Digoxin je jedno z najstarších užívaných liečiv vôbec. V klinickej praxi sa používa od roku 1785, pričom Náprstník červený, z ktorého bol izolovaný, sa v rámci liečiteľstva používal už v staroveku. Účinok digoxinu spočíva v blokáde enzýmu Na-K-ATPázy, čím stúpa koncentrácia sodíka v bunke. Sodík je následne vymieňaný za extracelulárny vápnik, ktorý zabezpečuje kontrakciu srdcového svalu. Zvýšením koncentrácie vápnika sa teda zvyšuje aj sila srdcovej kontrakcie. Od začiatku 20. storočia sa tak digoxin používal pri liečbe chronického srdcového zlyhávania.

Aj keď je to roky užívané liečivo a teda by sa dalo predpokladať, že sú známe a predvídateľné aj problémy spojené s jeho užívaním, opak je pravdou. Už samotné indikácie ho predurčujú na liečbu primárne starších pacientov, ktorí s vysokou pravdepodobnosťou užívajú aj iné lieky a vekom majú zmenené základné telesné parametre (cievny systém, činnosť obličiek, obsah tuku a vody v organizme, podiel svalovej hmoty). Digoxin má dobrú dostupnosť po perorálnom podaní (75%), dlhý biologický polčas (40 hodín) a úzku terapeutickú šírku. Svojho času preto dokonca ministerstvo zdravotníctva metodicky odporúčalo monitorovanie hladín digoxinu v krvi (0,8 – 2,0 ng/ml) prakticky u všetkých pacientov.  A už pár rokov je digoxin v dávke nad 0,125 mg považovaný za liečivo potenciálne nevhodné pre seniorov.

Pacientka, ktorej venujeme prvý diel Zápiskov z lekárne, má po osemdesiatke, lieči sa na astmu, hypertenziu a srdcové zlyhávanie. Užíva spomínaný digoxin, na zníženie tlaku krvi irbesartanhydrochlorotiazid (áno, áno, má predpísané aj kálium), kvôli astme užíva inhalačné bronchodilatans a teofylín. Na tomto mieste sa určite fajnšmekri pozastavia nad teofylínom a dobre urobia. Lebo,... ale poďme postupne.

Pacientka prišla na pohotovosť s príznakmi dezorientácie, napätia a nepokoja, sťaženého dýchania, zrýchleného pulzu, nechutenstva a nevoľnosti. Napriek tomu, že dlhodobo a pravidelne užíva spomínaný teofylín v dávke dvakrát denne 250 mg, bol jej (na to sťažené dýchanie) indikovaný teofylín  iného výrobcu (a teda pod iným názvom) v dávke trikrát denne 200 mg (vnútropolitická odbočka – Keď sa začali diskusie o generickej preskripcii, tak sa niektorí lekári – špecialisti prezentovali okrem iného výrokom, že predpisovanie účinnej látky a ponechanie výberu lieku na lekárnika ohrozí životy mnohých pacientov. Denno-denne sú lekárnici konfrontovaní s tým, že práve predpisovanie firemným názvom spojené s neznalosťou zloženia lieku niektorými lekármi vedie k duplicitám a teda k ohrozeniu života predávkovaním konkrétnym liekom...). Na upokojenie dostala pacientka alprazolam. Po pár dňoch hospitalizácie a užívania rozšírenej „liečby“ sa stav pacientky nezlepšil, naopak – objavili sa hnačky, zvracanie, kŕčovité bolesti brucha, desivé predstavy a halucinácie. Domov tak bola prepustená s ďalšími liekmi – na útlm zvracania (tietylperazín), povzbudenie chuti do jedla (cyproheptadín) a zníženie tvorby žalúdočnej kyseliny (ranitidín).

Teofylín je podobne ako digoxin liečivo s úzkou terapeutickou šírkou a predávkovanie s neskorým nástupom prejavov (vzhľadom k používaniu liekov s predĺženým uvoľňovaním) nie je ničím výnimočným. Zhoršenie príznakov našej pacientky mohlo s vysokou pravdepodobnosťou súvisieť aj s vysokou (1100 mg/deň) dávkou teofylínu. Rovnako ako pri digoxíne, aj pri tomto liečive je odporúčaný monitoring hladín prakticky u všetkých chronických pacientov. Monitoruje sa? V tomto prípade však na stanovenie predávkovania ani monitoring netreba. Je však vysoká dávka teofylínu jediným problémom tejto pacientky?

Spacifikovať geriatrického pacienta nejakým benzodiazepínom nie je v našich podmienkach nič nezvyčajné (str. 9). Napriek tomu, že vďaka zmenenej farmakokinetike sa výrazne predlžuje ich biologický polčas a aj napriek tomu, že ich chronické užívanie sa neodporúča. V roku 1993 bola publikovaná zaujímavá práca o interakcii alprazolamu s digoxínom závislej na veku. Kazuistika 68-ročnej pacientky, chronicky užívajúcej digoxin, u ktorej došlo po začatí užívania alprazolamu k vzostupu hladín digoxinu o 169%, bola popísaná už v roku 1984. Literatúra udáva strednú klinickú závažnosť tejto interakcie, v každom prípade je potrebné brať ju do úvahy. Známe príznaky toxicity digoxinu –  nauzea, nechutenstvo, zvracanie, hnačky, bolesti brucha, zmätenosť, či halucinácie – totiž verne korešpondujú s príznakmi, ktoré udávala pacientka lekárovi na pohotovosti.

V jej prípade možnosť liekovej interakcie  nezohľadnil nikto, nikto nebral do úvahy predávkovanie teofylínom a namiesto racionálneho zhodnotenia terapie jej boli indikované ďalšie tri (zbytočné) lieky na utlmenie príznakov nežiaducich účinkov primárnej liečby. Zdravotná poisťovňa uhradila hospitalizáciu, starostlivosť i celú nesprávne indikovanú liečbu. Predpoklad (veľmi pravdepodobný) o príčinách problémov pacientky vyslovil až farmaceut z verejnej lekárne, s ktorým problémy konzultovala vnučka pacientky. Zadarmo.

Vitajte v slovenskej farmaceutickej realite.

<