Sníval sa mi zvláštny sen. Bol som dávno mŕtvym rektorom nejakej univerzity a stál som pred posledným súdom. O mojom osude rozhodovali dvaja anjeli. Jeden bol môj obhajca, druhý žalobca.

Žalobca požadoval večné zatratenie. Na mne podriadených fakultách sa udiali podvody, ktoré som ignoroval – a keď sa na ne prišlo, všelijako som sa vykrúcal. Vraj som nemohol konať preventívne, nemal som možnosť kontrolovať podriadené zložky, nemal som prístup k relevantným dokumentom, atď. Tvrdil: „Rektor je štatutár vysokej školy. Ako taký je zodpovedný aj za činnosť svojich podriadených. Aj keď činy sám nespáchal, vinný je z nedbanlivosti, lebo sa svojím konaním nesnažil im predchádzať. Všetci páchatelia boli jeho podriadenými. Ten, kto si nedokáže spraviť na pracovisku poriadok, nemá čo hľadať v riadiacej funkcii.

Na tieto slová sa môj obhajca široko usmial: „Vaša božia prozreteľnosť, náš najvyšší sudca! Protistrana prejavila absolútnu neznalosť vysokoškolského zákona, na základe ktorého môj mandant konal. Bol by som ochotný akceptovať jeho argumenty, keby nešlo o univerzitu, ale o inú organizáciu. Tam sa zodpovednosť štatutára alebo konateľa vzťahuje na všetky jej zložky. Podriadení majú iba právomoci, ktoré na nich prenesie. To však nebolo pravdou na vysokých školách v čase pôsobenia môjho mandanta. Ten explicitne stanovuje povinnosti podriadených: dekanov, vedúcich katedier i jednotlivých pracovníkov. Rektor ich nedokáže zmeniť - bez ohľadu na to, či s nimi súhlasí alebo nesúhlasí. Posudzované hriechy sa diali na fakultách. Takže s nimi nemá môj práve zmŕtvychvstalý mandant nič spoločné.

Ozval sa sudcov hlas: „V tom sa ani boh nevyzná“ – a ja som sa zobudil.

Po prebudení som sa ani nezačudoval. V štruktúre zodpovedností na vysokých školách sa naozaj nemôže vyznať ani pánboh. V bežných organizáciách najvyššie postavený funkcionár prenáša na podriadených isté, presne definované právomoci – a kedykoľvek im ich môže odobrať. Na takto riadenej univerzite by napríklad rektor preniesol na dekana právomoci, o ktorých by sa domnieval, že pomocou nich bude optimálne presadzovať spoločné ciele VŠ. Rôzni dekani by (teoreticky) mohli mať rôzne právomoci.

Na slovenskej (verejnej a štátnej) vysokej škole sa toto stať nemôže. O tom, kto bude dekanom, rozhoduje akademický senát fakulty, pričom sa obyčajne riadi jedným z dvoch kritérií: „Zvoľme toho, kto sa dokáže čo najrozhodnejšie postaviť proti rektorovi a ostatným fakultám“ alebo „Zvoľme rektorovho kamaráta. Tomu sa bude ľahšie lobovať proti ostatným fakultám“.

Nevhodne definovaný systém riadenia teda vedie k súpereniu "všetkých fakúlt proti všetkým" a bráni rektorovi vytvoriť globálnu a dlhodobú víziu školy. Je volený maximálne dvakrát na štyri roky, pričom behom tohto obdobia sa niekoľkokrát zmení zostava dekanov bez toho, aby ju mohol ovplyvniť.

Zákon mu neumožňuje odvolať ani najnevyhovujúcejšieho dekana, ktorý devastuje meno vysokej školy. Maximum, čo môže, je podať akademickému senátu fakulty návrh na odvolanie. Ešte sa nestalo, aby senát rektorovi okamžite vyhovel. Senát totiž chápe rektorov návrh ako zásah do vnútorných vecí fakulty – a má vo svojom postoji silnú oporu vo vysokoškolskom zákone. Ten veľmi konkrétne špecifikuje právomoci fakúlt, dekanov a akademických senátov. Kým v bežných organizáciách sa úlohy a právomoci  odvíjajú od cieľov celku, na vysokých školách podobná náväznosť neexistuje. To robí z fakúlt de facto nikomu nepodriadené zložky. Univerzita sa preto dá definovať ako „spoločenstvo nezávislých fakúlt“. Otvorená podoba tejto formy riadenia bola odstránená v r. 2002 zrušením ich právnej subjektivity, ale inak sa na riadiacich mechanizmoch vlastne nič nezmenilo. Pre postoje minulej vlády k súkromným VŠ je príznačné, že sa usilovala novelami zákona preniesť túto nelogickú formu riadenia aj na ne.

Rektori štátnych a verejných vysokých škôl majú teda do značnej miery pravdu, keď tvrdia, že za chyby fakúlt nenesú zodpovednosť. Na druhej strane sa treba pýtať: Načo teda vlastne sú?