Paul Krugman v jednom zo svojich svetlejších momentov napísal zaujímavú poznámku na tému verejných diskusií. Zaoberá sa takzvaným Godwinovým zákonom nacistických analógií – pri dostatočne dlhej diskusii sa pravdepodobnosť, že niekto prirovná oponenta k Hitlerovi, rovná jednej. Jedna z interpretácií zákona znie, že ak použijete kartu Hitler, znamená to, že v debate prehrávate a pre ostatných nemá význam pokračovať. Krugman navrhol pridať k zákonu rozšírenia.

Netreba napríklad strácať čas s človekom, ktorý na volanie po vládnom zásahu v zdravotníctve zareaguje pripomenutím Sovietskeho zväzu. Alebo s diskutérom, ktorý proti poznámke o akceptovateľnosti miernej inflácie vytiahne Zimbabwe. Je to posun pôvodného významu Godwinovho zákona, ale nie je ťažké pochopiť, ako to Krugman myslí. Ide o to, že oponent použije v diskusii extrému, neprimerane zveličenú  a nepravdepodobnú verziu vášho argumentu. Na podobnom princípe funguje slippery slope - ak dnes dovolíme vláde regulovať XY, zajtra skončíme v gulagoch. Alebo niečo podobné.

Rovnaká nepoctivosť sa frekventovane vyskytuje aj v tej časti politického spektra, ktorá je blízka Krugmanovu srdcu. Nespočetne krát sa mi stalo, že na tvrdenie povedzme "je lepšie, keď úrokové sadzby úverov určuje trh" niekto zareagoval "jasné, trh vyrieši všetko". Ale Krugmanove príklady ma zaujali predovšetkým v súvislosti s domácou diskusiou. A síce, nakoľko poctivé je strašenie boľševikom.

V súvislosti s premiérom Ficom slovo boľševik v článkoch verejne nepoužívam  (aj keď narážkam typu "Sú späť" sa občas nevyhnem, nehovoriac o súkromných debatách). Z viacerých dôvodov. Bez ohľadu na to, v akom marazme žijeme, sa mi prirovnávanie zdá neprimeraným zľahčovaním zverstiev, ktoré boľševizmus napáchal. Druhý dôvod je, že by som si síce uľavil, ale nechcem nahrádzať argumentáciu. Do tretice, v krajine, kde polovica národa s nostalgiou spomína na zašlé časy komunizmu, si nie som istý, či slovo boľševik má nejakú extra mobilizačnú hodnotu.

Ale k veci. Vieme, čo vláda nastvárala - zákaz zisku, drzé vyvlastňovanie majetku pod diaľnicami, mediálny zákon,  zákon o strategických podnikoch... Vieme, aké intelektuálne pozadie sformovalo myseľ a dušu predsedu vlády. Formálna i obsahová banalita prejavov našich najvyšších sa poľahky vyrovná prednovembrovým rečiam komunistických papalášov. Ale napriek všetkému zlému, je primerané vidieť v tom kúsky skladačky, ktoré Slovensko smerujú k nejakej obskúrnej verzii bakšišového boľševizmu?

Neviem. Mnohé podivné kroky vlády nie sú primárne ani tak dôsledok nejakého "boľševizmu", ako skôr hlúposti a nekompetentnosti (viď Jahnátkov zákon o strategických podnikoch).  Navyše, toto označenie sa neprimerane použilo na relatívne neškodné výstrelky ako cenová rada. Vďaka tomu v súvislosti s Ficovou vládou významne stratilo pôvodnú signalizačnú funkciu.

Na druhej strane, po ostatných parlamentných voľbách som dostal lekciu. Bezprostredne po Ficovom víťazstve som patril medzi tých, ktorí očakávali umiernenú politiku. Trochu sa vyzúri na reformách, a potom bude prevádzkovať  relatívne neškodný populizmus. Hlboko som sa mýlil. Precenil som schopnosť občianskej spoločnosti korigovať výstrelky a tlačiť ich smerom k politickému stredu. Mal som pocit, že pri vytváraní neformálnych inštitúcií potrebných na zdravé fungovanie open-access štátu sme za vodou. Z tohto pohľadu som naivný bratislavský intelektuál.

Nie sme za vodou.  Práve pre mimoriadne slabú schopnosť brzdiť politické excesy uprostred volebných cyklov sa bojím, ako ďaleko smerom vzad sa na Slovensku "dvadsať rokov po" dá zájsť. Už teraz je to o kusisko ďalej než je mi milé.  No mám pocit, že godwinovsky nadužívaná nálepka boľševik je v tejto suvislosti kontraproduktívna taktika.