Kvalita vysokých škôl. Akoby to bolo heslo dnešných dní. Žiaľ, nediskutuje sa o tom, či sú kritériá akreditácie nastavené ozaj správne - veď už máme tucet univerzít! Kupovanie diplomov nie je hrozbou zajtrajška, ale dnešnou realitou. Ale ani to zrejme nie je dôvod na vzrušenie v akademickej obci. Odhalené a pokračujúce škandály na Trenčianskej univerzite nevyvolali v  zďaleka také  pohoršenie a odpor, ako celkom drobná novela vysokoškolského zákona, ktorú predložil poslanec Mojmír Mamojka.

Prvý „hriech“ poslanca Mamojku

Poslanec Mamojka navrhuje, aby profesor mohol pôsobiť vo funkcii profesora aj po dovŕšení 65 rokov, a to do sedemdesiatky. Pretože podľa dnešného zákona môže síce učiť – hoci si zmluvu musí každoročne obnovovať. Ba môže byť menovaný za emeritného profesora. Ale funkčné miesto profesora zastávať nesmie.

Som do hĺbky duše presvedčená, že obmedzovať komukoľvek právo na výkon povolania z akéhokoľvek iného dôvodu, než je kvalita jeho práce, je diskrimináciou. Je pritom jedno, na akej úrovni sa veková hranica stanoví. Učiteľ na základnej škole môže teoreticky učiť hoci aj storočný. Má menšiu zodpovednosť? Vek štátnych úradníkov, ani vek ministra školstva neobmedzuje žiaden zákon. Zhora nie je limitovaný vek prezidenta – najvyššieho veliteľa ozbrojených síl. Dnes už zákon neobmedzuje vek baletky ani pilota. Dokonca aj dekan môže byť dekanom a rektor rektorom aj po dovŕšení 65 rokov! Prečo teda nie profesor?

Odpoveďou býva: lebo nejeden profesor si potom svoj pobyt vo funkcii umelo predlžuje – zámerne si nevychováva nasledovníkov, aby bol ako garant odboru nenahraditeľný. Ale páni! Tu nehovoríme o veku, ale práve o kvalite práce! A nielen o kvalite práce takého profesora. O kvalite práce vedeckých rád, dekanov aj rektorov. Ak garant odboru nepestuje svoju školu a nevychováva nasledovníkov, ako mohol na vašej vysokej škole tretíkrát obhájiť svoj post a dopracovať sa k definitíve? Kto je zodpovedný za to, že ste ho na mieste profesora opakovane potvrdili vo výberovom konaní? Nie zákon, ale konkrétne vedecké rady vašich vysokých škôl a fakúlt určujú kritériá na obsadenie funkcie profesora! Že nebol poruke iný? A to ste aká škola, že nikto o taký post nemá záujem?

Pán rektor Gahér vidí hrozivú budúcnosť: pomocou starých profesorov si nekvalitné vysoké školy akreditujú nové odbory, budú v nich vychovávať rýchlokvasených mladých docentov a profesorov... ( SME, 22.2.2010). Nuž, ten tlak na veľkovýrobu docentov a profesorov trvá  už pár rokov. A to aj na vysokých školách, ktoré dnes majú pyšný titul univerzita! Príčinou bolo práve to, že sa garanti blížili limitnému veku 65 rokov. A jedným z dôsledkov bolo, že špičkoví, ale administratívne nepotrební vedci boli šikanovaní a na svoje tituly museli neoprávnene čakať. Aby nekazili štatistiky? Odstránenie tejto hranice teda tlak na výrobu rýchlených  garantov skôr zníži. Avšak o tom, či škola môže alebo nemôže „vyrábať“ docentov a profesorov predsa znovu rozhoduje akreditačná komisia a jej kritériá!

Hlavnou témou teda ani tu nie je vek profesorov. Témou je napríklad, ako je možné, že sú u nás vysoké školy, o ktorých sa nahlas hovorí, že sú nekvalitné. Témou je, prečo smú vedecké rady habilitovať a inaugurovať, keď majú kritériá nastavené tak, že ich splní pomaly aj šikovnejší maturant. Predovšetkým by témou mal byť celý náš absurdný systém titulov.

Obmedzenie veku profesorov je téma zástupná. Je to zástupné riešenie, ktorým sa majú zakryť zásadné a neriešené problémy a chyby tak systému, ako aj riadenia.

Druhý „hriech“ poslanca Mamojku

Druhý sporný návrh novely Mojmíra Mamojku spočíva v slovíčku „predovšetkým“. Umožnilo by odborným vysokým školám poskytovať vysokoškolské vzdelanie vo vyšších než bakalárskych stupňoch. Lenže to, že im to teoreticky umožní zákon, vôbec neznamená, že to budú môcť skutočne robiť. Nebudú, pokiaľ nesplnia podmienky akreditácie študijných programov v týchto stupňoch. A tie sú presne také isté, aké sa vzťahujú na akreditáciu programov v magisterských či doktorandských stupňoch na iných vysokých školách, teda aj na univerzitách.

Ak podmienky splnia, môže to mať dve príčiny. Buď sú to podmienky zle nastavené. V takom prípade by ale univerzity mali bojovať za iné akreditačné kritériá, a nie si vynucovať výnimočné postavenie zo zákona. Druhou možnosťou je, že má odborná škola na takéto študijné programy ozaj adekvátne predpoklady. Potom ale niet dôvodu brániť jej, aby ich poskytovala. Iba ak by sme sa pomocou zákona chceli zbaviť konkurencie.

Podľa  platného zákona odborná vysoká škola na zmenu svojho zaradenia nemá šancu. Iné než bakalárske programy mať nesmie. Keďže ich nemá, nemôže splniť kritériá na vysokú školu. Hotovo. O to ide?

Poskytovanie vyšších stupňov vzdelávania v niektorých odboroch neznamená, že by sa odborná vysoká škola stavala na roveň vysokej školy či univerzity. Zásadný rozdiel ostane v obsahu jej programov, profile absolventov i pracovníkov, v rozsahu výskumnej práce, v neposlednom rade vo financovaní. To, či bude zásadný rozdiel aj vo vnímaní hodnoty diplomu takejto vysokej školy oproti diplomu univerzitnému, majú v rukách univerzity. Ich kvalita a prestíž predsa nezávisí od toho, čo smú alebo nesmú robiť odborné školy.

Súhlasím s tým, že by absolútna väčšina absolventov odborných vysokých škôl mala končiť s bakalárskym titulom. Preto, lebo na výkon ich profesie by bakalársky titul mal stačiť. Ale rozhodne nie preto, aby pokračovali v magisterskom štúdiu na iných vysokých školách! Obávam sa, že presne o to ide mnohým predstaviteľom univerzít. Vidia húf bakalárov, ktorí k nim po promócii prejdú aj s balíčkom štátnych peňazí pod pazuchou. Tomu sa dá rozumieť. Ale nie podporovať.

Spor o novelu vysokoškolského zákona je dnes žiaľ hrou  záujmov. Ja ale nemôžem hlasovať podľa toho, komu zákon v tejto chvíli  vyhovuje či nevyhovuje. Spoločným záujmom tých, ktorým ide „iba“ o úroveň vzdelávania, je myslím to, aby nad hystériou prevládol zdravý rozum. A najmä – aby sme sa už konečne začali baviť o skutočných problémoch, ktoré sú príčinou dnešného nepekného obrazu nášho vysokého školstva.

(Autorka je poslankyňa za SDKÚ-DS)