Spoza dverí siene sa ozýval rastúci hluk rušnej diskusie. Mužské hlasy zneli čoraz intenzívnejšie, rozrušenejšie, vrava sa očividne menila na hádku. Vtom sa dvere na sieni rozleteli a von vybehol nahnevaný muž, zjavne urodzeného pôvodu a zúrivo sa začal prechádzať. Čižmy zuneli na dlážke a očami blýskal na všetky strany, keď mu zrazu pohľad padol na panovníčku, ktorá pokojne stála pri neďalekom okne a užívala si výhľad do cisárskej záhrady. Zbledol a strnul... „Prepáčte, Vaše veličenstvo, netušil som...“
„Ale milý gróf,“ prerušila ho cisárovná, mávnuc majestátne rukou, „zdá sa, že ste nejaký rozrušený.“
„Ach, veličenstvo, máme dnes zasadnutie Najvyššej rady Správcov kartoték Vášho veličenstva, ktorú ste ráčili zriadiť. Prišli všetci, z Tirolska, Uhorska, Čiech, Moravy, Salzburgu, Štajerska, no skrátka všetci.“
„To je výborné. A prečo teda ten hnev?“
„Nechcú spolupracovať, Vaša výsosť! Nesúhlasia s našim plánom, nič nebudujú, nemajú žiadne projekty, žiadne dokumenty, nápady, nič nestavajú!“
„A prečo?“
„Tvrdia, že na to nemajú ľudí. Že to nedokážu, že už teraz majú toho vyše hlavy. Ale ja viem, že veľa z nich je aj lenivých, nechcú sa zlepšovať, reformovať, modernizovať, vyhovuje im, ako je to po starom!“ nahnevane hovoril gróf.
„No a čo ste Vy urobili pre nich?“ zvedavo sa opýtala kráľovná.
Šľachtic oduševnene spustil: „Veličenstvo! Vymyslel som pre nich celý systém! Dal som vyrobiť plány, nákresy a štúdie celej novej administratívy! Navrhol som s mojím tímom tú najlepšiu a najmodernejšiu koncepciu, aká dnes existuje. Na kritériách a parametroch pracovali najväčší majstri architekti z celej Európy, aby to boli veľkolepé stavby, paláce plné bohatej ponuky skvelých a moderných služieb. Nič nemusia už robiť, len začať pripravovať svoje projekty v súlade s týmto všetkým! Ešte aj rady a komisie som založil, ktoré budú všetko posudzovať, či bolo dodržané.“
„Ale načo to všetko?“ Jej tvár odrážala veľký prekvapený otáznik.
„Vaša výsosť, veď všetky administratívne paláce musia mať predsa rovnaký štýl, štruktúru, materiály, skrátka musia mať rovnakú architektúru!“ zápalisto vysvetlil gróf.
„A to ako chcete zabezpečiť?“ neveriacky a trochu šokovane sa opýtala cisárovná.
Gróf hrdo vypäl hruď: „Každý musí mať architekta s pečaťou Vášho veličenstva. A majstra staviteľa, tiež certifikovaného. A presnú štruktúru riadenia. A všeličo iné. Takto sa vyhneme rôznym nekoncepčným zmenám.“ Dôrazne predniesol tieto slová, očakávajúc uznanie za strategické rozhodnutie.
Panovníčka sa však namiesto toho naňho uprene zahľadela a položila otázku:
„A keď budem chcieť urobiť nejakú zmenu ja? Viete, rozhodnem sa, že to bude inak...“
Gróf s neskrývanou hrôzou vytreštil oči: „Ale, Vaše veličenstvo, to nemôžete! Tým by sa nám úplne rozsypala celá koncepcia, celý reformný zámer!“
„Nemôžem?!“ Hlas cisárovnej zaburácal a gróf okamžite pochopil, že spochybňovať alebo pokúšať sa zastaviť rozhodnutie vladára je nielenže neslýchané, ale aj úplne nereálne.
„Viete, ...“ vyjachtal, zúfalo sa snažiac ešte zachrániť seba a aj svoju koncepciu...
„Pane!“ hrmel hlas Márie Terézie, „možnože jedného dňa v ďalekej budúcnosti budú nejaké garantované obdobia, počas ktorých sa budú vladári striedať pri moci a bude možné aspoň na 4 či 5 rokov plánovať niečo dopredu. Ale dnes tu taký luxus nemáme! Naša ríša sa zmieta v pohybe a zmenách! Naše hranice dnes menia svoju podobu častejšie než ročné obdobia. Hierarchia našej spoločnosti sa rúca, manufaktúry mi pred očami prepisujú hranice spoločenských tried. Horná vrstva sa búri, no potrebujeme inovácie, inak náš feudálny systém prevalcujú severozápadné mocnosti svojou ekonomickou dravosťou. Naši ľudia nevedia čítať a písať a šľachta, cirkvi a náboženstvá vedú vlastné skryté vojny o ich duše, o moc medzi sebou a za svoje postavenie. Nápor na moju pokladnicu je obrovský a ja nemám poriadne informácie o hospodárstve, urbári, katastri, o ničom! Môžem byť cisárovnou ešte tridsať rokov, ale aj len tri dni. Vaše administratívne paláce plánujete pre milióny ľudí, ale už na druhý deň môžu zívať prázdnotou, lebo sa situácia zmení a ja nebudem mať inú možnosť, než na ňu reagovať! Chcela som po Vás, aby ste mi urobili poriadok v kartotékach. Chcela som funkčnú administratívu, ktorá by bola schopná pružne reagovať na zmeny. A čo mám?! Živoriace kartotéky, stále kade tade roztrúsené, nekompletné, nejasné! Nemám v poriadku údaje o svojej vlastnej krajine! Ale zato mám plány na vzdušné zámky!“
Zosmutnela a pokračovala už miernejšie: „Ach môj gróf, ako málo poznáte svoju krajinu! Kedy ste naposledy precestovali naše župy? Kedy ste sa pristavili pri našich úradníkoch, kedy rozprávali s ľudom? Ak môžeme vôbec urobiť pre túto ríšu niečo nadčasové, tak sú to usporiadané a dostupné dáta. A ak Váš plán nebude postavený na našich reálnych možnostiach a kapacitách, ženiete nás do záhuby.“
Zronený gróf sa zmenšoval pod ťažobou kráľovniných slov. „Som chcel len...“
„Nemôžeme si dovoliť paláce, milý gróf. Nemôžeme si dovoliť toľkých architektov. Musíte rešpektovať realitu, schopnosti našich poddaných, rôznorodosť našich krajov, dynamiku nášho vývoja. Váš plán nie je dobrý.“
„Čo mám robiť?“ rozplakal sa gróf, ktorému sa práve rozsypal celý nádherný obraz dokonalej administratívy v celej monarchii.
