Pýtal som sa priateľa, koho volia jeho dvaja chlapci, dnes už tridsiatnici. Socializmus si pamätajú iba matne. Kým mohli začať pravidelne využívať volebné právo, a tak vstupovať do ponovembrových sporov, na sídlisku si ich našli drogy. Stálo ich veľa času aj energie, kým sa od nich oslobodili, takže spoločenské a politické drámy prešli mimo nich. Volia, koho poviem, povedal priateľ o svojich synoch, s ktorými má po ťažkých peripetiách skvelý vzťah a ktorých dnes poznám ako inteligentných, bystrých, životom vyskúšaných, životaschopných sympaťákov. Niežeby si neprelistovali noviny alebo nepozreli žiadne správy, no o politiku sa nezaujímajú.

Ich nezáujem nie je spoločensky výnimočný, hoci v istom zmysle sú oni dvaja exkluzívnou vzorkou. Už nie takí mladí, ani neskúsení, aby ich politika nezaujímala ešte. K voľbám ich neťahá motivácia odpovedať aj na minulosť - ako to, vedome alebo podvedome, v každých voľbách robíme všetci, ktorí sme zažili Biľaka, Husáka, Jakeša, a potom VPN, Havla, Mečiara a Dzurindu. Nikdy pri volebnej urne neriešili, a dnes už nemusia riešiť väčšie či menšie zlo, napríklad v záujme zbehnutia zo sféry vplyvu Moskvy. Boli síce fyzickou súčasťou dvadsaťpercentnej nezamestnanosti a nevýkonnej ekonomiky, ale nie mentálne – preto nerozmýšľajú v kategórii „Mečiarovho“ a „Dzurindovho“ Slovenska. Politika ich nezaujíma, a voliť by  nešli (nebyť svojho otca) nie preto, lebo už viackrát volili s nádejou, ale sa postupne dopracovali ku sklamaniu z politiky (a politikov). Nie sú sklamaní. Nie sú nahnevaní. Ani nie sú z okukaných politikov unavení. To všetko išlo dlhé roky mimo nich.

Akurát dnes, už „čistí“, v pozícii živnostníkov a otcov mladých rodín, nemajú pocit, že politika má akýkoľvek praktický dôsledok na ich každodenný život. Veď to poznáme. Väzba medzi tým, čo sa deje hore, a čo v ich živote, sa pre nich rovná nule. Odvolávať sa v ich prípade na minulé peripetie Slovenska nemá význam. Isteže, tí dvaja nie sú bežný úkaz: zrelí ľudia, ale akoby bez politickej pamäte. No zdá sa mi, že sú práve preto zaujímaví, pretože sú občanmi schopnými triezvo vyhodnotiť, či dokážu politici tu a teraz sformulovať svoju alternatívu; príťažlivú výzvu, ktorej by rozumel človek s bežnými starosťami; zrozumiteľnú víziu, o ktorú sa oddá zaujímať a do ktorej je užitočné investovať podporu. Nemajú to chlap(c)i ľahké: Nie sú slovenskými nacionálnymi extrémistami, nie sú Maďari, nechodia do kostola, čo by im vo výbere pomohlo – Fica dokážu prekuknúť - a od „zvyšku“ politikov nepočujú nič, čo by sa týkalo ich rodiny, ich malého biznisu, ich bežných povinností v styku s úradmi, občasnej nevyhnutnosti použiť zdravotníctvo... jednoducho života a potrieb najbežnejších ľudí z našej strednej vrstvy.

Či chceme alebo nie, blúdenie aj úspechy Slovenska v rokoch 1993-2006 zmazali všetky dovtedy veľké volebné paradigmy („veľké témy“). Slovensko odmietlo autoritársky režim, za odmenu dostalo pozvanie do EÚ a NATO. Ekonomická aj politická konsolidácia, integrácia a reformné impulzy rokov 1998-2006 zmazali skutočné aj domnelé zaostávanie za susedmi v regióne, z veľkej časti vrátane psychologického. To všetko sa stalo do roku 2006. Posledné parlamentné voľby boli už iba dobehom na maratónskej trati dovtedy známych volebných paradigiem, ktoré sme tu mali prakticky od roku 1994. A ktoré celý ten čas formulovala, a na čom sa aj formovala, stredopravá časť slovenskej politiky.

