Nechcete zo svojich daní platiť pobyt utečencom a migrantom? To veľmi nejde. No nemusíte ich mať za svojimi humnami a ani vo svojom štáte. Austrália vie ako na to.
Len málokto na Slovensku vie kde je Mjanmarsko. Tí zemepisu znalejší ho možno lokalizujú, keď sa nazve starým pomenovaním Barma. Horšie to už bude, ak by ste sa našinca opýtali, čo o Barme vie.
Veru, o tomto juhoázijskom štáte medzi Indiou, Čínou a Thajskom, kde ešte stále vládne diktátorský režim sa veľa nevie a ani sa o ňom veľa nepíše. Teda aspoň u nás nie. V Austrálii je to iné. Tam totiž ľudia z Barmy utekajú a hľadajú politickí azyl. Nie všetkým sa to však podarí.
Pred pár týždňami rezonoval austrálskymi médiami prípad skupiny barmských žiadateľov o azyl, ktorým hrozí návrat do Malajzie, odkiaľ k brehom južného kontinentu priplávali. Ôsmi utečenci už niekoľko mesiacov čakajú na udelenie azylu na malom ostrovnom štáte Nauru. Prečo tam a nie v Austrálii?
Nuž, Austrália pred niekoľkými rokmi podpísala s Nauru dohodu, že za nemalú finančnú pomoc (asi 30 mil. austrálskych dolárov) tomuto zadlženému miništátiku v Tichom oceáne sa on postará o tisícku žiadateľov o azyl v Austrálii. Austrálčania to urobili najmä preto, lebo keď sa utečenci dostali už na jej pôdu, bolo ich ťažko vyhostiť. Ubytovanie malo byť pôvodne na čas, pokiaľ sa utečencom azylový proces neskončí. Po viac ako piatich rokoch sa síce počet utečencov na ostrove znížil, ale niektorí tam ešte stále sú. A to je prípad aj Barmčanov, ktorí tam sú už viac ako osem mesiacov.
Austrálska vláda im teraz ponúka „dobrovoľný“ návrat do Malajzie, ktorá im slúžila ako prestupná stanica po úteku z Mjanmarska. Ak by túto „skvelú“ ponuku prijali, imigračné úrady im sľubujú finančnú pomoc a keď budú ich žiadosti o azyl akceptované mohli by potom z Malajzie požiadať o presídlenie do Austrálie. Ak by však ponuku a peniaze austrálskych daňových poplatníkov neprijali, straší ich ďalším niekoľkomesačným pobytom na Nauru.
Hrozby nie sú nereálne. Viac ako 50 žiadateľov o azyl strávilo v minulosti na Nauru skoro štyri roky a jeden Iračan dokonca viac než päť. Napokon v rámci politiky pritvrdzovania azylového procesu im úrady nemôžu zaručiť usadenie v Austrálii hoci by dostali štatút utečencov. Hrozí im umiestnenie do nejakej tretej krajiny.
Barmčania sa samozrejme desia vrátiť tam, odkiaľ s ťažkosťami ušli. Vravia, že v Malajzii s nimi tamojšie úrady zachádzali nie práve najlepšie. Aj preto nedôverujú sľubom malajzijskej vlády, že dostanú dvojročné pracovné povolenie a hotovosť na počiatočné výdavky. Razantne odmietajú opustiť Nauru, hoci mnohí z nich tam po dlhých mesiacoch v utečeneckom tábore trpia depresiami a niektorí už potrebovali lekársku starostlivosť.
Nechcem naivne obhajovať všetkých žiadateľov o azyl, medzi ktorými je plno takých, ktorým ide o ekonomickú migráciu do prosperujúcej Austrálie. Tiež treba chápať snahu Austrálie ukázať razantnejší prístup pašerákom ľudí, ktorí ak by vycítili ľahkú priepustnosť austrálskych brehov, zaplavili by ich húfmi nelegálnych migrantov. Ale austrálske úrady by sa mali naučiť rozlišovať.
Zamietnuť štatút utečenca evidentne ekonomickými migrantom z neďalekej Indonézie alebo zo vzdialenejšej Indie, ktoré sú považované za demokratické a bezpečné krajiny (i keď aj o tom by sa dalo pochybovať) sa ešte pochopiť dá. Ale pochybovať o oprávnenosti politického azylu pre ľudí z Mjanmarska, krajiny kde už roky vládne generálska chunta, ktorá má pod kontrolou tlač, televíziu, rádio a tlačové agentúry, kde platí prísna cenzúra, právo zhromažďovať sa neexistuje, opozícia je pozatváraná a mučená, je dôkaz toho, že Austrália sa snaží vyhýbať medzinárodným povinnostiam voči politickým utečencom.
Namiesto toho by mali austrálske úrady radšej zlepšiť spoluprácu s indonézskou políciou a pobrežnou strážou, ktorá môže efektívnejšie zabrániť prílevu ilegálnych migrantov. To však niečo stojí a tak radšej zaplatia ďalšiemu ostrovčeku niekde v Tichom oceáne nejaké peniažky a azylantov aspoň nebudú mať na očiach.