Pozrela naňho vľúdne, ale rozhodne. „Zabezpečte to, o čo som Vás žiadala. Upracte kartotéky. Všetky, opakujem, VŠETKY dáta v ríši chcem mať čo najskôr zjednotené, upratané, prehľadné, garantované a dostupné komukoľvek. Pravda, dostupné s výnimkou vojenských a inak chránených. Toto je priorita.
A pripravte mi cisárske vyhlásenie, poskytnem granty na také služby, ktoré budú naši poddaní potrebovať. Prihlásiť sa môže ktokoľvek. Podmienka je používať dáta s našou pečaťou, podľa našich pravidiel, a vytvoriť prístupové cesty použiteľné pre všetkých – slepých, chromých, chudobných, bohatých, nemých, hluchých, starých aj mladých. A najmä také cesty, ktoré sa ľahko upravia, keď sa naša krajina zmenší, zväčší, rozpadne, či zmení. To je druhá priorita.
A premyslite plán vytvorenia mobilných administratívnych jednotiek. Máme dosť poddaných, ktorí za administratívou nemôžu prísť a ja chcem, aby administratíva bola schopná prísť za nimi. To je tretia priorita.“
Gróf vstal, utrel si slzy a pozrel na cisárovnú. Nebol v nej hnev, ani zlosť. V jej tvári sa zračil úprimný a jasne čitateľný záujem o svoju krajinu. A zrazu v tej tvári videl celú monarchiu, farmárov a pastierov od Álp až po Karpaty, roľníkov v nížinách Čiech, Uhorska aj dolného Rakúska, obchodníkov na všetkých obchodných trasách, kočovné kmene, tulákov a žobrákov, siroty, mníchov, remeselníkov všetkých zručností, putujúcich drotárov a murárov, majiteľov manufaktúr a ich robotníkov, ženičky na trhoviskách a v domácnostiach, ale aj vojakov, žandárov, šľachticov, zemanov, aristokraciu, súdy, kňazov a cirkevných hodnostárov všetkých vierovyznaní a náboženstiev. Z tých očí zrazu cítil obrovskú lásku veľkej panovníčky k celej svojej ríši v tejto jej pestrofarebnej nádhere a zložitosti, úprimnú v snahe vnímať svojich poddaných takých, akými sú a nie, akými by ich chcela mať, rozumejúcu ich každodenným problémom, starostiam i veselostiam. A nevidel nič iné, len obavu a túžbu, aby tento ich svet bola schopná chrániť čo najdlhšie.
Pochopil, vystrel sa a zasalutoval: „Vaše veličenstvo, máte pravdu. Urobíme to presne tak, ako hovoríte. Môžete sa spoľahnúť. Do roka a do dňa máte všetky kartotéky v monarchii naporiadku, upratané, vyčistené, dobre spravované a v bezpečí. A už počas dožinkov vyhlásime súťaž Vášho veličenstva o výstavbu služieb tak, aby sme už na ďalšie fašiangy mohli oslavovať prvé z nich. Odpusťte moju predošlú nerozvážnosť, ale chcel som len dobre.“
„Viem,“ povedala cisárovná a pohla sa na odchod. „Máte príležitosť napraviť svoju chybu a nedbalo minuté peniaze.“
Ako odchádzala, videla jeho odhodlanie, hoci ešte stále vyzeral, akoby po ňom prešiel záprah jej Lipizzanerov. Prišlo jej ho ľúto, šibalsky sa usmiala a nečakane prehodila. „Mali by ste sa viac bozkávať, môj milý gróf.“ Šokovaný na ňu pozrel, sotva sa zmôžuc na nejaké slovo: „Vaša milosť... a... prečo???“ Mária Terézia sa rozosmiala zvonivým smiechom, veselo rozhodila ruky a kráčajúc od neho zvolala: „A či ste neboli na prednáške toho anglického lorda, ktorý na margo administratívnych úspechov svojho kráľovstva poznamenal: Bozkávajme sa, aby sme si stále pripomínali prvé pravidlo našich modernizačných víťazstiev: Keep It Simple, Stupid.“
„Máte málo žien vo svojom tíme, pane!“ doznieval z diaľky veselý a srdečný hlas veľkej dámy svojej doby.