Lenže príbeh (krajiny) pokračuje. A politici sú tí, ktorí formulujú, čím má pokračovať. Zatiaľ to pre budúce parlamentné voľby vyzerá ako súboj, či sa vo vládnych kruhoch kradne už naozaj neznesiteľne, či odmietneme ďalšie zadlžovanie štátu každú sekundu o 147 eur, a či „obnovíme úspešné Slovensko“. Pred voľbami nám garde skomplikuje staronová národná nôta (aj v Maďarsku budú voľby!), kedy sa veľa voličov ocitne v pomykove. Vystrašia nás oprášenými a možno aj zbrusu novými epizódkami, čo kto navyvádzal za predchádzajúcej vlády do roku 2006. Možno sa už do parlamentných volieb nespochybniteľne a definitívne ukáže, ale skôr nie, že Slovensko z krízy vyjde kdesi v strede rebríčka (ekonomického rastu), hoci do nej vstupovalo z jeho čela. Zrozumiteľná logika príbehu (a nová silná vízia) sa v tom huriavku zatiaľ nenachádza. Hoci existuje.

Kto vlastne volil v roku 1998 zásadný zvrat, proti Mečiarovi? V roku 2002 za kontinuitu politickej aj ekonomickej konsolidácie, ktorá znamenala aj integráciu (NATO a EÚ)? A v roku 2006 podporoval reformnú cestu k úspešnému Slovensku? Zakaždým väčšinou ľudia, ktorí poctivo pracovali, mnohí z nich vychovávali deti. Za ten čas si niektorí našli prácu, ktorú predtým stratili. Niektorým sa začalo dariť celkom dobre. Iným menej, no videli – cestu. V rovnakom čase všetci dokopy chodili na úrady, ktorých úroveň ich rozčuľovala. Jazdili po cestách, ktoré neboli ktovieaké. Ochoreli a s úrovňou služieb v zdravotníctve neboli spokojní. (Stále dôverovali „všimnému“ viac než efektu reforiem.) Väčšina počula, menšina aj pocítila, ako funguje súdnictvo. Mohli by sme pokračovať. Na všetko, čo nefungovalo ktovieako, a všeličo ďalšie, platili dane a odvody, ktoré – na rozdiel od služieb štátu – museli byť v ich prípade tip-top. Európska integrácia a reformy dvoch predchádzajúcich vlád boli pre nich akýsi „veľký“ nevyhnutný rámec, mierne zlepšovanie, no predbežne viac predpoklad než realita...

Predpoklad, po ktorom očakávali, že tam „hore“ konečne niekto logicky zavelí: A teraz sme veľkou témou my, ktorí riadime služby štátu pre občanov a určujeme ich pravidlá... A vy – poväčšinou stredná vrstva „bežných“ ľudí, ktorých je najviac, ktorí ste pilierom každého demokratického štátu. Ľudia a rodiny, ktoré oprávnene považovali integráciu a reformy za predpoklad, z ktorého (do roku 2006) síce niečo získali aj osobne, lenže ešte viac očakávali od budúcnosti. Sami boli príčinliví, ale po harmonizácii práva s legislatívou EÚ očakávali trpezlivo postupnú, no citeľnú „harmonizáciu“ štandardov úrovne služieb štátu tu, doma. Ktorí oddreli nie vždy ľahké časy, pokojne buďme patetickí, aj pre lepšiu budúcnosť celého štátu... lenže pri akomkoľvek kontakte s ním sa cítili ako súperi, a nie ako donori jeho služieb. A ktorí ani z tej výkladnej skrine reforiem, rovnej a nízkej dane, bohviečo bezprostredne nepocítili na svojej výplatnej páske, na rozdiel od vyšších a najnižších príjmových skupín. Ale pochopili. A chodili voliť. Mnohí z nich ako kmeňoví voliči stredopravých strán v roku 98, 02 aj 06. Isteže, boli medzi nimi aj dôchodcovia, ktorí si pamätali minulosť (nechceli jej návrat v akejkoľvek podobe), a viac mysleli na budúcnosť detí a vnúčeniec, než na svoju vlastnú prítomnosť, ktorá už, žiaľ, oveľa lepšia nebude. Alebo mladí ľudia, pre ktorých boli povedzme Mečiar predpotopný, EÚ prirodzené a Dzurinda alebo Mikloš mladí a moderní.

