S bývalým kolegom sme sa dohodli na obede v centre Bratislavy. Zariadenie na začiatku Ventúrskej ulice pripomínalo bežný štandard. No ako sa ukázalo, iba pri pohľade zvonku.

Už privítanie bolo rozpačité, od neoznačeného stola s bielym obrusom a krajšími stoličkami nás čašník poslal k ďalšiemu s odôvodnením, že miesto je rezervované. Keďže k stolu následne lákali nemecky hovoriacich turistov prechádzajúcich mestom, bolo mi jasné, že stôl nebol rezervovaný pre konkrétnych návštevníkov, ale pre kategóriu valutových cudzincov, ktorí, paradoxne, platia rovnakou menou.

Ani my sme neobišli najhoršie. Na rozdiel od dvojice prvotriednych čašníkov, naši síce nemali snehobiele košele, ale aspoň nás slušne upozornili, že kývajúcu sa stoličku si netreba vymeniť, lebo sa kývajú všetky. Ak vravíte, že už to nás malo odradiť, máte pravdu - naša chyba.

Hoci sme si každý vybrali bežné jedno z ponuky, na svoje porcie sme čakali vyše pol hodiny. Áno, druhý dôvod odísť, ktorý sme nevyužili.

V čase, keď nám, konečne, doniesli taniere, mali už Nemci, ktorí si po až nás sadli na „rezervované miesta prvej triedy“, svoje jedlo takmer zjedené.

Niežeby sme pasívne čakali, asi dvakrát sme objednávku urgovali a to u jedinej čašníčky, ktorá išla okolo. Žiaľ, patrila k stolom prvej kategórie a veľmi milo nám vysvetlila, že máme svojich čašníkov. Na otázku, či nie sú ten istý podnik, odvetila, že sú, ale že to majú podelené.

Asi ani nemusím písať, že neprimerane dlho sme čakali aj na účet. Po urgencii, opäť u snehobielej čašníčky od prvotriednych stolov, sme sa znova dočkali upozornenia, že máme svojich čašníkov. To už situácia pripomínala vtip o ochotnom „pinglovi“, ktorý sa skupiny hostí opýtal, pre koho bol ten čistý pohár.

Nuž a čerešničkou pri platení bola informácia, že reštaurácia nemá prenosné terminály a preto treba ísť zaplatiť dovnútra. Hoci na začiatku padla otázka, či nie je problém platiť kartou.

Chápem, že v niektorých segmentoch, napríklad v doprave, má kvalitatívne rozdelenie na triedy svoj význam. Ale vidieť čosi podobné v reštaurácii, kde každý hosť dostane účet z rovnakého cenníka, je, slušne povedané, zvláštne. Najmä, ak ma nás do druhej stolovej kategórie zaradili automaticky a bez možnosti výberu.

Aktuálne vydanie Trendu rieši, zhodou okolností, ako urobiť zo Slovenska atraktívny produkt pre turistov. Sám často tvrdím, že kvalitu služieb (nielen) voči zahraničným návštevníkom treba zvýšiť. No to, o čo sa pokúšajú v bratislavskej reštaurácii, asi nie je ten správny spôsob.

Kolegyňa v redakcii môj zážitok okomentovala, že je smutné, keď je človek vo vlastnej krajine zákazníkom druhej kategórie.

Na druhej strane, o dôvod viac, ako svoju dcéru presvedčiť, aby sa učila cudzie jazyky. Ak sa nepreriekne po slovensky, bude mať istotu, že ju doma slušne obslúžia.

Čo je však zaujímavé, keď si chcem napraviť mienku o slovenských čašníkoch, stačí vybehnúť pár kilometrov za rakúske hranice. Vo Viedni či v Hainburgu pôsobí veľa slovenských čašníkov a všetci sú, čuduj sa svete, milí aj na slovenských hostí...