

Neférové vykorisťovanie?

Častou kritikou pôsobenia rôznych globálnych značiek NIKE, GAP, Polo, Yves Saint Laurent, Wal-Mart atď v rozvojových krajinách, sú podmienky a mzdy jej zamestnancov. Z pohľadu nás Európanov sú podmienky za ktorých státisíce ľudí hlavne v textilnom či obuvníckom priemysle pracujú naozaj veľmi zúfalé.

Ekonóm Jeffrey Sachs knihe The End of Poverty opisuje ako si pri návšteve Bangladéša prečítal lokálne noviny, v ktorých našiel rozhovory s mladými ženami pracujúcmi v odevnom priemysle. Jedna po druhej sa sťažovali na množstvo pracovných hodín, na zlé pracovné podmienky a obťažovanie. Čo však bolo pre neho samotného nečakané bolo konštatovanie každej z týchto dievčat, že práca v továrňach je to najlepšie, čo sa im mohlo v živote stať a že to zmenilo ich životy k lepšiemu.

Všetky ženy pochádzali z chudobného vidieka, kde nechodili do školy, nevedeli čítať, trpeli neustálym hladom a tvrdo pracovali od rána do večera na páliacom slnku či počas celodenného dažďa často viac než 12 hodín. Slabo platení pracovníci v továrňach v Číne, Vietname, Bangladéši si na rozdiel od nás veľmi dobre uvedomujú, že alternatívou práce v korporácii je život na vidieku alebo oveľa slabšie platená práca v domácich firmách.

Na čo veľmi ľahko zabúdame je fakt, že väčšina Európanov ešte na začiatku 20. storočia pracovala v továrňach za podobných pracovných podmienok. A to, že sa máme v súčasnosti tak dobre nám nespadlo do náručia ako dar z neba, ale museli sme si našu prosperitu sami vybudovať.

Koniec koncov zoberme si, čo sa podarilo mnohým Ázijským tigrom za tri generácie. Kým starí rodičia pracovali na poli a rodičia v továrňach, dnešná mladá generácia pracuje v kanceláriách a trpia takými „vážnymi“ chorobami ako syndróm karpálneho tunela či unavenými očami.

Namiesto prázdneho moralizovania mnohých ľudí z bohatého severu nad zlými podmienkami tamojších zamestnancov, oveľa vhodnejšou iniciatívou by bolo tlačiť na znižovanie colných bariér, ktoré veselo zavádzajú mnohé vyspelé štáty. Sú to vysoké clá bohatých krajín, ktoré poškodzujú kľúčove odvetvia rozvojových krajín napr. poľnohospodársky, odevný či obuvnícky priemysel, a tým ich rýchlejší ekonomický rozvoj, zvyšovanie miezd a produkciu technologicky sofistikovanejších produktov.

Nechajte si ju

Ako teda pomôcť tým najchudobnejším? Množstvo ľudí žiaľ stále verí, že jedinou možnosťou je prerozdeľovanie peňazí z bohatého severu tým chudobnejším. Nie každý však s tým súhlasí.

Novinár z Ugandy Andrew Mwenda na TEDe ostro kritizuje zahraničnú pomoc bohatých krajín a rôznych medzinárodných organizácií. Podľa neho medzi rokmi 1960-2003 bohaté krajiny naliali do Afriky vyšše 600 miliárd dolárov. Napriek tomu je Afrika stále najchudobnejším kontinentom a v skutočnosti západná pomoc uvrhuje mnohé vlády do ešte väčšej pasivity, prebujnenej štátnej správy, na ňu nacucnutých parazitov a vytvárania kultúry závislosti od zahraničnej pomoci.

Zdroj:Youtube  Andrew Mwenda - Aid for Africa? No Thanks

Andrew Mwenda nás všetkých prosí aby sme prestali konečne rozmýšľať ako zmierňovať chudobu v Afrike. Podľa neho mali by sme skôr začať premýšlať, ako si má Afrika a iné chudobné časti sveta vytvárať svoju vlastnú prosperitu. Preložené do slovenčiny. Oveľa dôležitejšie, než dávať niekomu ryby, je naučiť ho ryby chytať.

Svet im k tomu ponúka dva možné scenáre. Juhoamerický sen o sebestačnosti a Ázijský zázrak založený na medzinárodnom obchode a špecializácii odvetví. Ja osobne pevne verím, že si vyberú to druhé.