Robert Fico sa stal prvým premiérom po období „veľkých tém“ predchádzajúcich volebných cyklov. V opozícii dával najavo, že ho EÚ ani ekonomický rast nezaujímajú. Nemuseli, veď sa postarali iní. Dostal sa k moci až potom, keď boli tieto veľké témy minulosti akoby „vyriešené“ (na post premiéra neúspešne pretendoval už v roku 2002). Okrem osobných schopností, vrátane schopnosti učiť sa, mal a má úctyhodné preferencie nielen pre svoj ťah na nižšie sociálne skupiny, ale aj preto, lebo sa tváril, že on štát použije, aby z neho mali úžitok ľudia. Jeho brand „sociálny štát“ v skutočnosti nezahŕňal len tých „chudobných“ (v úvodzovkách aj bez nich), ale aj gestikuláciu, že štát sa stará („trh všetko nevyrieši“). A také, v skutočnosti, od štátu na Slovensku zďaleka neočakávajú iba „ľavicoví“ voliči (tu sú úvodzovky na mieste). Pretože pravidlá a štandardy a poriadok by chceli všetci.

Tri roky Ficovej vlády, paradoxne, otvorili priestor pre formulovanie takejto novej výzvy, a logického pokračovania príbehu krajiny. Symboly Ficovho „sociálneho štátu“, vianočný príspevok alebo zrušené dvadsaťkorunáčky či vyššia minimálna mzda, sú orientované na sociálne najslabších; prakticky nič z nich nemá rodina priemernej slovenskej strednej vrstvy, okolo priemerného príjmu. Na to, že kedysi hovoril o poriadku v štáte, pán predseda vlády už zabudol: pravdepodobne neexistuje žiaden rezort, a žiadna služba štátu pre občanov, ktorá by sa za 3 roky zlepšila adekvátne tomu, o koľko viac peňazí na ňu ľudia prispievajú zo svojich daní a odvodov. Nehovoriac o tom, že na zlepšenie niektorých služieb by peňazí navyše ani nebolo treba.

Dve hlavné opozičné strany – SDKÚ a KDH – akoby si uvedomovali tento priestor a príležitosť formulovať novú veľkú výzvu. Prvá ju má dokonca zapísanú vo svojich strategických dokumentoch (program z jesene 2008). Nový ekonomický podpredseda KDH po svojom zvolení verejne uvažoval podobne, keď hovoril o ambícii strany definovať úlohu a služby štátu.

Doteraz zostalo len pri zámeroch. Akonáhle sa predstavitelia opozície dostanú do verejného (mediálneho) ringu, ich komunikácia sa väčšinou scvrkne do ponášky na akési strategické haiku: „Smer ničí Slovensko / Hovor len: korupcia / plytvanie, zadlžovanie“. Kým opozičný Fico, napríklad, nevynechal jedinú príležitosť, nech bolo témou čokoľvek, aby odkomunikoval svoj „brand“, najagilnejší opoziční diskutéri dnes, nech je témou čokoľvek, väčšinu 30-minútovej TV debaty využijú na nie veľmi vynaliezavý mix adjektív negatívnych posolstiev. (Takže si môžeme vypočuť kreácie typu: zlodejina – neobyčajná zlodejina – neobyčajná brutálna zlodejina; alebo: korupcia – bezbrehá korupcia - neuveriteľná bezbrehá korupcia. Len tak na okraj: o čo pôvabnejší dokáže byť občas Mečiar s jeho „klientelizmus ako Londýn“.). Áno, aj opozičný Fico úspešne napádal vládu za to isté, za čo dnes kritizuje opozícia jeho, teda klientelizmus a korupciu, vždy však dokázal na jeden nádych sformulovať pre svojho potenciálneho voliča dojem pozitívneho programu („sociálny štát“).

Preferencie strany Smer klesli o 7-10 percent, podľa toho, ktoré mesiace u ktorej agentúry počas posledného roka budeme porovnávať. Opozícii sa teda zrejme darí pomáhať rastu znechutenia, a u jej skalných voličov dokonca aj zlosti z Ficovej vlády. Paralelne sa však opozícii nedarí formulovať pozitívnu výzvu pre budúcnosť Slovenska (a nielen sentiment minulosti). Nie víziu pre obdobie od pondelka do piatku, alebo na štvrťrok. Nie víziu čisto mocenskú. Ale výzvu/víziu obsahovú, v čom boli v minulosti stredopravé strany silné a prečo dokázali opakovane získať na svoju stranu, pri všetkých výhradách, dostatok hlasov voličov.

No a pokiaľ ide o dvoch synov môjho priateľa, veľmi, ale naozaj veľmi sa obávam, čo im povie tentokrát. Televízne politické diskusie už pozerať nedokáže – a čo ak sa oni začnú vypytovať... že prečo?