Písal sa 14. jún 1996 a hlúčik ľudí s modrými stužkami na tričkách vzrušene debatoval na ulici, vytrhávajúc si nedočkavo z rúk najnovšie SME. „Aha, vyšlo to!“ „Ach, píšu o tom!“ Obzerajúc sa či neuvidia dodávky s tmavými sklami a skriňové mercedesy sa ticho prekrikovali: „Juraj vravel, že už je podpísaných ďalších 85 ľudí!“ „To bolo včera, dnes som pozeral a bolo už skoro 120.“ Na slovenskom internete sa objavil občiansky protest proti novele trestného zákona so zriedka vídaným úkazom - podpismi konkrétnych ľudí. Na jednoduchej po domácky vyrobenej stránke sa nakoniec ich počet ustálil na vtedy ohurujúcom hromadnom čísle 344. Pri ďalšej výzve o rok neskôr k snahám o zmarenie referenda ich bolo 179.

***

Koncom leta 1998 skupinka cyklistov šliapala pod Karpatmi hore kopcom k zhromaždeniu, ktoré ich už netrpezlivo očakávalo. „Vitajte, poďte sa občerstviť! Sme takí radi že ste tu, ešte že máte aspoň tú webstránku, ani by sme nevedeli či a kedy sem prídete. V médiách sa človek nič nedozvie, tak aspoň že Jožo má v robote internet, tak nás informoval. Držíme vám palce, veľmi chceme zmenu a budeme vás voliť!“ Cyklisti sa posilnili a opustili anonymných občanov. A webmaster večer doprogramoval informáciu o trase na ďalšie dni a fotky do archívu.

Parlamentné voľby boli blízko. Zdrojom informácií boli novinári a často len občianska statočnosť. Média manipulované. Internet bol miestom, kde sa dala nájsť aspoň nejaká pravda. Svetlo sveta uzrela Občianska kampaň 98.

A potom prišli voľby. A priniesli vytúženú zmenu. A zmena sa odvďačila prostrediu, ktoré ju podporilo. Na weboch úradov sa začali objavovať informácie, prvé dokumenty. Tlačové správy, vyhlásenia, prejavy, materiály schválené vládou, najprv vybrané, postupne ďalšie a ďalšie, po pol roku už mnohé, niekde viac, inde menej. Na úrade vlády zaznel hlas, že by sa mohli zverejniť vládne uznesenia. „Sodoma-Gomora Cecilko“, odpadávali služobne staré úradné hlavy. No nepomohli si. Najprv šli von aktuálne uznesenia, potom tie za posledné dva roky, potom sa hrádza rozsypala a šli na web všetky.

„Sľúbili ste zákon o slobodnom prístupe k informáciám!“, pripomínal sa hlasný tretí sektor. „Čo nie je tajné, je verejné!“ znelo zo všetkých strán. Zákon sa vyboxoval a na webe pribudli kompletné vládne materiály. No nielen tie schválené, ale aj tie pripravované. Narodila sa hromadná pripomienka. V Európe boli vtedy len dve krajiny, ktoré zverejňovali materiály už vtedy, keď šli do pripomienkového konania. Holandsko a my.

Politici začali opatrne komunikovať cez internet, pilotovaní Mikiho online diskusiami (jedna z neskorších).

Uplynulo 12 rokov...

Nastal opäť problém s informáciami. Návrat späť sa našťastie nepodaril, no podvratná činnosť v podobe násteniek, kľučkovania, manipulácií rástla. Postupne sa opäť blížili voľby.

A  pilier internetu opäť ponúkol svoje ochranné krídla. Stránky a blogy politikov povznikali ako huby po daždi. Široká neanonymná občianska blogosféra a zdanlivo bezpečné prostredie medzi priateľmi na Facebooku zmenilo strach z prejavenia vlastného názoru na nepoznanie. Radosť z davánia statusov, „like-ov“ a komentárov konečne vyprevadili opatrnícke správanie do histórie. Priestoru na vykričanie reality vzniklo nepreberné množstvo. Kto má čo povedať, píše. Kto nemá, dáva feedback. Strieda sa humor, apel, hnev, skutočné emócie. Ľudia sa pridávajú do všemožných skupín po tisícoch. Shooty vyzbieral na bilbordy mnohonásobne viac než očakával a len mizivé percento prispievateľov malo problém so zverejnením svojho mena na príslušnom webe.

Sila hlasu, ktorou dali internauti najavo svoju túžbu po zmene, je v porovnaní s tou spred 12 rokov gigantická. A jej efekt o to viac krásne šokujúci. Vyprevadil do histórie tých, ktorí tam patrili. Skoro všetkých. Politickým mŕtvolám nedal šancu ani na jedno percento. A podržal tentokrát všetkých, ktorí majú potenciál a cieľ zmenu uskutočniť.

Že zlepenec? Ten v roku 1998 musel obsiahnuť SDĽ, SOP. O 4 roky neskôr ANO. Napriek tomu tieto dva zlepence dokázali posunúť Slovensko o obrovský kus dopredu.

A teraz? Ešte nikdy nemali súčiastky reformného zlepenca k sebe tak blízko ako teraz. Tak kto, ak nie práve tento, má potenciál odťať drakovi rovno niekoľko ďalších hláv?

Dúfam, že ani táto zmena nezabudne na prostredie, ktoré ju podporilo. Máme roboty ako na kostole. Demokracia a transparentnosť je v civilizovanom svete už o level vyššie. Informatizačné plány zase o level nižšie (nedosahujú megalomanské predstavy tých slovenských). Prístup k informáciám je na rozdiel od nás proaktívny, automatizácia naozaj zoštíhľuje aparáty, odbremeňuje biznis, uľahčuje ľuďom život. Na to, aby to tak bolo, treba ľudí, ktorí svojej agende dokážu dať modernizačný rozmer, zdravý rozum a obe nohy na zemi. Takých teraz asi máme. A keď si ešte uvedomia, z čoho je ten tmel, ktorý ich môže podržať zlepených a stmelených až do konca, tak welcome to the future...

A kde ho hľadať? Ako sa hovorí... všetko je na webe. :-)

Good luck!